Poradňa detského psychológa

Dobrý deň,

mám problém, ktorý sa týka mojej sestry a mňa...
Mám dcérku vo veku 2,5 roka a sestra má syna vo veku 9,5 mesiaca. Naše deti sú úplne rozdielne. Moja dcérka je od malička taká že dáva o sebe vedieť, je to dieťa dosť náročné na výchovu, na domácnosť som mala čas len keď malá spala, inak som sa jej musela venovať, keď bola sama plakala, postupne sa to zlepšovalo, teraz keď je väčšia dokáže sa takú dlhú dobu zahrať sama že niekedy som z toho až prekvapená.
Syn mojej sestry je dieťa úplne iné, povedala by som že pravý opak, nevyžaduje si toľko pozornosti ako moja malá, sestra prvé mesiace ani nevedela že má dieťa...
Moja dcérka je momentálne v období vzdoru, my s manželom sa konfliktné situácie ktoré z toho vyplývajú snažíme riešiť diplomaticky v rámci možností aj keď nie vždy sa to dá... Tým chcem povedať že to takmer nikdy neriešime násilím v zmysle nejakých trestov,s kôr vysvetľovaním.
Môj problém spočíva v tom že keď k nám príde sestra s malým tak malá prejavuje svoju žiarlivosť tak že mu berie hračky, nechce mu dať svoje, nahlas kričí atď. Ja to viac menej považujem za normálne ale nie za samozrejmé a snažím sa to korigovať, ale sestra nie ona by od nej chcela aby bola rozumná a nebrala mu hračky a dávala mu bez problémov svoje atď. Snažím sa ju s malým zbližovať, ideme ho spolu pohladkať, vybrať mu nejakú hračku, mne sa celkom darilo túto situáciu zvládať.
Dnes som však sestru nechala samu s nimi dvoma (prvý a poslednýkrát) lebo som potrebovala na dve hodiny odísť nenútila som ju aby mi malú strážila, skôr sa ponúkla sama.
Keď odchádzala veľmi mi vyčítala že sme s manželom benevolentní, že ju nezvládame a že sme to mali riešiť už dávno, že teraz je už neskoro atď. Keď som sa jej pýtala ako by túto situáciu, myslím prejavovanie žiarlivosti, riešila ona tak mi nevedela povedať nejaké riešenie len že my sme rodičia a máme vedieť ako na to a že jej sa to nestane.
My s manželom nie sme zástancom agresívnej výchovy myslíme si že môže dieťaťu viac ublížiť ako pomôcť a je veľmi jednoduché dieťa "zdeptať".
Nakoniec sme sa pohádali a odišla.
Čo s tým?
Zdá sa mi že sestre niečo vysvetľovať nemá zmysel, asi budem musieť počkať kým jej dieťa príde do obdobia vzdoru a potom to pochopí alebo nie lebo jej malý nebude mať možno také búrlivé prejavy vzdoru.

Dobry den,
chcela by som Vas poprosit o radu. Mam 20mesacnu dcerku a takmer od narodenia byva so mnou a s mojou mamou. So svojim otcom sa stretava pravidelne. Na zaciatku chodil raz za tyzden, pretoze si akurat nasiel priatelku a teraz mu je dcerka vzacna, vraj nemoze bez nej zit, ze je mu bez nej smutno a chodi za nou skoro kazdy den. Vzdy som chodila s nimi na prechadzky, mala nebola zatial ani raz iba sama so svojim otcom. Teraz byvaly manzel navrhol, ze by si ju chcel ku sebe do bytu, kde este nebola, zobrat aspon na hodinu. Pricom byva od nas cca polhodinu cesty autom. Pre dcerku by to bolo nove prostredie a bola by bezo mna a navyse by tam bola pre nu aj cudzia osoba, byvaleho partnera priatelka. Ked sme niekde v novom prostredi, tak je trochu bojazliva. Chcela by som sa poradit, ci je dobre, aby zrazu bola cca 2 hodiny bezo mna v novom prostredi. Bojim sa, ako to zvladne a pravdupovediac aj ja ako to zvladnem. Nechcem ju stresovat. Navrhla som byvalemu manzelovi, ci by sme nezacali tym, ze by chodili vonku pri nasom panelaku bezo mna a postupne by sa mala naucila byt len s nim a ptom by isla aj k nemu domov. Lenze s tym nesuhlasi, lebo to mu vraj nestaci, kedze vonku je zima a nemoze byt s malou dlhsie. VDAKA

Dobrý deň,

Rada by som sa Vás opýtala na náš menší problém. Máme 3 a pol ročného syna, je šikovný, veselý a hlavne veľmy komunikatívný chlapček:-) Rozpráva od rána do večera je to super snažím sa mu stále odpovedať a venovať sa mu, ale niekedy, keď pôjdeme niekde na navštevu tak máme problém,že ak sa mu nevenujeme, alebo ak nieje stredobodom pozornosti tak je zle robí všetko napriek kričí hádže hračky a ak vidí, že sa hnevám tak to robí ešte razantnejšie a ja zahanbená odchádzam domov. Doma mu dám kázeň on plače a mne je to potom ľúto viem, že by som mala reagovať možno inak, ale v tom momente som taka "vytočená" že to má rovnaký priebeh na druhý deň mu poviem, že ho ľúbim, že je môj zlatý chlapček a on mi sľubi, že bude počúvať, ale nič z toho zase sa to zopakuje. Čo mám robiť, alebo nerobiť?

s pozdravom Lenka

Dobry vecer prajem.potrebujem radu.moje dve deti dievca-10,5 a chlapec 4,5 prakticky vychovavali moji rodicia pretoze ja pracujem stvrty rok v zahranici.som slobodna matka a zivim deti aj rodicov.kazdy mesiac som ale chodievala domov na tyzden dva.obe deti ma maju radi mam k nim pozitivny vztah.spoznala som muza ktory myslim ze im bude dobrym otcom.v lete ich budem stahovat k nam.chcem ich mat konecne pri sebe a vychovavat ich.obavam sa toho ako to budu prezivat.maly je velmi zvyknuty na deda-este stale ho uspava,maly sa v noci budi,place chce pit..mna v noci nechce ani nikoho ineho.nuz a dcera ci sa bude vediet prisposobit,cudzi jazyk-neovlada ho este,skola,moj partner..poradte mi prosim.vopred Vam pekne dakujem.

Dobrý deň. Pani doktorka, trápi ma jeden problém, s ktorým si neviem rady. Máme dcérku, ktorá má 2 roky a 9 mesiacov.Ja som začala pracovať na polovičný úväzok keď mala 6 mesiacov a o 4 mesiace som musela nastúpiť na plný pracovný úväzok. O dcérku sa starajú moji rodičia. Veľmi ich má rada. Niekoľko týždňov dozadu začala svojho otca odmietať. V pohode sa s ním hrá, ale keď chce, aby sa išla postískať s ním a dať mu pusu na dobrú noc, alebo keď ide do práce tak nechce. Teraz som tehotná a mám rizikové tehotenstvo. Neviem či tento stav je začiatok obdobia vzdoru, alebo si dcérka uvedomuje, že sa o mňa bude musieť podeliť so súrodencom. Snažím sa ju na tento stav pripravovať, aj na to, že budem musieť ísť do nemocnice. Veľmi ma to trápi a trápi to aj manžela. A neviem si predstaviť, že bude takto visieť na mne a budem sa musieť starať ešte aj o novorodeniatko. Ona začne plakať aj keď ju ide ocko okúpať a uložiť do postieľky a ja nie. Ešte aj posledné noci začala preliezať ku mne do postele. Spávame stále v jednej izbe, lebo dcérka má od 9 mesiacov diagnostikovanú epilepsiu. Chcela by som vedieť prečo sa takto správa a chcela by som to nejako riešiť skôr ako príde na svet druhé dieťatko. Ešte aj keď sa hráme s bábikami - má takú rodinku a keď posadím otcovi dievčatko na kolená, tak dievčatko zoberie a posadí ho na kolená maminke. Vôbec to nechce akceptovať. Inak je myslím si veľmi výrečná na svoj vek, rozpráva všetko len ešte jej nejde R. A ešte jedna vec ma trápi. Dcérka má rada deti a chceli by sme ju dať od marca do škôlky a súrodenec sa má narodiť v januári. Nemali by sme ešte niekoľko mesiacov počkať s nástupom do škôlky aby si zvykla doma na novú situáciu, alebo ju máme dať do škôlky skôr.
Dúfam že sa s tohto môjho príspevku nejako vymotáte a poradíte mi. Veľmi pekne ďakujem.

mila pani doktorka,

uz ste mi viackrat dobre poradili, no ako rastu deti a menia sa, vznikaju aj nove problemy a situacie, s ktorymi si neviem rady. Je ich viac, no obratim sa na Vas iba s tou temou, ktora ma najviac trapi.

mame tri deti: 4-rocne dievcatko, 3-rocneho chlapceka a rocneho chlapceka. dvaja vacsi uz chodia do skolky - dcerka druhy, syncek prvy rok. ja som doma na rodicovskej s najmensim. problem je s prostrednym synom. jonas je sice o rok mladsi od tamary, no je uz o niekolko centimetrov vyssi a asi o 2 kila tazsi ako ona. sutazivost a agresivita v nom tak vzrastla asi za posledny polrok, ze som uz z toho zufala a smutna. on ju proste z nicoho nic udrie, kopne, strci. aj ked som nahodou priamo pri nich. staci, ze sa kludne zhovaraju a ked ma tamara iny nazor, tak dostane. tresty zial nepomahaju. dostal uz niekolkokrat na zadok, skusala som, ze som ho poslala do izby, nech je tam chvilu sam a rozmysla, potom som mu vysvetlovala, ze sa to tak nerobi a nech radsej kopne do lopty, alebo buchne do gauca, ked sa hneva. on mi niekedy povie, ze ak sa na nho bude tamara hnevat, tak ju strci a ak sa na nho ja budem hnevat, tak mna strci. tamara sa zas sprava tak, ze mu vo vsetkom ustupuje, len aby nekrical a neplakal. ak jonas dostane trest a place, ide za nim a utisuje ho, hladka. ja naozaj zasahujem do ich hadok, iba ked jej fyzicky ublizi. to predsa nemozem ignorovat.

poradte mi, prosim, ako reagovat, ci to prejde same, ked budu trosku starsi. snazim sa to riesit s kludom, no je to nesmierne tazke. ja som totiz ako dieta velakrat bezdovodne dostavala od mojho o 8 rokov starsieho brata. mozno preto som taka citliva na to a neviem pochopit syna, preco to robi. potrebuje viac pozornosti? ked pridu zo skolky, tak sa chvilu iba im venujem a najmensi syncek ide vtedy bokom, ak sa da.

viem, ze prostredne dieta to nema lahke v rodine, hlavne ak je medzi nimi taky maly vekovy rozdiel. nechcem z neho nejakou chybou spravit ciernu ovcu. od malicka im vsetkym davam tolko pozornosti a lasky, kolko som schopna a som zastankynou vztahovej vychovy, co je pre mna aj prirodzene.

a este mam podotazku tykajucu sa tejto temy. pocula som o tom, ze vychova chlapcov je rozdielna od vychovy dievcat. vo vseobecnosti hlavne kde su tie rozdiely? na co treba viac ci menej dbat u chlapcov? mam dojem, ze do dcerkinych problemov sa viem lepsie vzit ako do syncekovych. mozno preto, lebo som (bola) dievca.

vopred dakujem za kazdu dobru radu.

Dobry den,
chcela by som Vas poprosit o radu. Mam 19 mesacnu dcerku a od jej pol roka vyrasta v domacnosti bez otca iba so mnou a s mojou mamou. Rozvedena som 3 mesiace. Dcerkin otec ju navstevuje pravidelne. Byvame od seba 30 kilometrov a v nasom meste ma pracovne povinnosti, tak dovodom 90% jeho navstev je praca a pride vtedy aj za malou. Moja mama mi vycita, ze mu tak vychadzam v ustrety, ze mu mam stanovit cas, kedy bude chodit za malou. Nasiel si priatelku a s nou travi vacsinu casu v byte, kde sme predtym byvali. Zatial chodim s nimi vonku na prechadzky, ale casom si ju bude chciet brat aj k sebe a k nej. Neviem si to momentalne vobec predstavit, ale myslim si, ze vztah dcery a otca je dolezity. Nemozem mu predsa v tom branit. Mama samozrejme po tom, co mne a dcerke byvaly manzel spravil ho nenavidi a tak aj reaguje. Pocuvam to doma kazdy den. Podla Vas by to malo ako vyzerat v rozvedenych rodinach? Mal by otec navstevovat svoje dieta pravidelne, brat si ho k sebe a svojej priatelke domov? Malu este kojim a aj keby som ju nekojila, myslim si, ze by bezo mna nevydrzala dlhsie.Ze tie prechadzky okolo nasho panelaku su momentalne vhodne a az casom dcerka bude schopna ist s nim do druheho mesta k nemu domov. Prosim poradte.

dobry den,obraciam sa na Vas s prosbou o pomoc.mame 6r.dceru aj 3r.dceru.ta strasia nam,ale robi starosti.v poslednej dobe zacala velmi ziarlit na mna a na mnzela.vyvadza,ked nas vidi ako si dame co i len pusu na odchod z domu,ale prichod.manzel sa ma nemoze pred nou ani chytit,ani len ruku dat.NIC! a ked sa nahodou stane,ze to vidi,tak zacne starsne vyvydzat,hadze so sebou.krici na nas,ze ju nemame radi a podobne,nebavi sa s nami,je zla a urazena,no katasrtofa.my ju vzd yuistujeme,ze velmi lubim ju aj jej sestru,snazili sme sa to vysvetlit no bez upsesne. mame si do nej pytat povolenie na pusu.som z toho velmi smutna a neviem co dalej.poradte mi prosim! dakujem!

Dobrý deň, pani doktorka, veľmi pekne by som Vás chcela poprosiť o radu. V novembri by malo prebehnúť súdne pojednávanie, na ktorom sa bude riešiť styk biologického otca s dcérkou. Dcérka má 18 mesiacov, som slobodná mamička a žijem sama v domácnosti u mojej mamky. Od narodenia sa o ňu starám výlučne ja, otec ju navštívil za celý ten čas asi 2x a to len na pár minút. Dcérka na neho reaguje ako na cudziu bytosť. Biologický otec navrhuje stretávanie každý druhý víkend na 4 hodiny, ale bez mojej prítomnosti. Dcérka je silno na mňa fixovaná, v prípade že potrebujem odísť z domu, odmieta od babky jedlo, nechce spinkať a máva sklony k afektívnemu plaču, po ktorom máva horúčky. Neviem ako sa mám v tejto chvíli zachovať. Biologický otec tvrdí, že dieťa:"treba hodiť do vody, nech pláva", prvé dni preplače a potom si zvykne. Neviem či je tento spôsob zrovna to najvhodnejšie pre dieťa. Zároveň mám strach aj o dcérku, nakoľko biologický otec požíval často alkoholické nápoje, marihuanu a mal predpísané aj psychofarmaká.
Ako by sme mali v tomto prípade postupovať, aby to neohrozilo psychický vývoj dieťatka.

Dobrý deň. Pani doktorka chcela by som sa opýtať. Máme 17 mesačnú dcérku, ktorá je velmi energická a šikovná. Ovláda veľké množstvo slov, pojmov, doplna básničky, pesničky, dokonca si vie vypytať ked niečo chce nielen ukázaním ale napríklad aj povie : mama čaj posim, alebo sa pyta:" ocko kde je?" Neviem, ci je to v tomto veku normalne alebo je v niečom popredu. Robí nám veľkú radosť ale trápi nás, že posledné dva týždne strašne útočí na deti, nemusia jej nič robiť ona im vezme hračku alebo do nich pezdôvodne strka alebo ich bije a oháňa sa.

Neviem o žiadnej vyhrotenej situácii pri ktorej nastal zlom proste to začala z ničoho nič robiť. Navyše začala deti nielen strkať, ale už ich aj hryzie, samozrejme ked dietatku ublíži, príde k nemu, pohladká ho a povie mu "pepač". Teraz sa stalo, že som videla ako dieťaťku zobrala ruku a začala hrýzť, ked som na nu kričala nie, ani nereagovala len na mna pozrela a pokračovala až kym som ju rychlo nevzala. Dokonca aj vie ktorym detom ublizila ked som sa jej pytala na druhy den co urobila Ninke odpovedala mi ze kusala. Lenze urobi to opat. Neviem ako jej to mam vysvetlit, uz som jej za to aj po zadku capla ale nemyslim si, ze to ma nejaky efekt. Ked prideme medzi deti som ako policajt stale v strehu. Mozete mi nieco poradit alebo aspon vysvetlit co sa v nej odhrava aby som ju lepsie pochopila?

Najhorsie je, ze ked nieco take spravi, pokarham ju a do piatich minut to spravi opat. Deti ju chcu stiskat, hryzie, chceme ju od niekal vziat, ohana sa, niekto ma nejaku hracku, vytrhne mu ju (je dost silna a temperamentna a zatial sa nenaslo v nasom okoli dieta, od ktoreho by dostala ona)ak aj dostane vrati to dvojnasobne, dokonca sa ohana aj na starych rodicov aj na mna uz skusala a stari rodicia si to vzali dost osobne - lenze ja si myslim, ze to nerobi umyselne len neviem, ako im to mam vysvetlit. za odpoved dakujem.

Dobry den.
Mam 4,5 mesacnu dcerku a chcela by som sa poradit ohladom jej vztahu s oteckom (mojim manzelom). Dcerka do 3 mesiaca nemala problem byt s nikym, myslim tym, ze ju mohol mat na rukach hocikto a zaspavala bez problemov aj na manzelovych rukach. Dcerka od narodenia nezaspi sama v postielke. Zaspava iba pri kojeni, pripadne utisovanim a hojdanim na rukach, pripadne si k nej treba lahnut. Toto vsetko vsak pripusta iba so mnou. S manzelom zaspavat nechce. Rada by som sa poradila ako mame dcerku naucit, aby sa upokojila ked je mrzut, pripadne zaspala aj u otecka alebo u babicky? Ked sa hraju, tak nie je ziadny problem, ale akonahle sa ide spinkat, alebo je mrzuta chce iba mamu. Niekedy je to uz velmi unavujuce, lebo sa casto nemozem ist ani okupat, kym dcerka nezaspi a nemozem si bez nej ani do obchodu odskocit.

Za radu Vam vopred dakujem.

S pozdravom

Veronika Marhoffer

Mám 2 dievčatka.U jedneho je podozrenie na detskú epilepsiu.Má 5 rokou druhe 3.ak sa venujem mladšej staršia plače ,že ju nemám rada.Mladšie sivinucuje to čo chce tým ,že sa zanáša.Čo robiť? Staršia má ist na budúci rok do školy.Je pri jej diagnoze potrebné stanovisko psychologa?

Dobry den pani doktorka,
obraciam sa na Vas s otazkou, ktora mi stale prebieha myslou a znepokojuje ma.
Po rozchode s partnerom, mame spolu 6.mesacneho syna, sa priatel rozhodol, ze on bude mat maleho tyzden a tyzden ja. Samozrejme, ze s tym momentalne nesuhlasim, pretoze maly je este velmi malicky a stale ho kojim.
Preto sa chcem spytat do buducna, ked bude nas syn starsi, AKY ma vplyv striedava vychova na citovo-psychicky vyvoj dietata. Na koho sa mozem v pripade, ak zistim, ze to dietatu neprospieva profesne obretit. Je to rodinny pravnik? Dieta totiz nie je hracka, ani sposob, ako si uspokojovat svoje egocentricke potreby bez ohladu potrieb dietata. Dufam, ze toto je zatial iba moja fantazia, moze byt vsak vcelku realna pani doktorka a mne puka ako matke srdce. Mozno ma chapete.

Mala by som malicku podotazku. Po rozchode s partnerom som sa nastahovala svojej matke, ktora mi po par dnoch povedala, ze sa k nemu a k jeho rodicom spravam, ako by sa nic nestalo, a ze ked sa k nemu vratitm, tak dopadnem ako chudera na psychiatrii a podobne i horsie nadavky. Neviem, preco sa mama takto ku mne sprava. Chce kricat na jeho rodicov, hoci som ju dorazne poziadala, nech mi nezasahuje do zivota a svoje problemy si viem vyriesit aj sama. Len s tym rozdielom, ze nerobim okolo toho hystericke sceny, hadky a nadavky. Viete mi prosim aspon nacrtnut, preco ludia takto reaguju?

Dakujem Vam vopred za radu,
prajem vela zdaru,
Slavka

Dobrý deň,

chcela by som sa spýtať na nasledovný problém: Môj syn má 4,5 roka, chodí do škôlky. Problém je že nechce babku, aby ho varovala, chodila do našej izby, dala mu jesť proste nič, asi mu lezie na nervy správa sa k nej odmietavo...
Mama na druhej strane, neviem ako by som definovala jej vzťah k nemu, má ho rada, ale málokedy sa s ním zahrá, je k nemu milá, ale dosť ho stále napomína.
Bývame s mamou a tak máme tento problém každý deň, a stále sa to zhoršuje, mame je to ľuto že je k nej taký. My mu dohovárame aby bol k babke dobrý a poslúchal, ale veľmi to nepomáha.
Neviem čo mám robiť, stojím medzi nimi, z každej strany ma niekto pouča.
Ako to vyriešiť?

Ďakujem

Dobrý deň, mám 4.r. dcérku a 1.r. syna. Posledné týždne sa zmenil vzťah mojej dcérky ku mne. ak jej niečo vravím tak ma vôbec nevníma a ani nereaguje na nič. vraví mi že ma nemá rada, že mňa počúvať nemusí, lebo nie som jej pani učiteľka, že chce byť celý rok v ľkôlke, alebo keď jej vravím aby nerobila zle bračekovi, tak sa mi smeje do očí. pre ňu je učiteľka viac ako ja. neviem ako mám na to reagovať a ani neviem kde som urobila chybu, že sa to takto zmenilo. môže to byť tým že máme druhé dieťa? má ho veľmi rada ale aj zároveň veľmi žiarli a správa sa ako on. povedala som jej že sa mi to nepáči.
ďakujem za radu.