vzdor?

Prosim Vas o radu, pani doktorka, nakolko sme doma zufali a vycerpani zo spravania 3.rocnej dcery.Je samostatna, sikovna....pokial si nezmysli, ze chce urobit veci inak, ako boli prave urobene....napr.oblecie si tricko a vzapati ho s krikom vyzlieka, ze ona chce inak...obuva si topanky a niekolko krat po sebe opat s placom vyzuva, ze chce naopak a inak....Takto to u nas funguje aj parkrat na den, pricom taketo vyvadzanie trva aj hodinu, ci dve...Dohovaranie, zvysenie hlasu, ci capnutie po zadku vobec nepomaha...Sme uz skutocne velmi vycerpani a nevieme ako dalej...Toto spravanie sa vystupnovsalo nastupom do skolky, odmieta tam chodit, obliekat sa...pricom zo skolky ide stale usmiata a spokojna, ze vsetko popala, pekne sa hrala aj oddychovala...Akonahle vsak dojdeme domov cely scenar sa dookola opakuje.
Chcem este dodat, ze sme s manzelom rozvedeni a zijeme so starymi rodicmi...dcerka manzela moc nevida.
Dakujem Vam za radu

Dobrý deň, chcem sa spýtať, čo mám robiť alebo ako mám reagovať??? Určite máme obdobie vzdoru, mám dva a polročnú dcérku, prejavovala vzdor plačom a hnevaním sa, tak tri krát do týždňa, ale teraz sa jej to stáva skoro každý deň a skoro pri každom zákaze, a najhoršie je, že k tomu pridala kopanie a normálne ma búcha po tvári, kedˇ jej to chcem pekne vysvetliť, potom už mám toho aj ja dosť a zvýšim na ňu hlas, alebo dostane po ritke. No nič nezaberá, nakoniec sa chce mojkať a musím ju utíšiť na rukách. Bacanie sa naučila od druhých detí, lebo to nikdy nerobila, ale ked sme sa začali stretávať s druhými deťmi, kde ju začali biť, ked im zobrala nejakú hračku, tak odvtedy to praktikuje aj na nás ale aj na druhých deťoch. Prosím vás ako nám správne reagovať???
Mám ešte jednu otázku, malá sa už pýta na nočník, ale kakať chce len do plienky, normálne to zadržuje pokiaľ nemá plienku, a až do nej sa vykaká, o nočníku nechce ani počuť. Veľmi pekne dakujem za vaše odpovede.

Dobrý deň.Máme 4a pol ročného syna.Je to citlivé dieťa aspoň si to o ňom myslíme.Je jedináčik a myslím si,že má všetko ako iné deti.Nemali sme s ním žiadne velké problémy avšak po dovršení troch rokov si začal viac a viac dovoľovať.Nejako sme to zvládli ,avšak neviem,či terajšie jeho správanie je normálne.Je veľmi rozumný snaží sa učiť avšak neviem,či jeho túžba učiť sa nesúvisí s nie veľmi prospešným správaním sa diaťaťa.Moj manžel mu je vzor,má povolanie po akom túži vačšina chlapcov.Manžel sa mu až prehnane venuje čítajú encyklopédiu ,malý pozná vlajky štátov ,hlavné mestá atď.Stavajú si stavebnice a puzzle ,ale to až tak,že malý sa bez otca ani nepohne.Keď som s ním doma ja tak mám aj inú prácu ako sa v kuse jemu venovať.Začne mi vyčítať aj napriek vysvetleniu,že mamka musí aj uvariť a požehliť ,že neviem poskladať lego a ak mu poskladám tak že to má byť tak ako to stavia tatik a zvalí mi to.má kopec hračiek,ktoré niekedy bez mihnutia oka hodí na zem a rozbije vyčitame mu,že si ich neváži a že stáli veľa peňazí ,že už mu nič nekúpime tak povie,že mu kupi dedo a podobne.Alebo začne byť smutný,že už mu Ježiško nikdy nič nedonesie.Ak ho chceme naučiť novú hru,alebo napísať svoje meno tak protestuje kope do veci a hadže ich,že on sa to nenauči a ani to vobec neskúsi.Potom,keď už vidí,že to vie,že to bolo ľahké veľmi sa z toho teší.Hadže vopred flintu do žita.Keď mal isť na bycikel bez pomocných koliesok vystrájal keď to po chvíli vedel tak bol šťastný.Stále sme niekam chodievali na výlety takže doma nesedel snažíme sa ho učiť nové veci ,venujeme sa mu,ale v ňom to vyvoláva skor opak radosti.Ak mu povieme ,že ideme niekam,kde by sa iné deti tešili začne vystrájať,že máme ísť sami,že on neide nikam potom nasleduje krik,lebo on urobí scenu a sme z toho obaja rodičia nervozny.Ak má niekde ísť zo školky vystupovať ak ide s cudzími tak nemá problém,ak by sme s ním šli my tak medzi deti nepojde.Za jeden deň zmení náladu aj 100 krát.Každé ráno ho budím s úsmevom najprv vstane a usmeje sa po chvíli začne vystrájať bez príčiny a provokuje a vytáča ma.Na ulici sa hrajú deti poviem poď k nim aj idem s ním tak aj ide aj sa vráti je nadurdeny kope do bycikla a ja mu vobec nerozumiem prečo.Syna nebijeme sem tam po zadku ,ale vo vynimočnom prípade a on sa tvári ako keby sme ho týrali.Ak je smutný a ja prídem k nemu s úsmevom a objatím tak ma hrubo odstrkuje.Nič si nedá vysvetliť ak mu niečo vravím skáče mi do reči papuľuje a kriči po mne.Na druhej strane je citlivá duša .Mnoho krát sme sa ho opýtali,či ho niečo trápi ,ale nič sme sa nedozvedeli.Minule ho manžel učil písať jeho meno,lebo chcel vedieť trocha sa mu nepodarilo napísať čiarku rovno začal plakať ,že on pojde hlúpy do školy ,že nebude nič vedieť,keď sa to nenaučí doma atď.Snažili sme sa mu vysvetliť,že na to je škola,že tam ho to naučia,že to nemusí teraz vedieť no márne hodil s perom o zem a nepočúval nás.Ak neposlúcha tak mu poviem prečo to robíš ,dohováram mu a on nato ja viem ja som zlý a hlúpy.Dnes som mu vravela prečo tak na seba vravíš,veď my sme ti tak nikdy nepovedali skor naopak chválime ho,ale ak dvihnem hlas,že nepočúva hneď je urazený.Ale to je potrebné,pretože ak mu po desiaty krát poviem prezleč sa a smeje sa mi do tváre musím zvýšiť hlas a to sa mu nepáči povie,že je urazený.Raz mu známy povedal,že je huncút aj to sa ho dotklo.Naozaj neviem ako naňho nerozumiem jeho správaniu.Poradťe nám robíme niekde chybu?Ďakujem.Bernadeta.

pani doktorka, potrebujem poradit. nasa rodinna situacia je taka ze svokrovci byvaju snami v jednom dome, domacnosti mame oddelene. Moj problem je,ze ked maly ide k babke tak ta sa na neho vyskiera , co sa mamlemu strasne paci, ale je to strasne neprirodzene a preafektovane, vsetko mu dovoli a robi vsetko tak ako chce on. Tiez ked poviem ze nieco nesmie tak ona pouzije vetu ze tam nejdeme alebo toto nesmies lebo maminka sa bude hnevat. Ked ju na to upozornim ze to nesmie , tak on povie ze on je este malicky a ze tomu nerozumie. V poslednych tyzdnoch mam problem s malym ze ho chytaju nervy ked mu nieco nedovolim alebo nespravimako on chce, ked ho beriem od babky tak reve a mna odmieta, tiez ked babku co i len zahliadne a vidi ze nejdeme knej tak spusti rev. Ked som babku na to upozornila ze treba k nemu zmenit pristup tak sa urazila a ked sme to preberali s manzelom tak dal vinu mne ze nechcem babke dopriat vnuka a rozkazujem im este aj to ako sa spravat. zaujimave je ze u druhej babky toto nerobi, tam ho tiez rozmaznavaju ale ma tam stanovene hranice a nema vsetko dovolene, vtedy nereve ked ho beriem a nerobi cirkus. Maly bude ma rok a dva mesiace a nechcem aby toto prerastlo do vacsieho problemu. Prosim poradte ako dalej, uz somna pochybach ci nerobym chybu ja. dakujem

Dobrý deň
Mám 4 ročného syna ,je to v celku milé dieťa a veľmi rozumné:Doposial sme s ním nemali nejaké problémy avšak po dovršení 4. rokov sa to nedá vydržať:Má všetko chodíme každý rok na dovolenku ,snažíme sa mu robiť program a venovať sa mu.Avšak do hračiek,ktoré má kope a hadže ich ,ak nemá našu pozornosť tak hociktorú rozbije a s kľudom angličana vyhodí do koša,lebo vraj je už stará.Neprejaví pri tom žiadnu ľútosť.V školke je dobrý nikto sa nanho nesťažuje ,avšak doma a hlavne so mnou je veľmi vzdorovitý.Ráno,keď sa oblieka do školky vyjednáva toto tričko nechcem toto mi nedávaj ja chcem iné:V minulosti som mu vyhovela avšak začala som trvať na svojom,lebo zistila som,že ma zneužíva.Sedí na gauči chce hračku ,ktorá je pol metra od neho a on ma zavolá podaj mi ju.Vždy nie je niečo dobré ak ide papať a máme rožky chce chlieb ak je chlieb chce rožky začne mi rozkazovačne kričať ako to,že som nekúpila ,že som mala a pod.Ak ideme vonku a ja zabudnem jeho vodu začne kritizovať ako to,že som ju zabudla ,že som mala zobrať.Ak ideme autom a ja idem parkovať tak ak sa mu nepáči,kde zaparkujem začne vystrájať ,že som mala inde ,začne kopať do sedadla to sú jeho prejavy.Keď sme na ihrisku tak ku cudzím deťom nepojde ,sedí pri nás ,ale aj keď ho deti volajú nechce ísť.Pritom posobí dosť sebavedomo.Mám pocit,že si neváži nič ,čo preňho robíme.Máme dosť pokojnú domácnosť ,ale neviem ako naňho.Naozaj pevné nervy treba mať .Keď začnem kričať,alebo hoci aj babka tak sa urazí začne veľmi ľutostivo plakať ,po zadku sem tam tiež vystrelí,ale málo a to tiež asi nie je dobré.Inak je bystý a šikovný.Nikdy sa mi nehodil o zem ani v obchode .Prosím pani doktorku o radu ako reagovať na takéto jeho správanie.Mám pocit,že ma často provokuje naschvál.Ďakujem.

Dobrý deň. Potrebovala by som sa poradiť. Máme 2r. a 8 mesačného syna. Doposiaľ veľmi milé dieťa. Vždy sme sa mu snažili venovať, snažili sme sa dobre ho vychovávať ,bez kriku a chránili sme ho od akýchkoľvek stresov a zlých vplyvov či už z okolia, alebo rodiny. Náš syn sa nevie päť minút zahrať sám. Má kopec hračiek, ktoré ležia v koši a ani jedna ho nezaujme. Ak sa mu hračka kúpi baví ho krátko a hodí ju do kúta. Je veľmi bystrý a vnímavý, rýchlo sa učí ba dokonca snaží sa učiť číslice a písmená. My nemôžeme pri ňom uvariť ,upratať proste nič. Ak umývam riady tak ma odstrkuje od drezu. Ak mám inú prácu v domácnosti, ktorú musím urobiť, tak začne rolovať koberce, búcha mi do linky, kreslí po obruse a mám pocit, že robí zákernosti, ktoré vie, že ma vytočia. Jeho nudu sme riešili adaptačným pobytom v škôlke na 4 hodinky. To však skončilo na tretí deň veľkým krikom, hodením sa v škôlke o zem a cirkusom, kedy som ho ani nevedela prezliecť a to len učiteľka mi syna vzala jemne z rúk povedala, že si aj dosť poplakal. Syn bol vždy odvážne dieťa, utekal nám aj v obchode, ničoho sa nebál avšak škôlka je preňho nočnou morou. V noci plače, kričí zo sna bije a kope okolo seba a ak ho chceme objať, tak kope ešte viac až sa bojíme, že si ublíži. Škôlka po 3.dňoch skončila chorobou, takže sme stále doma avšak o škôlke nechce ani počuť. Syn sa znova doma nudí, je na mňa veľmi upätý avšak tak, že ide so mnou aj na WC. Nechce nikde spať, ani u babky, stále chce ísť domov a vôbec sa nechce ísť hrať k deťom. Chce byť sám so mnou. Ak s nim chcem ísť niekam, kde ma kamaráta, tak cirkus je zas na svete. Neviem si s ním poradiť. Začal si všetko presadzovať, začal mi rozkazovať ak mu niečo nedovolím robí veci, ktoré ma vytočia začne sa hocikde vonku vyzúvať aj úplne do bosých nôh aj v zime. Nemôžem nato nereagovať. Ak niekam ideme a on nechce ísť my sa skryjeme za roh on ostane sedieť, povyzúva sa a začne plakať. Sme zas donútení vrátiť sa preňho. Vždy nám povie ľúbim Vás, je zlatý, ale od rána do večera bojovať s ním ma už nebaví. Nechce sa prezliekať ak ho zobliekam chytí rukáv a nepustí. Sem tam capnem po zadku avšak nechceme ho biť a deptať avšak neviem ako s ním mám vyjsť. Mám pokračovať v škôlke po uzdravení aj napriek nočným morám, ktoré má? Alebo si myslíte, že ešte nie je zrelý na škôlku? Myslíte, že náš syn s nami cvičí? Je to vzdor? Ako sa máme k nemu správať a nebiť ho. Ďakujem.