Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobri den naš 5 ročni chlapec roby dakediy grimasi a pritom nackakuje čo by to mohlo byt. Dakujem
Z takéhoto stručného opisu neviem, čo by to mohlo byť. Buď napíšte viac o tom, kedy sa to objavuje, či to už má dlhšie, ako často sa to objavuje, či to vie ovládať...alebo sa poraďte osobne s vašou detskou lekárkou/lekárom.
Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.
Pre dieťa môže byť rozličný prístup rodičov mätúci, no ešte horšie dôsledky môže mať, ak sa rodičia predvádzajú jeden pred druhým, kto má lepší prístup k dieťaťu, ak opovrhujú tým, ako ten druhý rodič k spoločnému dieťaťu pristupuje, aký výchovný štýl používa...
Chápem, že sa môžete na neho hnevať, že vás nechal samotnú na výchovu vášho dieťaťa a teraz sa tvári, že sa nič nestalo. Ale to je medzi vami dvoma dospelými. To je konflikt, ktorý by ste nemali (ani jeden z vás) prenášať na dieťa súbojom o to, kto je lepší. Možno by vám dobre padlo, keby ste mu povedali otvorene, že to bolo náročné, že ste to zvládli, že by vám dobre padla jeho podpora a jeho účasť, že doteraz má zásluhu len na splodení dcéry a keby ste sa vy o ňu nestarala, asi by z nej dnes nebolo prospievajúce dieťa atď.
A o výchove dcéry by ste mali diskutovať, vysvetľovať si svoje stanoviská, svoje dôvody, prečo robíte to, čo robíte, prípadne hľadať spoločné postupy. Alebo, ako sa to nedá, rešpektovať rozdiely vo vašich prístupoch k dcére. (Hoci oboje je asi ťažké, ak ste sa nerozišli "v dobrom" a komunikácia medzi vami nie je dobrá.)
Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.
Je o dospievajúci mladý muž, potrebuje aj silné dobré mužské vzory. Má ich? Má otca, ktorý by s ním trávil aspoň nejaký čas, alebo strýka, bratranca, ktorí by ho vedeli držať na dobrej koľaji? Alebo aj kamaráta. Niekedy je dobré občas zavolať kamarátov detí k vám domov, spoznať ich trochu, dovoliť im opekať na záhrade alebo dať im najesť, keď prídu pre syna a podobne.
Ak sa vám nepozdáva, že je syn v meste, nedovoľte mu tam ostať, kým nemá sľubovanú brigádu... Ak nevie dodržiavať dohody, mal by pocítiť primerané dôsledky.
(A v jeho veku byť o pol deviatej doma, ešte k tomu cez prázdniny... to sa mi zdá trochu "kruté", aj keď možno len kvôli tomu, že nepoznám celú situáciu.)
Dobry den, asi pred dvoma mesiacmi som Vam pisala o synovi, momentalne ma 1,5 roka. Mame s nim problem so spravanim sa na detskom ihrisku. Bez problemov si dovoluje k starsim detom, napr. zdrapi ich za oblecenie a mixuje s nimi, stipe, trha vlasy. skusala som ako ste mi poradili, zobrat ho bokom, povedat, ze sa to nesmie, ale on ako keby ma ani nevnimal. Je taketo spravanie normalne jeho veku, pripadne viete mi povedat, ake spravanie spojene s agresivitou uz znaci urcity psychicky problem? Dakujem
Je možné, že vás nevníma, lebo je v afekte. To znamená, že nevidí, nepočuje, neovláda svoje správanie. Ak teda takto "zaútočí" na niekoho nabudúce, len ho vezmite bokom alebo preč a povedzte len jednoduché "nesmieš!" alebo "nono!" alebo "dosť!"...
V tomto veku sa asi nedá celkom hovoriť o problémoch s agresivitou, lebo deti sú veľmi prirodzené, žijú svoju "genetickú výbavu", vonkajšie alebo vnútorné regulácie správania a konania ešte nie sú vybudované, prípadne sú ešte príliš slabé na to, aby v takých emocionálne náročnejších situáciách zafungovali efektívne. To všetko sa len buduje. Navyše dieťa v tomto veku reaguje viac na činy než na slová rodiča, takže treba niečo urobiť - zobrať dieťa preč, chytiť ho do náručia, roztrhnúť "bitkárov" a držať ich od seba...
Dobry den p. doktorka,
moja dcerka ma 3r.8m, od septembra 2010 chodi do skolky, dalo by sa povedat ze bez problemov, malo to taky klasicky priebeh. Prve dva tyzdne bez problemov uplne, potom zacala rano plakavat, vodieva ju manzel, to trvalo tak tyzden a potom uz bez problemov. Aj po vianocnych sviatkoch ci kiahnach isla v klude do skolky. Vzdy som ju vyzdvihla usmiatu, ucitelky ju chvalia, ze je bezproblemove samostatne dievca. Je to nase prve dieta zatial jedine, mame obaja s manzelom velku rodinu, je od malinka velmi zvyknuta na spolocnost, nie je v nicom obzvlast nadana. Mozno iba v tom, ze je nesmierne vnimava, cisto a vela rozprava, je rada stredobodom pozornosti, asi 3 mesiace pretrvava "lakomost" hlavne o tom rozprava ze nikomu nic nepozicia a hracky su iba jej...ale ked je u nas niekto ci dieta ci dospely nakoniec ustupi a pozicia, ide snad iba o uputanie pozornosti takymto sposobom, neriesim to nijako specialne, iba jej vludne vysvetlim, ze take spravanie nie je pekne, precitam/vymyslim/poviem pribeh o detoch ktore sa nechceli podelit o hracky, veci....zda sa mi ze rada vypocuje ale zatial ziadny velky progres, je to dost jej oblubena tema ze nepozicia, ALE toto som popisala len na ilustraciu. Hlavny problem, ktory ma zacal cim dalej tym viac a viac trapit a tak trochu suvisi mozno aj s tym "egoistyckym pristupom" ak sa to vobec da tak nazvat je, ze zacala velmi zle vecer zaspavat a rano odmieta ist do skolky, uz po ceste zo skolky sa ma doslova 100x spyta ci zajtra ide do skolky a ci si pre nu pridem a ci si pre vsetky deti pride niekto, vecer sa toto cele stupnuje,bola zvyknuta zaspavat okolo 8,30 teraz zaspi okolo10,30 aj to splacom narekom a slzami a recami ako jej nikto nepomoze a ona sa nevie v skole "vyznat" toto mi povedala napriklad vcera, ze tam je vela deti a preto sa jej tam nepaci. Spociatku som sa vzdy snazila od toho odputat pozornost akoze to jemne bagatelizovat pred nou, ale pri tom som nenapadnymi otazkami sondovala preco??? alebo coho sa tak boji ODRAZU po 9 mesiacoch chodenia do skolky uz 14 dni prezivame zacyklene otazky typu ci ide, a ci si pre nu pridem do skolky??? Nikdy sa nestalo, ze by som po nu neprisla, mame vo zvyku ze 80% chodievam ja a 20% jedna druha tretia moja neter, alebo synovec su to studenti, prip. babka, tatino...., nikdy nebola na mna obzvlast viazana o skolke rozpravala viac ako ine deti, tesila sa na divadielka, kuzelnika, sportove dni...na vsetko. Odrazu BUM. Stale sa uistuje ci ju lubim, hovori mi ako ona lubi mna, no a do toho tie otazky na skolku. Nic som v mojom spravani nezmenila, nemali sme ziadnu vaznu udalost, s manzelom mame dobry stale rovnaky vztah. Cele to zacalo presne v den, ked som si pre nu prisla na MDD prvy krat do skolky skor, prvy krat tam nespinkala. Nijako to nekomentovala ani nic, ale je to presne od toho dna. To popoludnie nebolo nicim specialne, doma som ju dala spat a potom sme mali naplanovanu navstevu s detmi a pripravene rozne hry. Pre moju dcerku to nebol nicim vynimocny den, lebo sa takto bezne stretavame a mavame orientovane dni na deti, len v tento den sme tam isli skor a mala som volno z prace. Moze byt toto spustac jej spravania? Je to velmi stresujuce najma pre nu a nas oboch rodicov, z casti si niekedy myslim ze to na nas hra"vydiera" nas, ale ja sa pred nou tvarim stale neustupne mame nastolene pravidla, a do skolky riadne chodi.Zda sa mi neuveritelne, zeby dieta "hralo" takuto hru uz dva tyzdne a vidi ze do skolky chodi pravidelne a ze si pre nu pravidelne v ten isty cas. Pytala som sa ucitelky ci na nej nebada nejaku zmenu a ucitelka mi potvrdila, ze sa zmenila ze je utiahnutejsia a panovacna ked sa ma podelit o hracku. To predtym v skolke nebolo. Dufam, ze vsetko chce len cas, a ze tieto kazdodenne zacyklene otazky, place, tazke zaspavanie a ranne vzdorovanie sa pominu. Viete mi poradit prosim Vas? Velmi pekne dakujem.
Nemyslím si, že hrá nejakú hru. Jej správanie je pravdepodobne len vyjadrením toho, že by rada s vami trávila viac času, že byť v škôlke v tomto období nie je pre ňu až také zaujímavé a dôležité ako byť s vami a podobne. To sú celkom normálne potreby dieťaťa v tomto veku.
Je fajn, že držíte štandard a neustupujete jej v tom, že by prestala do škôlky chodiť. No možno by jej dobre padlo, keby vedela, že aj vám dobre padlo byť na MDD spolu už od obeda, že aj vy niekedy chcete byť doma z práce už na obed a tráviť čas s ňou, no nejde to tak často, ako by ste si to želali a podobne. A možno by ste si mohli sem tam naplánovať taký spoločný poldeň navyše častejšie ako len na MDD. Možno raz za pol roka, možno raz za mesiac... to už je vec vašej úvahy, vašich možností, potrieb atď.
A s tým "egoizmom", teda s tým "nepožičiam", by som to nebrala tak vážne - ona potrebuje najprv mať dosť skúseností s nepožičaním, s tým, že o svojich veciach rozhoduje ona sama a má na to plné právo a potom bude schopná aj požičať naozaj, nielen z donútenia alebo len preto, že sa to patrí a musí.
Dobrý deň. Moja dcéra mala teraz 2 roky ale už od roka je taká pomrvená a robí veci ktoré by nemala. Aj ked ju napomeniem ona to robí znova, keď sa vyvadím začne plakať. Neviem čo mám s ňou robiť, lebo robí veci ktoré sú pre ňu nebezpečné a nedá si to stále vysvetliť. Napr. postavila sa do okna a chcela skočiť na balkón, alebo sa vyškriabala na šmýkačku a chcela skočiť dole, nedávno 3x po sebe vyskočila z postieľky a zakaždým si ublížila a plakala no napriek tomu to spravila 3x a to asi behom 30 minút. Chcem sa opýtať či to je normálne, veď dieťa v dvoch rokoch si už musí uvedomovať že si ublíži. Alebo robí aj také veci že si dá dole plienku a vykaká sa na zem, do postielky, do skrine a potom so svojou stolicou natierala izbu a hračky, toto spravila tiež 3x. Prosím poraďte mi čo mám s ňou robiť , lebo ja už neviem čo ďalej. ďakujem
Deti majú rôznu mieru uvedomenia či predvídania toho, čo je pre nich nebezpečné, čo si môžu trúfnuť a podobne. Niektoré deti aj po opakovanej skúsenosti nevedia sa správať tak, aby dopredu odhadovali dôsledky. V tomto veku je to ešte ako tak prijateľné, no uvidíte postupom času, či sa dieťa vie poučiť zo svojich skúseností rýchlo, pomaly alebo vôbec.
Ak viete, že vaše dieťa viac riskuje, buď ju musíte viac strážiť, dávať jej pomoc pri jej výmysloch alebo ju aktívne učiť, ako sa má chrániť, ako sa má o seba postarať, hoci aj pri skúšaní určitých aktivít.
