Otazka

Dobrý den, chcela by som sa opytat na Vas nazor ohladom správania mojho 5 ročného syna. Mám pocit, ze moj syn nema ziadny rešpekt voči nám rodičom. Niekolkokrat mu treba veci opakovať, co on ma v uvodzovkach "na haku". Ja som na to samozrejme uz alergicka a automaticky zvyšujem hlas, teda aj ja aj manzel. Ale nicomu to nepomaha. Ani ked mu dam na zadok, tak to sa mi akurat vysmeje a zacne utekat po byte a je este viac rozdivočený. Velakrat takato situácia vznikne uplne nevinne. Napr. nebavi ho pozerat rozpravka, iba sa vala okolo televizora, berie a hra sa s ovladačmi, robi neporiadok, no proste evidentne ho to nebavi. Tak mu poviem, ze vypneme rozpravku a nech sa ide hrat, resp. robit nieco ine. On samozrajme na to vobec nereaguje a robi este viac prieky. A uz je problem, hadka a krik na svete. Alebo napr. sa ma opyta v obchode, ci mu nekupim hracku (uz asi 1000- cu, lebo ich ma neskutočne vela), ja mu poviem, ze teraz nie, ze nie su peniazky, ze mu kupime az ked bude mat nejaky sviatok napr. a tak. No a on sa mi odvdači tak, ze začne robit zase napriek, uteka na cestu napr. vala sa po zemi a robi celkovo zle....Nikde nevie obsediet, nic ho nebavi dlhšie ako tri minuty. V skolke s nim problem nie je. Je pozorny ked treba, chodi na AJ, to ho bavi, uci sa pekne, aj spievat, kreslit, vsetko čo k tomu patri. Ale doma vsetko vie robit iba chvilocku. Este by som podotkla, ze cakame druhe babatko. Vysvetlujem mu, ze moja laska sa voči nemu nikdy nezmeni a ze ho budem vzdy velmi lubit, ale on to asi vnima trochu inak a zrejme aj začina trosku ziarlit. Dakujem za Vas nazor a Vasu radu, ako na neho, hlavne bez kriku a stresu, lebo si naozaj v poslednom čase hovorim, ze co som to za mamu....Dakujem este raz.

Dobry den.
Mam 3 a pol rocnu dcerku, ktora je velmi inteligentna (uz teraz rozprava slovensky aj anglicky), poslusna, jednoducho je nas poklad. Je velm naviazana na mna a kedze nikdy nebola s nikym inym viac nez par minut ( moja mamka bola niekolko rokov vazne chora a nedavno zomrela, takze som ju nemohla nechat samu s malou aj ked to velmi chcela a manzelova mama zomrela uz davno a svokor ma 80 rokov) jej nastup do materskej skolky vo mne vyvolava urcite obavy. O skolke sa rozpravame, parkrat sme tam aj boli, no aj tak to bude velka zmena. Moja otazka je: dcerka ma svoju najoblubenejsiu hracku "Macika" uz takmer 2 roky a nosi ju vsade, aj s nim spi. Volame ho " clen rodiny". Rozmyslala som, ze sa opytam, ci ho moze mat so sebou v skolke. Je to dobry napad, alebo by som ju mala ucit vacsej samostatnosti a jej macika nechavat doma? Za Vasu odpoved vam vopred dakujem.

Dobrý deň,
Mám 6 ročného syna, máva časté problémy s bruškom. Niekedy ho preženie , niekedy zvracia. Chodíme do gastroentrolog. amb., robili mu aj biopsiu čreva, nakoľko ja mám celiakiu. Jemu sa zatiaľ nepotvrdila. Keď chodil do škôlky mal obdobie, keď sa ráno roztriasol a prehnalo ho alebo vraca. Teraz sa mi stalo, že keď mal ísť sám spať do svojej izby, roztriasli sa mu kolená a zvracal. Chcela by som Vás poprosiť o radu ako mám ďalej postupovať a čo robiť. Ďakujem

Dobry den p. doktorka,

moja dcerka ma 3r.8m, od septembra 2010 chodi do skolky, dalo by sa povedat ze bez problemov, malo to taky klasicky priebeh. Prve dva tyzdne bez problemov uplne, potom zacala rano plakavat, vodieva ju manzel, to trvalo tak tyzden a potom uz bez problemov. Aj po vianocnych sviatkoch ci kiahnach isla v klude do skolky. Vzdy som ju vyzdvihla usmiatu, ucitelky ju chvalia, ze je bezproblemove samostatne dievca. Je to nase prve dieta zatial jedine, mame obaja s manzelom velku rodinu, je od malinka velmi zvyknuta na spolocnost, nie je v nicom obzvlast nadana. Mozno iba v tom, ze je nesmierne vnimava, cisto a vela rozprava, je rada stredobodom pozornosti, asi 3 mesiace pretrvava "lakomost" hlavne o tom rozprava ze nikomu nic nepozicia a hracky su iba jej...ale ked je u nas niekto ci dieta ci dospely nakoniec ustupi a pozicia, ide snad iba o uputanie pozornosti takymto sposobom, neriesim to nijako specialne, iba jej vludne vysvetlim, ze take spravanie nie je pekne, precitam/vymyslim/poviem pribeh o detoch ktore sa nechceli podelit o hracky, veci....zda sa mi ze rada vypocuje ale zatial ziadny velky progres, je to dost jej oblubena tema ze nepozicia, ALE toto som popisala len na ilustraciu. Hlavny problem, ktory ma zacal cim dalej tym viac a viac trapit a tak trochu suvisi mozno aj s tym "egoistyckym pristupom" ak sa to vobec da tak nazvat je, ze zacala velmi zle vecer zaspavat a rano odmieta ist do skolky, uz po ceste zo skolky sa ma doslova 100x spyta ci zajtra ide do skolky a ci si pre nu pridem a ci si pre vsetky deti pride niekto, vecer sa toto cele stupnuje,bola zvyknuta zaspavat okolo 8,30 teraz zaspi okolo10,30 aj to splacom narekom a slzami a recami ako jej nikto nepomoze a ona sa nevie v skole "vyznat" toto mi povedala napriklad vcera, ze tam je vela deti a preto sa jej tam nepaci. Spociatku som sa vzdy snazila od toho odputat pozornost akoze to jemne bagatelizovat pred nou, ale pri tom som nenapadnymi otazkami sondovala preco??? alebo coho sa tak boji ODRAZU po 9 mesiacoch chodenia do skolky uz 14 dni prezivame zacyklene otazky typu ci ide, a ci si pre nu pridem do skolky??? Nikdy sa nestalo, ze by som po nu neprisla, mame vo zvyku ze 80% chodievam ja a 20% jedna druha tretia moja neter, alebo synovec su to studenti, prip. babka, tatino...., nikdy nebola na mna obzvlast viazana o skolke rozpravala viac ako ine deti, tesila sa na divadielka, kuzelnika, sportove dni...na vsetko. Odrazu BUM. Stale sa uistuje ci ju lubim, hovori mi ako ona lubi mna, no a do toho tie otazky na skolku. Nic som v mojom spravani nezmenila, nemali sme ziadnu vaznu udalost, s manzelom mame dobry stale rovnaky vztah. Cele to zacalo presne v den, ked som si pre nu prisla na MDD prvy krat do skolky skor, prvy krat tam nespinkala. Nijako to nekomentovala ani nic, ale je to presne od toho dna. To popoludnie nebolo nicim specialne, doma som ju dala spat a potom sme mali naplanovanu navstevu s detmi a pripravene rozne hry. Pre moju dcerku to nebol nicim vynimocny den, lebo sa takto bezne stretavame a mavame orientovane dni na deti, len v tento den sme tam isli skor a mala som volno z prace. Moze byt toto spustac jej spravania? Je to velmi stresujuce najma pre nu a nas oboch rodicov, z casti si niekedy myslim ze to na nas hra"vydiera" nas, ale ja sa pred nou tvarim stale neustupne mame nastolene pravidla, a do skolky riadne chodi.Zda sa mi neuveritelne, zeby dieta "hralo" takuto hru uz dva tyzdne a vidi ze do skolky chodi pravidelne a ze si pre nu pravidelne v ten isty cas. Pytala som sa ucitelky ci na nej nebada nejaku zmenu a ucitelka mi potvrdila, ze sa zmenila ze je utiahnutejsia a panovacna ked sa ma podelit o hracku. To predtym v skolke nebolo. Dufam, ze vsetko chce len cas, a ze tieto kazdodenne zacyklene otazky, place, tazke zaspavanie a ranne vzdorovanie sa pominu. Viete mi poradit prosim Vas? Velmi pekne dakujem.

Dobrý deň,
dcérka (3) chodí už od septembra do škôlky. Na začiatku párkrát pohrýzla deti a bila sa. Potom tento problém sám od seba prešiel. Do škôlky chodila rada, neplakala. Od jari začala najprv s tým, že sa jej do škôlky nechce, občas fňukala, teraz je v období, že prvý deň po voľne (napr. pondelok) ráno plače a opäť začala biť deti a aj nás doma - ak sa jej niečo nepáči, príde a capne nás po nohe, po ruke... Doma sme skúšali rôzne metódy, ale najviac sa nám osvedčilo ju buď vtedy, ked nás cápe, ignorovať, alebo ju objať a povedať jej, že ju ľúbime a sme smutní z toho, že nás bije. vtedy sa obyčajne okamžite upokojí, objíme nás a hrá sa ďalej. keď sme na jej bitie reagovali negatívne, dostala sa až do vývrtky,takže sme skúšali iné taktiky a dopracovali sa k tomu. problém mám s tým, že v škôlke opäť bije deti, aj keď sama učiteľka vravela, že nevyužíva silu, je to skôr demonštratívne. a moja otázka znie, ako mám na to reagovať, keď mi o tom učiteľka,alebo sama dcéra povie? obyčajne jej totiž poviem, že som z toho veľmi smutná, že bije deti a ako by sa ona cítila, keby bili ju. mám však pocit, že to, že ich bije, je akoby trestom za to, že do škôlky chodí,takže keď jej poviem,že som smutná,tak v podstate dosiahla, čo chcela - sme si kvit - ona je smutná, že musí ísť do škôlky a ja som smutná, že bije deti. napadá vás nejaký iný spôsob, ako by som mohla vhodne zareagovať na to, že bila deti?
ak som v epicentre problému, využívame logický dôsledok - nechceš sa pekne s deťmi hrať, musíš sa bohužiaľ ísť hrať sama do inej izby. ale ked sa už len potom dozviem, čo sa stalo, v podstate s tým už nemám a neviem čo urobiť...
Dakujem za odpoved.

Dobry den pani doktorka, uz som Vam pisala o svojej dcerke. Vtedy mala 7 a pol mesiaca, dnes ma 10 mesiacov a 1 tyzden, co sa tyka motoriky vyrazne sa zlepsila- robi uz pekne krociky, ked ju drzim za rucicky, stvornozi, vie sa sama posadit, postavit, co sa tyka psychickeho vyvoja stale to iste - neblaboce, okrem prenikaveho skriekania, vyskania, hakania, akania a pod, semtam sa jej podari bababa, v poslednom case uz ani to nie a aj ked to si hundre len sama pre seba,najradsej je uplne ticho ocny kontakt ma dost slaby, nadviaze ho, ale len na par sekund, niekedy ked sa na mna diva tak mam pocit, ze sa diva cezomna, z blizka sa vobec nechce pozerat do oci, na rukach sa odtahuje a pozera mi cez plece, usmieva sa na nas vela, smeje sa nahlas najma vtedy ked niekto skace, s hrackami sa hra len tak, ze ich trieska o zem, trepota s nimi vo vzduchu, olizuje, ohryza ich, zaujimaju ju take veci ako smietka na koberci, chyta ju z koberca, otvara a vyhadzuje veci zo suflikov, vcera som ju posadila na odrazadlo, chvilu na nom sedela, potom z neho zosla, sadla si, prekotila odrazadlo a krutila kolesami. Tie symbolicke hry ako ukaz aka si velika, urob paci paci, daj papa a pod, uplne odmieta, citam jej z knizky, ukazujem obrazky, ona len po nej capka a olizuje ju, ona vsetko dava do ust, hrala som sa snou tak, ze som z drevenej krabicky vysypala kocky a som ju ucila, ze ako si ich ma da spat do krabicky, ona radsej olizovala a ohryzala drevenu krabicku, dalej ma znepokojuje, ze ked sa raduje alebo ju cosi zaujme, ustavicne trepota rukami, sucha nohami o seba, malo s nami nadvezuje kontakt, ona je nesmierne vnimava, vsetko ju zaujima, ktosi pride do miestnost, uz je hlava vo dverach, kto ide, vsetko sleduje, obziera aj ked sme vonku, poziera po ludoch ked rozpravaju, ale nezapaja sa, nevyda ani hlaska, neukaze prstekom na nieco, proste len ticho obkukava, nerada sa objima a bozkava, odtahuje sa, neviem co mam robit, minule ste mi napisali, ze som k sebe tvrda, ze chcem aby vsetko islo tak ako chcem ja, to je vsetko pekne, ale mne sa zda divne, ked dieta nechce zblizka pozriet do oci, hra sa len tak, ze vacsinou zo vsetkym hadze alebo vsetko co chyti napcha do ust, nesnazi sa ani o slabiky, nesnazi sa uputat na seba, aby sa na nu ktosi pozrel, proste je to divne, pediater sa smeje, ze co chcem od 10. mesacneho dietata, ale mne do smiechu moc nie je, ono dobre sa smeje a upokojuje druhych, kym to divne sa chovajuce dieta nie je vase. MInule ked sme boli vonku, k dcerke prislo 2 rocne dievcatko, usmievalo sa na nu, chcelo ju pohladkat, no ona ho od seba odtlacala rukami prec. Dakujem za odpoved.