Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
dobrý deň,
prosila by som o radu, ako 2,5ročnú dcéru odnaučiť ťahať si pupček. robí to napr.keď zaspáva, alebo keď jej treba kakať, myslím, že ventiluje nejaký pretlak, diskomfort. príde mi to ako zlozvyk, obhryzanie nechtov a pod. ďakujem Vám,
Možno existujú aj presne na takúto činnosť zamerané odnaúčacie metódy, no ja ich nepoznám. Možno na jeden babkovský by som si spomenula, no ten sa mi zdá byť drsný...
No myslím si, že jednu vec, ktorú by ste mohli robiť je, že ruku, ktorou si vaša dcérka ťahá pupok, jej zakaždým chytíte a jemne jej zabránite v tom, aby si ho poťahovala. Môžete jej namiesto toho ponúknuť nejakú náhradu - môže držať obľúbeného plyšáka, malú loptičku, vankúšik...
Dobry den,
pripada mi moja otazka smiesna ale moj 1 rocny syn ma od urciteho casu/2-3 tyzdne/panicky strach-strasne silno reve -ked sa blizime k uliciam kde pracuju bagre a traktory...Nikdy ked bol mladsi pri nich neplakal.Ine auta na ulici ako elektricka,autobus v nom nevzbudzuju plac.Musim este dodat ze to nesuvisi s hlukom.Tie auta mozu aj nehybne stat a ako nahle ich moj syn vidi strasne reve...Moze si dieta uz v tomto veku pamatat ulice alebo celkovo nieco pamatat???Zijeme v meste ,kde sa casto opravuju ulice-obcas sa im neda vyhnut...Dakujem
Dieťa si pamätá. A najmä to, čo v ňom vyvoláva silné pocity, či už príjemné alebo nepríjemné. Váš syn môže vo svojej fantázii vnímať tie stroje ako nejaké príšery, niečo ohrozujúce. Detská fantázia je totiž veľmi bohatá. Možno by ste mu mohli kúpiť taký celkom maličký bagrik, taký do dlane...
Vážená pani Mgr.Ing.r.Kašáková,
robím si veľmi veľké starosti,som dosť úskostlivá mamička,ale pri tom ako a čo tomu predchádzalo,zrejme aj pochopiteľné.Moja prvorodená vytúžená dcárka sa mi narodile za dosť dramatických okolností,narodila sa o minútu 12,ako sa hovorí,aby ste lepšie rozumeli,narodila sa mi v 30tt,čo znamená,2 a pol mesiaca skor,s tým že ešte poriadne neboli vyvznuté pľúcka,nervový centrálny systém,teda tie najdoležitejšie orgány.Strávila 2 mesiace v inkubátore,dnes má 7.mesiacov,ale korigovaný vek akokeby ešte len 5mes,a je veľmi veľmi veľmi nadmieru hyperaktívna,veľmi so sebou narába,rozmäta ručičkami,má prejavy agreie,čo sa prejavuje kopaním nožičkami,krikom,.Aj v noci sa zobúdza a kriči,ylostí sa,mám obavy,či to je normálne až v takej miere,viem ,bolo mi povedané,že tým že sa narodila skor bude hyperaktívna,ale neviem či táto miera ktorú ona prejavuje,je ozaj v poriadku.Je sledovaná pravidelne neurologom,zatiaľ sa tam neprejavuju v hlavicke,žiadne patologické zmeny alebo nálezy.Čo by som mohla robiť,aby som zmiernila jej nervoé napätie asústavu upokojila spon ako tak,nechcem aby moja dcerka bola dietatko a dospelak nervák!!!Velmi by som sa trapila,ba co viac hlavne ona!!!Cele tehotenstvo,som mala stresy,to musim poznamenat,a ja samam som dost hyperaktivny a nervozny clovcek,aj moja mamička.Je to teda dedicne?Ak aj ano,viete mi pmoct,ako to ymiernit?Srdecna vdaka za veasu radu,prosim napiste mi na moju maliovú adresu,prosím : chrustonuf@inmail.sk
S týmito otázkami sa v tomto období/veku treba obrátiť hlavne na lekárov - neurológa, vášho detského lekára, prípadne nedonoseneckého špecialistu. Oni by vám mali poradiť, čo všetko dieťatku prospieva, či je treba čakať, kým nervový systém primerane vyzreje, či nejaká rehabilitácia, detské masáže...
Dobry den,
chcem sa Vas opytat na problem - dcerka bude mat o 2 mesiace 3 roky. V maji tohto roku sa nam narodila druha dcerka a kedze som mala rizikove tehotenstvo musela som dat dcerku zhruba na mesiac do skolky to mala vtedy 2 roky a 3 mesiace, prvy tyzden to bolo super potom to bolo tazke kym ju tam manzel odviedol ale v skolke uz potom bola cely cas zlata nebol ziaden problem dokonca bola v stadiu oducania od plienok a uz aj na obed jej plienku nedavali a nepocikala sa.
Odkedy sa narodila druha dcerka 22. maj tak sme ju do skolky az do oktobra nedavali no kedze aj napriek tomu ze som doma s nou denne robila rozne cinnosti bud kreslenie, citanie, lepenie, malovanie...... tak som mala pocit ze uz potrebuje viac tak sme ju zacali davat do skolky tu bol opat problem rano kym ju tam manzel odviedol ale asi len prvy tyzden a potom to prestalo rano uz je vsetko ok pekne ide rozluci sa v skolke je zlata.... no ale odkedy teraz chodi do skolky ohryzava si nechty, najprv to doma vobec nerobila a zistila som to az ked som jej sla strihat nechty ale teraz ju to uz vidim robit aj doma...
1. prva otazka neviem ako mam na to reagovat?
2. ako zistit co za tym je preco to robi? uz som bola sa pytat aj v skolke ci sa hra s detmi,ci sa nebije.... ale tam ma uistili ze je zlata a nie je ziaden problem...
3. no a posledna otazka sa tyka ci je normalne ze sa zacala viackrat cez den pocikavat, ona sa teda nepocika celkom ale jednoducho takmer nikdy nestihne sama ist cikat... vzdy si minimalne cvrkne alebo aj trochu viac no nestihne to uteka jednoducho az ked uz jej fakt velmi treba.... s kakanim ale ziaden problem nie je to je v pohode... niekedy ju musim cez den aj 8 krat prezliect a to hlavne doma.... v skolke sa vacsinou len ked raz pocika a to rano po prichode potom uz nie.......
dakujem za odpovede
Obhrýzanie nechtov sa zvykne objaviť u detí zhruba v tomto veku. Keďže príčiny, ktoré vedú dieťa alebo aj dospelého človeka k tejto aktivite, si človek sám zvyčajne vôbec neuvedomuje, nie je na mieste reagovať na to krikom, trestom a podobnými tvrdými opatreniami. Obhrýzanie nechtov často súvisí s psychickým napätím, ktoré si daný človek takto uvoľňuje. No môže byť aj o sile, ktorú človek nie je schopný primerane vnášať do vzťahov, prípadne má zábrany ju vnášať - povedať nie, vysloviť nesúhlas, vyjednávať, hádať sa, stáť si za svojím atď.
Reakcie okolia by mali smerovať skôr k tomu, aby dieťa učili ventilovať napätie rôznymi spôsobmi. V situáciách, kedy si dieťa nechty práve obhrýza, môžete dieťa zobrať do náručia, jemne mu vytiahnuť prsty z pusy, pritisnúť si ho, chvíľku s ním pobudnúť. Ak si hryzie nechty zvyčajne pri pozeraní rozprávok, je fajn visť dieťa k tomu, že môže pozerať, ak má prsty vonku z pusy.
Deti v tomto veku, hoci už chodia bez plienok, môžu mať ešte občasné nehody, lebo hygienické návyky ešte nie sú dostatočne fixované. Zvyčajne sa deti pocikajú alebo si cvrknú, ak sú na návšteve a majú zábrany sa vypýtať cikať hneď, keď potrebujú alebo si cvrknú či utekajú cikať až na poslednú chvíľu, keď sú zabraté do nejakej činnosti. Je na rodičovi, aby dieťa ponúkal, aby sa išlo vycikať. Vzhľadom na to, že sa to deje u vašej dcéry najmä doma, môže to súvisieť aj s tým, že sa vám narodilo druhú dieťa a tieto prejavy sú súčasťou obdobia, kedy sa staršie dieťa prispôsobuje novej situácii, životnej zmene.
Dobrý deň p. psychologička. Potrebovala by som sa s Vami poradiť, resp. poznať Váš odborný názor. Dcérka má v novembri 3 roky, od septembra nastúpila do škôlky. Prvé dni boli ukážkové, postupne však začali problémy. Dcéra sa začala pocikávať počas obedného spánku (doma sme boli 3 mesiace bez plienok pred nástupom do škôlky) deň čo deň, museli jej nasadiť plienky, je to zrejme jej reakcia na stres z nástupu do škôlky. Vyslovene mi ráno povie, že v škôlke sa zase pociká. Ráno plače, že nechce ísť do škôlky, nech nejdem do roboty, ... v noci sa budí, prvá otázka ráno keď vstane je, či ideme do škôlky. Ak poviem, že áno, tak začne plakať. Stále sa ma pýta, či po ňu prídem, kedy prídem, či prídem skôr z práce, ... Rozprávala som sa s učiteľkami, ktoré síce priznávajú, že má ráno problém, že plače, ale postupne v priebehu dňa sa upokojí a nie sú s ňou žiadne problémy, že nedošlo k žiadnemu incidentu, ktorý by ju rozrušil. Aj s dcérkou sa o škôlke veľa rozprávam, pýtam sa na kamarátky, učiteľky a nemám pocit, že by tam bol nejaký nevypovedaný problém. Veľmi ma to mrzí, pred nástupom do škôlky som sa snažila dcéru pripravovať, veľa sme sa spolu o nej rozprávali, chodili sme medzi deti, tešila sa tam. Dcéra je živé dieťa, neustále si vyžadujúce pozornosť. Na druhej strane je ale veľmi na mňa citovo naviazaná, nakoľko manžel pracuje mimo bydliska a chodí domov len na víkendy, blízku rodinu v okolí nemám. Teraz je to ale ešte horšie, celkovo sa mi zdá apatická, bez záujmu, kde sa pohnem, je za mnou, ako keby sa bála, že odídem a nechám ju samu. V januári čakáme ďalšie bábätko, tak som už rozmýšľala aj o tom, že by som si ju nechala doma, ak by jej to malo pomôcť, i keď na druhej strane mám obavy, či by som to sama s oboma deťmi zvládla.
Vaša dcérka na škôlku reaguje primerane svojmu veku. Väčšina detí až po treťom roku dokáže "prežiť" to odlúčenie od matky na osem hodín, vyrovnať sa s úzkosťou, ktorá prichádza, so strachom, že už maminku nikdy neuvidím (lebo tu nie je teraz). Deti v tomto veku ešte totiž z veľkej časti myslia tak, že čo vidím, to existuje a čo nevidím, to neexistuje. A to je v prípade rodičov príliš. S vývinom myslenia a poznávacích funkcií dieťa vie pochopiť, že maminka je v práci a vie nájsť v sebe mechanizmy, ktoré mu pomôžu úzkosť spracovať alebo udržať v prijateľnej miere.
Pouvažujte o skrátení pobytu v škôlke na 4 hodiny, prípadne aj po narodení druhého dieťaťa ju dávajte do škôlky len na dopoludnie.
Dobrý deň,
mám 8 ročnú neter, ktorá má od mala problémy chodiť do škôlky a teraz do školy. Rodičia s ňou začali chodiť homeopatke, ktorá jej predpisuje nejaké kvapky.
Jej problém sa prejavuje zvýšenou precitlivenostou. Je strašne naviazaná na maminku a babku. Nechce chodiť do školy, už ráno z domu odchádza s plačom, že ked si spomenie na maminku, príde jej ťažko v oblasti hrudi a žalúdka a musí plakať. V škole pani učiteľka povedala, že ruší ostatné deti... Takto je to od škôlky, ja mám o rok mladšiu dcérku, ktorá do škôlky začala chodiť ale musela byť s Katkou v triede (neter), aby Katka neplakala. Katka je taká od mala, vždy sa s ňou jednalo v "rukavičkách" a robili sa rozdiely medzi ostatnými našimi deťmi, na Katku sa nikdy nesmel zvýšiť hlas, lebo sa rozplaka.
Prosím poradťe... Veď má 8 rokov, ked sa takto s ňou bude nadalej jednať, nebude mať problém začleniť sa do normálneho života, kde bude musieť mať určite povinnosti a bude musieť byť samostatná?
(Inak ked nemusí chodiť do školy vozí sa po dedine na bycikli, chodí za deťmi- vtedy jej maminka nechýba...)
V škole jej nikto neublížil, nikto na ňu nekričí....
Za odpoveď vopred ďakujem...
Vlastne celkom neviem, čo je vaša otázka. No myslím, že je ťažké rozhodovať sa, či dieťa potrebuje tvrdší prístup alebo citlivejšie a ústretovejšie zaobchádzanie.
Asi jedným z vodítok je to, ako dieťa reaguje, ak "pritvrdíme". Ak sa to negatívne prejaví na jeho prospievaní, duševnom alebo telesnom, asi to nie je celkom tá pravá cesta. Ak dieťa zvláda aj prístup, kedy si do určitej miery musí samo poradiť a vysporiadať sa so situáciou, je to zrejme v poriadku.
Plač sám o sebe nás niekedy hypnotizuje a sme vtedy oveľa súcitnejší a súcitnejšie, ustupujeme, snažíme sa zmierniť požiadavky. Niekedy nás plač rozčuľuje, dráždi, cítime sa vydieraní a v pasci. Asi ani jedna z týchto našich reakcií nám celkom nepomáha pri efektívnom prístupe a výchove. Určitý láskyplný odstup by ale mohol.
