babka

Dobrý deň,pani doktorka,obraciam sa na Vás s otákou,ktorá satýka môjho 6. ročného syna. Zdá sa mi, že je veľmi fixovaný na starú mamu. Chodieva k starým rodičom na prázdniny a keď sa vracia domov, nič sa mu nepáči,stále žije akoby v tom,že tam je jeho domov.Babka mu totiž všetko dovolí a nemusí sa učiť.My s manželom sa mu snažíme vytvoriť príjemné prostredie,ale aj tej prísnosti je prirodzene viac. Nechce chodiť do prípravky,snažíme sa s ním učiť viac doma. Je dosť egocentrický, a keď nie je podľa neho tak je celý svet zlý.Babku si idealizuje,lebo tá ho nemotivuje k žiadnej zmysluplnejšej činnosti (býva 100km od nás,tak tam veľmi často nechodieva).
súrodenci: 2 sestry (2.5 a 14.mes )
Veľmi pekne ďakujem za odpoveď.

Ak dovolíte, poprosila by som o Váš názor.
Mám skoro 5.ročnú dcérku. Do 4.roku života z nej bolo milé spolupracujúce dievčatko. Posledné mesiace ju však "nespoznávam". Je vzdorovitá, robí naschvály, úmyselne robí zle malému bratovi, keď jej niečo vyčítam zamračí sa na mňa, vyplazuje jazyk. Je problematické sa s ňou na niečom dohodnúť. Neúspech v hocičom ju dokáže až zúrivo nahnevať, miestami rozplakať. Len ťažko sa koncentruje na drobné úlohy v zošitoch pre deti. Na druhej strane je však nepochopiteľne bojazlivá v domácom prostredí - bojí sa ísť sama večer na záchod, nerada spí sama vo svojej izbičke. Tvrdí, že má pocit, že by k nej niekto mohol v noci prísť alebo sa od dverí na ňu pozerať. Tiež odmieta moje prejavy náklonnosti - keď sa ju snažím objať a udržať v objatí, tak mi povie, aby som ju nechala, lebo ju tlačím. Najviac sa ma však dotklo to, keď "utekala" sa hrať a spávať k babke, vraj z dôvodu, že je tam lepšie a že si tam viac oddýchne. Babka bývala v byte vzdialenom od nás autom cca 10minút. Byt je nezariadený,vačšinou len holé steny, dcérka tam nemá k dispozícii žiadne hračky. Babka tam býva prechodne a dcérka to vždy "využije". Mám z toho zlý pocit. Moje vnútro mi hovorí, ako keby jej niečo u nás doma vadilo. Môj vzťah s partnerom nie je ideálny. Naše hádky dcérka citlivo vníma. Ani jej vzťah s otcom (mojim partnerom) nie je ideálny. Náš tatino je pracovne vyťažený a nemá na deti čas. Alebo si ho len nechce urobiť (môj názor).
Poprosila by som o Váš pohľad na vec. Ja vnímam dcérku akoby vnútorne nevyrovnanú. Mám pocit, že svojím správaním niečo maskuje. Alebo sú to všetko len prejavy vzdoru, ktoré je typické pre predškolákov? Ďakujem za radu!!!

Dobrý deň,
mám 3a pol roč. syna chodí do školky je hravy,zivy plny energie niekedy az priliš:-),ale je tu jeden problem a zacinam sa obavat,ze cim to je.zacalo sa to asi zhruba pred mesiacom do vtedy sa vytesoval vzdy,ked sme cestovali autobusom ci elektrickou strasne bol rad,ale naraz ked niekede sa musime presuvat MHD je to hrozne.Strasne sa boji a vzdy len prosi mamka,alebo babka kto s nim drz ma drz ma za uska bojim sa a on sa chyti za usi chyti moje ruky da si ich na svoje sedi na mne ani sa nepohne je cely spoteny,trpne,len kedy konecne vystupime.a to pritom doma bola jeho najoblubenejsia hracka autobus a elektricka ma doma takmer cely vozovy park:-)a teraz jeho spravaniu nerozumiem a takisto aj minule v skolke mi hovorila ucitelka,ze si pustali hudbu z cd a ked isla vymenit cd,ze opat chytil sa za usi prosil ju aby nepustala nic dupotal nohami a bol uplne mimo ako keby zachvat.prosim poradte mi velmi sa bojim co to moze byt....
DAKUJEM

Dobrý deň, máme 20. mesačnú dcérku, ktorá je ja mňa veľmi naviazaná, dokáže bezo mna byť pár hodín pri hre s manželom, či babičkami, na prechádzke... ale v noci v poslednej dobe zle spáva a pri prebudení si vyžaduje moju blízkosť, ak príde manžel, usedavo plače a neupokojí sa, kým neprídem. Asi v 8. mesiaci života u nej nastali afektívne záchvaty, pri ktorých zmodrala, ale len na pár sekúnd, keď som ju vzala do náručia, alebo jej fúkla do tváre, ustúpilo to...po dovršení roka to prestalo. Celkovo je od narodenia taká "nerváčka". Čaká má operácia, krátky zákrok (konizácia), ale cez noc budem musieť ostať v nemocnici na pozorovanie, nedokážem sa zmieriť s tou myšlienkou, čo bude v noci, keďže odmieta pri prebudení manželovu prítomnosť, nástoji na mojej. Dá sa takéto dieťa na noc bez mamy pripraviť? Obávam sa toho, že ju manžel, ani babka (ktorá asi príde na pomoc) nedokážu utíšiť. Mám si nejak vybaviť v nemocnici,aby mohla prísť spať s manželom ku mne aspoň na noc? Poraďte prosím

Dobrý deň, naša trojročná dcérka bola vždy na mňa dosť naviazaná, no postupne sa to zlepšovalo, dokázala mi zakývať keď som odchádzala a ona ostávala s babkou. Raz ostávala u babky, boli sme s manželom preč niekoľko hodín a vtedy prežila u svokrovcov šok, keď sa zľakla toho, ako svokor kýchol. Vraj to bol taký hluk, že dcérka sa roztriasla a nebolo ju možné utíšiť, lapala po dychu. a ja som pri nej nebola (je citlivá na krik detí, pišťanie, hluk, vždy zneistí a rozplače sa). Keď plače, volá na mňa. Odvtedy sa všetko doslova zo dňa na deň zmenilo, jednak to, že ku svokrovcom ísť nechce, prípadne tam ideme na návštevu s plačom, na svokra nemôže ani pozrieť, hneď sa panicky rozplače. a už vôbec nehrozí, aby niekde bola bezo mňa, stačí, že idem do inej miestnosti, ona je s manželom a vzápätí spustí plač, ale mne to pripadá ako úplná panika, až sa trasie. Rozmýšľam, že aj osobne zájdem za nejakým psychológom, ale nechcem sa unáhliť, preto Vás chcem požiadať o radu, ako postupovať. Takisto som ju dávnejšie začala pripravovať na škôlku, hovorila som o nej a keď mala niekde ostať sama a začala plakať, pýtala som sa jej, ako potom pôjde do škôlky, veď ja tam nebudem môcť byť s ňou, že je už veľké dievčatko atď, no mám pocit, že som ju tým skôr vyľakala, pretože odmieta chodiť do materského centra, kde chodíme pol roka, sama nevie, čo chce, plače, že nechce ísť ku babke, plače, že nechce ísť do MC a plače aj keď ideme domov, že nechce ísť domov...Neviem si predstaviť, čo sa o pol roka zmení, keď má nastúpiť do škôlky, začínam uvažovať, že ostane ešte doma, hoci bude mať 3,5 roka. Ale ako by som tomu pomohla, nebolo by to ešte horšie? nezmenila by ju trocha práve tá škôlka? Ten panický strach a plač keď niekde idem je pre mňa veľmi ťažké zvládať. Nedokáže ostať ani s tatikom, hoci keď je v robote, stále sa pýta, kedy príde. S babkami chodila na prechádzky, teraz, akoby mala blok, je oblečená, odchádzajú s babkou a zrazu vo dverách spustí zas ten svoj plač, chce ísť, no vyžaduje, aby som išla aj ja. Nikto si už netrúfa ju vôbec niekde brať, vždy keď sa rozplače, zo všetkého upustíme, ani ja už nemám síl ju niekde s niekým nechávať. chodíme spolu úplne všade, aj po byte chodí všade za mnou....Čítala som, že radíte dieťa postupne privykať, ale chcem sa opýtať, čo v tomto prípade a taktiež, to postupné privykanie spočíva v tom, že ju mám s niekým nechať, hoci strašne plače? neupne sa ešte viac? ešte mi napadlo, raz mi dcérka rozprávala, ako sa zľakla u dedka, keď si kýchol a povedala tiež, že bola sama, že sme s tatikom boli v obchode. tým mi dala najavo, čo ju trápi, že som nebola pri nej, keď ma potrebovala...ďakujem veľmi pekne za radu.

Dobrý deň pani Kašáková,
obraciam sa na Vás s problémom, z ktorým si už sama neviem poradiť. Moja dcéra bude mat v marci 4 roky. Problém začal vznikať cca v marci minulého roku, kedy sme sa odsťahovali od manžela.
Nemôžem sa od nej vzdialiť. Najprv som to prikladala nášmu rozchodu, že sa malá bojí, aby som jej neodišla aj ja. No dnes už mám problém ísť aj do práce. Pokiaľ odíde prvá do škôlky, nie je problém. Ak odídem prvá ja do práce, je zle. Začne jačať, nie plakať, že chce maminku, aby som sa vrátila, bola s ňou a toto trvá aj hodinu, dve. Nie je schopná ísť ani na prechádzku s babi ak nejdem aj ja. Stojí mi za WC, stojí v okne keď vybehnem pred dom do obchodu, absolútne ma nechce niekam pustiť samu bez nej.
Neviem si s ňou poradiť, darmo jej vysvetľujem, že do práce musím a že sa vrátim. Nepočúva ma a kričí si svoje. Maminka ostaň so mnou, nechoď nikam.
Prosím poraďte mi, čo s ňou. Vysvetľovanie nepomáha.
Vopred Vám ďakujem
Lenka