panický strach ostať bez mamy
, Autor: Registrovaný používateľDobrý deň, naša trojročná dcérka bola vždy na mňa dosť naviazaná, no postupne sa to zlepšovalo, dokázala mi zakývať keď som odchádzala a ona ostávala s babkou. Raz ostávala u babky, boli sme s manželom preč niekoľko hodín a vtedy prežila u svokrovcov šok, keď sa zľakla toho, ako svokor kýchol. Vraj to bol taký hluk, že dcérka sa roztriasla a nebolo ju možné utíšiť, lapala po dychu. a ja som pri nej nebola (je citlivá na krik detí, pišťanie, hluk, vždy zneistí a rozplače sa). Keď plače, volá na mňa. Odvtedy sa všetko doslova zo dňa na deň zmenilo, jednak to, že ku svokrovcom ísť nechce, prípadne tam ideme na návštevu s plačom, na svokra nemôže ani pozrieť, hneď sa panicky rozplače. a už vôbec nehrozí, aby niekde bola bezo mňa, stačí, že idem do inej miestnosti, ona je s manželom a vzápätí spustí plač, ale mne to pripadá ako úplná panika, až sa trasie. Rozmýšľam, že aj osobne zájdem za nejakým psychológom, ale nechcem sa unáhliť, preto Vás chcem požiadať o radu, ako postupovať. Takisto som ju dávnejšie začala pripravovať na škôlku, hovorila som o nej a keď mala niekde ostať sama a začala plakať, pýtala som sa jej, ako potom pôjde do škôlky, veď ja tam nebudem môcť byť s ňou, že je už veľké dievčatko atď, no mám pocit, že som ju tým skôr vyľakala, pretože odmieta chodiť do materského centra, kde chodíme pol roka, sama nevie, čo chce, plače, že nechce ísť ku babke, plače, že nechce ísť do MC a plače aj keď ideme domov, že nechce ísť domov...Neviem si predstaviť, čo sa o pol roka zmení, keď má nastúpiť do škôlky, začínam uvažovať, že ostane ešte doma, hoci bude mať 3,5 roka. Ale ako by som tomu pomohla, nebolo by to ešte horšie? nezmenila by ju trocha práve tá škôlka? Ten panický strach a plač keď niekde idem je pre mňa veľmi ťažké zvládať. Nedokáže ostať ani s tatikom, hoci keď je v robote, stále sa pýta, kedy príde. S babkami chodila na prechádzky, teraz, akoby mala blok, je oblečená, odchádzajú s babkou a zrazu vo dverách spustí zas ten svoj plač, chce ísť, no vyžaduje, aby som išla aj ja. Nikto si už netrúfa ju vôbec niekde brať, vždy keď sa rozplače, zo všetkého upustíme, ani ja už nemám síl ju niekde s niekým nechávať. chodíme spolu úplne všade, aj po byte chodí všade za mnou....Čítala som, že radíte dieťa postupne privykať, ale chcem sa opýtať, čo v tomto prípade a taktiež, to postupné privykanie spočíva v tom, že ju mám s niekým nechať, hoci strašne plače? neupne sa ešte viac? ešte mi napadlo, raz mi dcérka rozprávala, ako sa zľakla u dedka, keď si kýchol a povedala tiež, že bola sama, že sme s tatikom boli v obchode. tým mi dala najavo, čo ju trápi, že som nebola pri nej, keď ma potrebovala...ďakujem veľmi pekne za radu.