smutok pri luceni sa s detickami

Dobry den,
chcela by som Vas poprosit o radu, ale predtym musim uviest niekolko dolezitych faktov. Nasa dcerka ma 2,3 roky a je z dvojiciek. Uz rychlo po narodeni bolo jasne, ze je dcerka samostatnejsia, menej vyzadovala pozornost (menej plakala, vedela sa "prehrat" aj sama, skor zacala spat "celu noc"...). Napriek tomu, ze sa narodili 5tyzdnov skor psychomotoricky vyvin bol v norme a predbiehala aj svojho brata, ktory sa narodil s vahou o 500g vacsou. Ked mali 8 mesiacov zacali navstevovat detske jasle. Islo to bezproblemovo a bez zmien v spravani. Sestricky v jasliach dcerku oznacovali za "typicke jaslickovske dieta". Bohuzial, ked mali necelych 10 mesiacov necakane a nahle nam zomrel syncek, jej brat dvojca. Zivot sa zastavil, bolo to tazke obdobie, dcerku sme stiahli z jasliciek a nasli pani na strazenie.

Dnes uz dcerka ma viac ako 2 roky, je nesmierne sikovna, robi nam velku radost. Pani je nadalej s nou a asi aj bude cely dalsi rok, lebo v skolke nam povedali, ze nie je sanca kedze v case zapisu nemame 3 roky.
Dcerka podla mna emocionalne reaguje primerane jej veku. Je to usmievave dieta, s vybornou schopnostou sustredit sa (vzhladom na jej vek), rada tancuje, spieva riekanky, pesnicky... Skratka typicke dvojrocne dieta. So vzdorom bojujeme len mierne (su to fazy ked niekedy viac, niekedy menej, ale nie je to nic prehnane, ci vysilujuce), ale problem sa objavuje ked opustame detsky kolektiv. Moze byt unavena, moze sa s detmi hrat uz viac hodin, ale akonahle niekto od nas odchadza, alebo my ideme domov z navstevy, detskeho ihriska, tanecneho kruzku, vyletu... s detmi, nastava scena pri ktorej naozaj neviem reagovat. Zacne histricky plac, kopanie, odmietanie nastupit do auta, pripadne sa dozaduje nech ju zdvyhnem na okno a ona bucha pestickami, place a dava navsteve pa-pa. Tusite, ze ten uvod som napisala aj preto, ze sa pytam ci to nahodou nesuvisi s odchodom synceka.
Odlucenia s nami rodicmi zvlada na jednotku. Vzdy sa porozpravame, vysvetlime kam ideme (do prace), povieme kedy prideme (ked sa vyspinka) a ona nerobi zidane problemy. Ked skusim rovnaku taktiku rozpravania sa pred odchodom za detickami, tak mi sluby, ze nebude plakat pri odchode, ale nezvladne to. Hned ako sa upokoji ju zoberiem na ruky, ona sa opyta "co to bolo?" a ja jej vysvetlujem, ze plakala ked sa lucila s detickami a ze jej nemusi byt smutno, lebo aj zajtra za nimi pojdeme (snazime sa naozaj denne byt v kontakte s detmi), ze to plakanie nie je pekne a pod. Ona sa ukludni, dame si pusu a slubime, ze uz nebudeme vyvadzat, lebo sme velky... a zajtra sa vsetko zopakuje. Aj ked uz druhy krat sa mi podarilo odist z tanecnej bez sceny, ale teraz zacinaju ihriska a mame to tu znova na taniery.
Najhorsie na tom je, ze ona je naozaj smutna, to nie je len tak z hnevu, zo vzdoru... Ona je skutocne smutna.
Co mame robit, ako mozeme zabranit tymto vybuchom smutku a nasledneho hnevu pri luceni sa detickami?
Dakujem pekne za odpoved