Žiarlivosť?

Dobrý deň,
obraciam sa na Vás s prosbou o radu, už som naozaj zúfalá. V decembri sa nám narodila dcérka. Máme 3-ročného syna, ktorého sme sa snažili na jej príchod postupne pripravovať.
Keď sme doma, je to super, pomáha mi s ňou, hrá sa s ňou, fakt si nemôžem sťažovať. Akonáhle ideme von, do obchodu, či na návštevu, je ako vymenený. Nik sa na malú nesmie pozrieť, ja sa nesmiem s nikým rozprávať. Začne kričať, že máme byť ticho, dokonca ich začne biť, no hrozné. Neviem odkiaľ to má, my s manželom sme mu tak nikdy nevraveli, nebijeme ho, vždy si dá všetko rozumne vysvetliť. Keď som prišla s dcérou z pôrodnice, zobrali nám ho na týždeň do nemocnice so zápalom močových ciest. Manžel pracuje v zahraničí, som na jeho výchovu fakticky sama a bojím sa, aby som niečo nepokazila, nezanedbala. Ešte raz Vás prosím o radu, ako reagovať na jeho správanie. Vopred ďakujem.

mam skoro 5 rocnu slecnu ktora chodi druhy rok do skolky .v jan 2008 nam pribudla sestricka, moja starsia dcerka teraz v zime po preruseni dochadzky v skolke/ prazdniny a kupele kde som bola snou/ odmieta chodit do skolky - je to s placom horsie ako ked minuly rok v sept. nastupovala, place vecr ked prideme domov az kym nejde spat a rano len co otvori oci... trva to uz dva tyzdne, je to vycerpavajuce - moze ist o ziarlivost? akoby jej neskor doslo ze som s malou doma? v skolke sa nic negativne neudialo, doma tiez nie.... ako postupovat? ako ju motivovat upokojit? zacala aj zle spavat - zobudi sa o polnoci a je do 4.rana hore, prevaluje sa v posteli a neda sa jej spat, stale vymysla co vsetko ju boli - brusko, hrdielko, usko, srdiecko.... nemozem behat kazdy den po doktoroch a uistovat sa za je v poriadku, ked sme doma tiez nemam na nu tolko casu, aby som nahradila spolocnost deti a vyuku v skolke.....