Je to vzdor, prosim?

Dobrý deň, pani Dana.
Obdobie vzdoru je naozaj veľmi náročné pre rodiča, keď sa mu dieťa mení pred očami. Nech Vám slúži na vlastné upokojenie, že sa správanie dieťaťa naozaj len dočasne mení. A nielen to. Skúste ešte viac vo svojom nastavení. Byť dokonca hrdá na svojho veľkého chlapca, že sa zdravo vyvíja. V tom na oko vyzerajúcom sebeckom správaní je aj preňho veľa ťažkých vnútorných zmien, s ktorými sa nevie sám vysporiadať. Ako si len viete predstaviť seba nastaviť, a posunúť aj manželovi - netrestajte syna svojim hnevom - ukazovaním, že sa kričať, plakať, búchať... nemá, že je škaredý, keď je taký. Je dobré, že dávate hranice. Toto však nie je o hraniciach. Principiálne je to obdobie vzdoru, čiže sa učí narábať s hnevom. Hnev teda nemôžeme preobliecť za radosť. Tá príde až potom, keď jeho hnev prijmete. A dokonca s láskou. Je to tréning pre rodičov. Uznávam, náročný. Je to skúška, pri ktorej sa stretávate s modelom „ľúbiť bezpodmienečne“. Dieťa sa vám odmení tým, že týmto obdobím rýchlejšie prejde, respektíve nezostane v ňom zaseknuté. Skúste mu uznať – vidím, že sa hneváš, niekedy ho skúste práve v tejto chvíli objať, aký si zlatý, koľko máš v sebe sily, poď vyskúšame ju dať do...ponúknite mu kopanie do lopty, búchanie do veľkého vankúša, skákanie, dupanie, predstavte si, že tu máte pred sebou (vyberte nejakú imaginárnu negatívnu postavu/príšeru) a boxujete do nej vo vzduchu... robte to s ním. Môže to vyzerať smiešne, trápne pre dospelého. A možno sa spolu začnete po chvíli na tom smiať. A to je ono. Práve takto učíte dieťa, že hnev predsa nepotláčame, ale ventilujeme. Celé to má ešte hlbší význam. Prijímate dieťa také aké je, zostávate zdraví, a meníte aj prijatie seba samej, bez podmienok.
Alena Hrčková