Bojím sa pôrodu: Príbeh Barbory
Nedokážeš to. Nezvládneš to. Nevieš ani urobiť niečo také prirodzené...
Strach však nie je práve hráč, ktorý pôrodu prospeje. Našťastie, dá sa mu čeliť. Nedovoľte, aby ovládola smerovanie vášho pôrodu.
Môj pôrodný príbeh
Môžem povedať, že v rodení nie som „úplný nováčik”. Pred tri a pol rokom som spontánnym pôrodom priviedla na svet svoju prvorodenú dcérku, malú nomádku. Pár týždňov pred „veľkým finále” s druhorodeným dieťatkom sa ma však celkom nečakane zmocnila neistota, úzkosť, dokonca sa o slovo prihlásil strach. Áno, strach. Ten rušivý element, ktorý paralyzuje, brzdí a je najmenej vítaným spoločníkom v niečom takom, ako je pôrod.
Odrazu som sa ocitla v akomsi stave paniky, cítila som tlak na hrudi, sotva som dokázala dýchať. V hlave mi vírili otázky:
Čo ak to bude bolieť tak, že to jednoducho nedám? Čo ak sa niečo skomplikuje, pokazí, jednoducho pôjde celkom opačným smerom, než ako chcem? Čo ak ma personál pôrodnice nebude rešpektovať a urobí veci proti mojej vôli? Čo ak bábätko nebudem vedieť vytlačiť? Čo ak mi ho po pôrode ihneď zoberú a nebudem s ním tak, ako chcem? Čo ak bude nutný cisársky rez...? Čo ak budem mať problémy dojčiť? Čo ak...?
Z pôrodu som mala paniku
Pre pôrodom ma prepadla panika
Usilovala som sa upokojiť. Ujasniť si, čoho sa vlastne bojím. A krok za krokom eliminovať svojich bubákov. Lebo báť sa môžeme, to je prirodzené. Strach patrí medzi základné ľudské emócie, ktoré príroda pôvodne vyvinula na naše prežitie. Ale dovoliť mu, aby prevzal kormidlo nad situáciou, to pôrodu práve neprospeje. A dieťa sa nejako z nášho brucha dostať musí. Je len na nás, či pustíme do hry strach alebo sa pokúsime vziať to z opačného konca. Ako?
BEZPEČNÉ MIESTO
Hoci už bývame kdesi úplne inde než tam, kde som porodila dcérku, rozhodla som sa – mimochodom, úplne neprakticky, druhé dieťa iracionálne rodiť, kde ma to ťahalo, tam „kde to poznám”. Bez ohľadu na hodnotenia pôrodníc a na referencie či promo videá. Išla som po pocitoch.
Nečakala som, že by bol druhý pôrod navlas rovnaký ako ten prvý, personál sa za tie roky mohol vystriedať a nemala som zazmluvneného lekára. Išlo však skôr o akýsi vnútorný pocit bezpečia a istoty – a to môže navodiť práve „miesto, ktoré poznám”.
Lebo nech vonku zúri akákoľvek metelica, dôležité je, že vnútri, v nás, je ticho. Že nie sme vnútorne rozhádzané, nech sú podmienky akékoľvek. Ale sme, naopak, plne prítomné, vedomé, naladené na svoje telo a svoje dieťa. A ak tomu pomôžu známe priestory pôrodnice, partner pri pôrode, zazmluvnený pôrodník, amulet pre šťastie či obľúbená hudba... Tú „istotu známeho” rozhodne oceníte.
Aj regresný psychoterapeut Patrik Balint súhlasí s tým, že pocit bezpečia je kľúčovým prvkom. „Žena sa potrebuje cítiť bezpečne pred pôrodom, ale hlavne počas neho. Keď sa pozrieme, ako to funguje v prírode, samice cicavcov venujú výberu miesta pre pôrod veľkú pozornosť. Ak nemajú dostatočnú istotu a pocit bezpečia, niekedy dokážu aj rozbehnutý pôrod posunúť o viac ako 24 hodín.
Pre každú ženu je však hodnota bezpečia iná, preto je dôležité si pred pôrodom ujasniť, čo to bezpečie znamená konkrétne pre vás. Aké bezpečie je pre vás potrebné? Aká forma prístupu? Aké prostredie? Čo pre vás znamená mať istotu?” Podľa psychoterapeuta sú toto otázky, ktoré by si mala pred pôrodom pri výbere miesta položiť každá žena.
Môj pôrod S a BEZ alebo ako som sa nahá triasla strachom
DÔVERA V ŽIVOT
Pôrod je niečo, čo sa ani v najmenšom nedá predvídať a dopredu presne naplánovať. Dá sa naň len ako-tak pripraviť. Nie je možné ho „uchopiť”, ovládať, tlačiť akýmkoľvek smerom. Dá sa jedine odovzdať tomu celému, nechať plynúť, ísť v súlade s ním, nie proti nemu a dovoliť mu stať sa. Minimálne na mentálnej úrovni.
Ja som prirodzene „control freak”, ktorý má rád veci naplánované a uvedomenie, že kľúčom je dôverovať procesu, dôverovať tomu, že život sa jednoducho deje, že každú chvíľu sa v prírode niečo rodí (a umiera) a je to tá najprirodzenejšia vec na svete – rodiť a porodiť, bolo pre mňa absolútne zásadné. Nielen to, že som si to prečítala, pochopila a uvedomila. Ale aj precítila.
Akoby som z rúk pustila nejaké napnuté šnúrky. Veta: JE TO VÄČŠIE AKO JA, ODOVZDÁM SA ŽIVOTU – ma neskutočne oslobodila. Aj od strachu.
Skúste si to ešte raz prečítať: „Odovzdám sa životu.” Pretože rodiť je rovnako prirodzené ako dýchať, jesť, starnúť, mať sex, močiť, spať.
To len v našich pôrodniciach a v našej spoločnosti automaticky vnímame tehotnú ženu ako pacientku, tehotenstvo ako diagnózu sprevádzanú odbermi a vyšetreniami, a pôrod ako niečo, čo žena neurobí sama, ale musí do toho zasahovať niekto či niečo zvonka (lieky, lekári, prístroje, nástroje). Je v poriadku, že chodíme do poradne a rodíme v pôrodniciach za asistencie lekárov. Ale je aj v poriadku nastaviť sa tak, že PÔROD JE PRIRODZENÁ VEC, v prírode bežná. Nie je to nevyhnutné zlo a strašiak.
DÔVERA V SEBA
S tým úzko súvisí aj ďalšia dôvera – v seba samu, vo svoje telo, svoju silu a ženstvo. Sebadôvera je pre väčšinu žien ošemetná téma, rovnako pre mňa, priznávam. Milovať samu seba, svoje telo, uvedomovať si jeho silu a veriť mu – to je pre mnohé z nás priam sizyfovská práca.
Mne pred pôrodom pomáhalo pochopiť a precítiť, že príroda ma ako ženu, samičku človeka, stvorila tak, aby som z fyziologického a biologického hľadiska dokázala porodiť dieťa. Tehotenstvo nie je žiadna anomália ani ochorenie, ale prirodzený stav ženského organizmu. Ženské telo je stavané na to, aby dieťa počalo, vynosilo a porodilo. Je to súčasť našej identity žien. Mne osobne pomáha vedomie, že dostanem len toľko, koľko unesiem. Takže moje telo má všetky predpoklady na to, aby ustálo bolesti.
Regresný psychoterapeut Patrik Balint k tomu dodáva: „Mám takú profesionálnu aj životnú skúsenosť, že čomu nie je možné sa vyhnúť, na to sme vždy veľmi dobre pripravovaní. Týka sa to aj pôrodu. Dá sa povedať, že ženský menštruačný cyklus je taký malý pôrodný cyklus. Menštruácia je vlastne taký malý pôrod. Všetky hormóny aj nastavenia sú presne také isté ako pri pôrode.
Čiže žena pred prvým skutočným pôrodom v rámci menštruácie „porodí“ niekoľko desiatky raz. Takto sa telo veľmi dobre pripraví a potom je už len potrebné tejto príprave nechať čo možno najvoľnejší priebeh a nestavať jej žiadne prekážky. Pôrod je naozaj prirodzená vec, ktorá je dobre pripravená, aby prebehla čo najlepšie.”
Epiziotómii som sa nevyhla, ale som vďačná za prirodzený pôrod
DÔVERA VO SVOJE DIEŤA
Veľká vec – na ktorú sa, žiaľ, pri pôrodoch zabúda – je to, že dieťa v našom vnútri nie je neživý predmet, loptička, ktorú vytlačíme. Je to živá bytosť, ktorá sa tiež „namaká” na tom, aby sa dostala von. „Spojenie a spoluprácu dostáva dieťa do vienka prvýkrát už pri pôrode. Potom neskôr ich bude potrebovať a používať v živote nespočetne veľakrát.
Inštinkt dieťaťa hýbať hlavičkou a odtláčať sa nožičkami môžeme pozorovať ešte niekoľko dní po pôrode. Tento inštinkt pomáha mame a pôrodu, aby prebehol čo najlepšie. Dôvera v spojenie a spoluprácu podporuje nielen pôrodný proces, ale navyše dáva dieťatku prirodzené modely správania do života,” hovorí regresný psychoterapeut. Ako rodičky teda na to nie sme SAMY. Sme v tom spolu, my a ono. Takže ďalšia vec, ktorá vás môže utešiť a pomôcť so strachom, je dôvera v to, že dieťatko to zvládne, s našou pomocou.
Ja som urobila rozhodnutie, že mu budem napriek bolestiam a vlastnému stresu načúvať, že sa pokúsim uvoľniť a necítiť strach viac, než je nevyhnutné – AJ a HLAVNE kvôli nemu. Veď porodiť znamená, že sa čoskoro uvidíme. Pôrodom mu otvoríme dvere do nášho sveta a privítame ho v ňom!
VEĽKÉ UPRATOVANIE
Dodnes si živo pamätám, ako som sa po takmer 24 hodinách od spustenia pôrodu usilovala na pokraji síl a zúfalá neúspešne vytlačiť svoju dcéru. Nešlo to. Mala som chuť to vzdať a čierna diera bezmocnosti ma čoraz viac vťahovala do svojho vnútra.
„Nedokážeš to. Nezvládneš to. Pokazíš to. Si nanič. Vzdaj to. Nie si dosť dobrá. Nevieš ani urobiť niečo také prirodzené. Si nehodná žena,” šepkal mi akýsi vnútorný hlas. A potom sa ozval hlások môjho malého raneného dievčatka: „Mami, prosím urob to za mňa. Ja to neviem. Ja to nechcem. Chcem ísť odtiaľto preč. Stopnite to. Zrušte túto situáciu.” A odrazu sa mi vynorili rôzne spomienky – z detstva, keď mi niečo nešlo, šikana v škole...
Pôrod je pre ženy magická, prechodová životná skúsenosť, podobne ako príchod prvej menštruácie, prvý sex či menopauza. Je to akási brána, most do novej životnej etapy, do novej životnej úlohy. Žena po pôrode – nech je prvý, druhý či piaty – už nikdy nebude taká, ako pred ním. Preto je z môjho pohľadu a skúsenosti už dvojnásobnej mamy dôležité, aby si každá budúca mama pred pôrodom „upratala” – v živote, hlave, srdci.
Aby odomkla trináste komnaty, povymetala odtiaľ kostlivcov, zbavila sa všetkého, čo jej už neslúži, čo ju ťaží, zväzuje, zraňuje. Prečo? Aby to na ňu zákerne nevyskočilo počas pôrodu. Pretože presne to sa často stáva – v tých hraničných situáciách sa neraz vynoria potláčané pocity, komplexy, zranenia a nespracované veci, a vedia nás doslova paralyzovať.
Často to býva práve nedostatok sebadôvery, sebalásky, pocity menejcennosti, bezmocnosti ap., ktoré si v sebe nesieme ešte z detstva. A potom sa rodička pristihne pri tom, že namiesto toho, aby riešila dieťatko a jeho narodenie, rieši v sebe svoje vlastné vnútorné ranené dieťa.
„V každom silnom zážitku môžeme predpokladať silné emócie a opakovanie toho, čo už sme prežili. Či to bolo pozitívne alebo negatívne. Vedieť pracovať s týmto predpokladom nás často delí od toho, či prejdeme daným zážitkom pozitívne alebo negatívne. Pôrod môže vyplaviť mnoho vecí z minulosti,” potvrdzuje aj Patrik Balint. Zároveň však dodáva, že „telo je neustále v prítomnosti, takže žena sa pri pôrode o svoje telo môže efektívne oprieť.
Dokonca jej telo môže pomôcť s danou minulosťou a emóciami. Hlas, pohyb, dotyky sú najlepšími pomocníkmi, ktoré žena pri spojení so svojím telom má a môže ich kedykoľvek použiť.” Ak sa pustíte do otvárania trinástej komnaty, buďte k sebe láskavé a súcitné. Presne to – nehu, súcit a pochopenie – potrebujeme v tehotenstve a počas pôrodu zo všetkého najviac.
PATRIK BALINT, www.regresnaterapia.skJe regresný terapeut a kouč z Martina, ktorý sa venuje aj témam ženského cyklu či pôrodom. Tvrdí, že tehotenstvo a pôrod je predovšetkým otázkou vnútornej práce na sebe. Venuje sa aj predpôrodnej príprave žien z hľadiska terapie.