Epiziotómii som sa nevyhla, ale som vďačná za prirodzený pôrod
Prišiel si nám, lebo si nás mal niečo naučiť. Pre nás to bolo v tom najhoršom možnom čase, ale pre teba nie. Vybral si si nás ako rodičov z nejakého dôvodu. A my sme ti, s odstupom času, nesmierne vďační. Urobil si z nás rodinu a mne si dal najväčší dar a to možnosť stať sa MATKOU.
Bola som v druhom ročníku na vysokej škole. Hlava plná učenia, brigády, cestovania a lásky k tvojmu ockovi. Na dieťatko som ešte vôbec nemyslela. Aj z toho dôvodu, že mi lekár v marci povedal, že otehotnenie bude veľmi ťažké, náročné a hlavne zdĺhavé. Zlomilo mi to srdce, ale v hlave mi vírila myšlienka, že mám predsa len 20 rokov a kopec času sa snažiť to napraviť.
V júni som podstúpila diagnostickú gynekologickú laparoskopiu a hormonálne liečenie v endokrinologickom ústave v Ľubochni. Začala som brať lieky na endometriózu a prestala na to myslieť.
Lindin príbeh: Pri prvom pôrode ma vysmiali a už NIKDY som rodiť nechcela
Nečakané tehotenstvo
Na konci októbra mi začalo byt nevoľno a premohla ma strašná únava. To, že mi meškala menštruácia bolo u mňa pravidlom, takže som to pripisovala len začiatku chrípkového obdobia. No kamarátka ma nahovorila si pre istotu kúpiť test. Naozaj ukázal dve paličky.
Zrútil sa nám svet. Najprv. Nebola to vôbec ľahká situácia.
Ja som bývala v Trnave , ocko pracoval len pár mesiacov v novej robote. Žili sme s jeho mamkou v dome a na svoje bývanie sme nemali nič. Ani peniaze, ani skúsenosti a ani chuť. Oči nám otvorilo bitie tvojho srdiečka na sone. Rozplakali sme sa obaja a prisahali si, že to zvládneme a že sa o teba a aj o nás postaráme. Našli sme si podnájom, našetrili peniaze, začali zariaďovať byt a aj všetko potrebné pre tvoj príchod na tento svet. Odmenil si ma bezproblémovým tehotenstvom, úspešne zvládnutými skúškami v škole. To, čo prichádzalo bol pôrod.
Pôrod sa blížil a mne zvieralo srdce
Nebol to ani strach, ani bojazlivosť alebo zbabelstvo. Doteraz neviem opísať to, čo som prežívala. Ale asi najviac sa na to, čo som prežívala hodí slovo REŠPEKT.
Aby som potlačila nepríjemný pocit z nepripravenosti, začala som cvičiť s Aniballom, veľa som si študovala a čo mne pomohlo, bolo pozeranie si pôrodov a čítanie si pôrodných príbehov. Cítila som sa byť viac pripravená a vedela som si lepšie predstaviť čo ma čaká. Ja som z nepripravenosti na čokoľvek chorá celý život. Strach je len z nepoznaného a ja tým, že som si to všetko naštudovala a hlavne aniballom nasimulovala, som prestala mať obavy.
Ľahší pôrod s balónikom?
Samú seba som v hlave nastavila na to, že to zvládnem, že ma nič neprekvapí, že všetky ženy to zvládli a aj ja to dám. Jedine, čo ma neustále vyvádzalo z miery bol strach o dieťa. Či bude zdravé a či to zvládne. Zvládne! Treba mu len veriť.
Šimon sa vypýtal na svet 16.6.2019, na Deň otcov. Boli to 4 dni pred termínom a ja som bola vďačná, že som neprenášala. Neprenášam, jupí. Žiadny umelý oxytocín, žiadne vyvolávanie. To jediné bola moja prosba. Nechcem žiadne urýchľovanie pôrodu – žiadny oxytocín, prepichovanie plodovej vody a plodových obalov, epizotómiu.
Kontrakcie mi začali o 11:00 na obed a boli teda poriadne. Bolesť ma úplne otupovala, rozlievala sa mi po celom tele, brala dych, ale nie vytrvalosť a odhodlanie. Povedala som si, že do nemocnice nepôjdem hneď ako začnú bolesti, ale že vydržím čo najdlhšie doma. V priestore kde to poznám, keď sa cítim dobre, bezpečne s mojím najmilším.
Predýchavala som v horúcej vani a myslela na to, že najlepšie sa otvorím v tichu, tme a teple. Nerobila som paniku a plne som sa sústredila na pôrod, respektíve na prípravu pred pôrodom. V hlave som neriešila nič, len to, že idem rodiť, že sa musím otvoriť, že všetko dopadne dobre a že konečne je koniec čakaniu a budem mať za tým a svoje milované dieťa v náručí.
Do pôrodnice som prišla o 15:30 keď boli bolesti intenzívne a nedali sa už vydržať. Prišla som otvorená na 5cm. Ľahla som si na pásy a v tom mi praskla plodová voda a išla som na vyšetrenie.
Malá rada odo mňa pre budúce mamy: v nemocnici sa neoplatí protestovať ani sa stavať na hlavu. Jednoducho treba dať slušne a pokorne najavo svoje potreby a priania, ale nikdy sa nie hádať a už vôbec nie neslušne komunikovať. No nie je dobré tam prísť ani ako truhlík, ktorý všetkému pritaká a nechá so sebou zametať. Jednoducho som žena, pôrod je moje poslanie na tomto svete, prišla som do nemocnice porodiť, nie sa prosiť a oberať personál o čas. Je to ich práca a poslanie.
Áno, pôrod bolí. Veľmi bolí
Nebolo to nič príjemné, ale radšej ako sa pototo na sále. Keď som si myslela, že bolesti už nemôžu byť horšie, tak sa ukázalo, že môžu. Po príchode zo sprchy som prosila o epidurál a o spánok. Ľahla som si na posteľ, partner bol neustále pri mne. Bez neho a jeho podpory a prítomnosti by som tam rodila doteraz.
Kým som čakala na anesteziológa, začala som cítiť tlaky na konečník a od bolesti kričať na doktorku. Z jej úst som počula najkrajšie slová: Už rodíme. Zakázali mi tlačiť a rýchlo ma prehodili do pôrodného boxu. V tom mi prestali kontrakcie, no ja som nechcela čakať na umelý oxytocín a tak som Šimona vytlačila von za pomoci doktorky a epizotómie.
EPISIOTÓMIA: ÁNO ČI NIE?
Musím sa priznať, že po pôrode bola moja prvá myšlienka: zvládla som to, už je potom, konečne to mám za sebou, dokázala som to, už je po všetkom. A až vzápätí mnou začali ísť myšlienky na Šimona. Zobrali ho na prvé vyšetrenia a doktorka sa zatiaľ starala o mňa. Šite a ani cievkovanie je nič oproti pôrodu. Ešte stále máte v sebe toľko adrenalínu, že necítite nič.
Šimon sa narodil 16.6.2019 o 17:15 s hmotnosťou 3340g a 52cm. Porodila som úplne prirodzene, bez epidurálu, medikamentov, umelého oxytocínu.
A aby ste si nemysleli, že to bol dokonalý pôrod. Nedopadlo to všetko podľa mojich predstáv: žiadny bonding ani bezprostredne po pôrode, ani 2 hodiny po ňom sa nekonal, prvú noc tiež nebol pri mne, ani dotepanie pupočníka sa neuskutočnilo. Bohužiaľ, nie vždy ide všetko podľa plánu. Mlieko mi prišlo už hneď v noci na druhý deň po pôrode a Šimon sa pekne prisal aj keď nemal možnosť si to skúsiť bezprostredne po pôrode.
To, čo dokáže ženské telo je majstrovské dielo
Vždy mi to znelo ako klišé, ale nie je to tak. Najprv v nej niekto 9 mesiacov rastie, potom dokáže porodiť novú bytosť, mliekom vlastného tela dokáže udržať pri živote dieťa niekoľko mesiacov a to všetko cez bolesť.
Ženské telo je najväčší zázrak a zaslúži si lásku a opateru od všetkých naokolo. Je súžené bolesťou, len aby priviedlo na svet ďalší život. Na toto bolo stvorené, verte mu.
Šimon vôbec nebol bezproblémové bábätko. Jeho uspávanie trvalo hodiny a nakoniec vznikol spánok na pol hodinu. Keď nespal tak papal alebo plakal. Hlavne plakal. Viac ako pôrodu, by sa mala pozornosť upriamiť na čas po pôrode. Na prvý trimester po pôrode. To bolo obdobie, ktoré mňa prekvapilo. Nespôsobilo mi žiadne psychické ujmy, ale poznám ženy, ktorým spôsobilo. Tomuto obdobiu treba zvýšiť pozornosť. Vtedy pracujú hormóny a keď sa k tomu pridá nespavosť bábätka a koliky, prípadne iné zdravotné problémy, depresia je na svete.
Želám budúcim mamičkám veľa síl.
Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho a podeľte sa s čitateľkami o kúsok z vášho života mamy. Píšte na: koscelnikova@orbisin.sk