Môj pôrod S a BEZ alebo ako som sa nahá triasla strachom

Stanka | 17. Jun 2020
Môj pôrod

Vraj som rozmaznaná, povedala sestrička.

Pred 11 rokmi som porodila prvé dieťa. V normálnej, nie súkromnej ani ničím výnimočnej pôrodnici v okresnom meste. Ani som si nič špeciálne okolo pôrodu neželala, vodu, masáže, dulu, hudbu, aromaterapiu, fit loptu - ani neviem, či vôbec niečo také bolo možné. Proste som len chcela porodiť. 

Pri prvom pôrode som mala dohodnutého lekára

Jediné, čo som si ale zabezpečila dopredu bol lekár. Zaplatila som sa za to, že ma odrodil práve on, lebo som mu dôverovala, zastupoval môjho lekára (ktorý mal dovolenku). Kvôli zdravotným problémom to bol cisársky rez. Plánovaný zo dňa na deň. Bol to môj prvý pôrod a tak som nemala s čím porovnávať, ale lekár mi popísal, čo ma čaká a aké to bude.

Môžem povedať, že ani ako prvorodička som sa nebála. Je dobré, ak máte lekára, ktorému veríte, to by som odporúčala mamám. Všetko prebehlo najlepšie, ako mohlo a narodilo sa zdravé bábätko. Lekár ani nebol z oddelenia, len chodil do pôrodnice rodiť, mala som dobrý pocit aj z personálu a celkovo.

Druhý pôrod vo mne vyvoláva smútok

Môj druhý pôrod v tej istej nemocnici pred troma rokmi.    
Aj teraz mám v očiach slzy, keď si na to spomeniem. Opäť problémy v tehu, takže sme s malým ležali v nemocnici asi týždeň, snažili sa ho udržať čo najdlhšie v brušku, keďže som sa otvárala a tlak som mala vysoký. Veľa si nepamätám, lebo som väčšinu času prespala z toho magnézia a liekom na tlak. Len tie pásy ma stresovali, lebo nikdy neboli dobré výsledky.

Raz sa nehýbalo, potom niečo so srdiečkom...stále čakali. Ja som cítila, že už to musia ukončiť, lebo to nedopadne dobre. Dobre, možno si poviete - veď sú to lekári, vedia, čo robia - ale ja som mama a môjmu dieťaťu v brušku nebolo dobre. Nikto mi nepovedal, čo sa deje. Neustále pásy, meranie tlaku, odber moču. 

Môj lekár opäť na dovolenke, mam letné a septembrové deti. Ale ja som si tentoraz nikoho nezabezpečila. Nevedela som, kedy budem rodiť a kde, keďže do úvahy prichádzala aj nemocnica s neonatologickým oddelením. Tak to ale, bohužiaľ, aj vyzeralo. Bola som na začiatku 37. týždňa, keď ma konečne "brali" na pôrod. Po kontrole na pásoch lekár rozhodol, že tak dobre, poďme na to.   

Na pôrod som čakala nahá a slepá

Takže som si pobalila veci, absolvovala predoperačné a čakala na klystír. Na chodbe. Lebo na moje miesto na gynde čakala ďalšia pani. 

Po klystíre šup do sprchy a čakaj. Na chodbe. Tak po hodinke mi sestra vraví, čo tam robím, že mám ísť na sálu. Tak idem s kufrom na tretie poschodie, tam ma sestra vycievkovala (veľmi necitlivo) a pripravila na pôrod (obviazala nohy). Potom, že mám čakať. Sedela som na vzdychárni zakrytá plachtou. Dali mi dole okuliare, bez nich nevidím ani na meter a mala som ísť na sálu nahá.

Rozplakala som sa zo zúfalstva, lebo som nič nevidela a cítila som sa zahanbene. Mladá doktorka ma okríkla, čo robím cirkus. Že také rozmaznané ženy "zbožňuje". Rozplakala som sa ešte viac a chytila paniku. Normálne boli moje minúty pred pôrodom plné strachu, hanby, paniky a nenávisti. Veľmi som sa bála o bábätko a bola zúfalá. Tlak som mala asi v závratných výškach. 

Tá milá pani doktorka ma chytila pod pazuchu a potiahla (doslova) na sálu. Stále som bola nahá a revala som, nevedela som to zastaviť. Prešla som si k operačnému stolu a tam ma už anesteziológ upokojil. Neviem, či sú na to špeciálne školení, ale keď ma pohladkal po líci a poutieral slzy, začala som normálne dýchať. V tej chvíli som mu bola vďačná.

Zobudila som sa, keď bolo po všetkom. Vo výťahu mi manžel povedal, že chlapček je v poriadku a tak o dve hodiny som mala bábätko už pri sebe. Snažila som sa dojčiť zo všetkých síl. Malý však stále spal a málo pil. Dokrmovali ho z fľašky, ja som bola "vyřízená" a stále mi robil problém tlak. Z nemocnice ma nechceli pustiť kvôli váhe malého a tlaku. Nechcela som tam zostať už ani o deň dlhšie, ako je nutné a tak poviem pravdu, podpísala som reverz. 

Takto už nikdy rodiť nechcem 

Až doma sme s malým začali normálne fungovať a ja sa dávať dokopy. Dojčenie sa rozbehlo a dojčila som ho celé dva roky. Zlý pocit z pôrodu však vo mne zostal. Neviem, či som len nemala šťastie a v ten deň nikto z personálu nemal na nič čas, alebo pani doktorka mala zlý deň, alebo ak si nezplatíš, nemáš?
Ktovie. Isté je, že môj druhý pôrod bol nepríjemnou skúsenosťou, na ktorú sa nedá zabudnúť. 
Už by som nešla rodiť bez zazmluvneného lekára.

Lebo môže sa stať, že narazíte na pani doktorku, pre ktorú budete len rozmaznanou ženou a tá chvíľa, keď privádzate dieťa na svet sa stane jednou z najnepríjemnejších, ktoré ste zažili. 


Vaše príbehy pomôžu aj iným mamám. Rozhodnúť sa, pripraviť sa, poučiť...Napíšte nám svoje skúsenosti s pôrodom, dojčením, výchovou. Píšte na: koscelnikova@orbisin.sk      

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: