Skutočný príbeh: V laboratóriu sa pomýlili a takmer sme prišli o syna
Mala som 32 rokov, keď som prvýkrát navštívila reprodukčnú kliniku. Po vyšetreniach mi zistili imunologickú odpoveď na spermie, čiže som ich doslova zabíjala vo svojom tele.
Príbehy mám, ktoré čítam na vašej stránke ma zaujali a pridávam aj ten svoj. S neľahkým, ale šťastným koncom. Viem, že nie každá má to šťastie.
Cesta za bábätkom
S partnerom sme žili v zahraničí, ale rozhodli sme sa vrátiť na Slovensko a založiť si rodinu. Dieťatko však neprichádzalo. Mala som 32 rokov, keď som prvýkrát navštívila reprodukčnú kliniku. Po vyšetreniach mi zistili imunologickú odpoveď na spermie, čiže som ich doslova zabíjala vo svojom tele. Začala som brať lieky (kortikoidy), aby som takúto reakciu potlačila. Urobili asi viac škody ako úžitku a rozhodili mi celý organizmus. Po takmer roku som ich vysadila a dávala sa dokopy.
Potom prišiel prvý pokus IUI ( klasické oplodnenie, nenáročná metóda, vložia spermie do maternice počas ovulácie a čakáme). Pokus zlyhal. Nasledovali ďalšie vyšetrenia a pristúpili sme na IVF (oplodnenie, kde odoberú vajíčka a spoja so spermiami mimo tela ženy). Po nevydarenom pokuse sa lekárka rozhodla, že nazrie dovnútra pod nakrózou, zistili mi neliečené zápaly, ktoré sa prejavili jazvami na stenách maternice.
Vôbec som o nich nevedela. Zrejme som ich prechodila s vedomím, že jedno pichnutie sem/ tam nič neznamená.
Skutočný príbeh: Náročná cesta k dieťaťu
IVF - neúspešné
Po dobratí antibiotík som po dvoch mesiacoch podstúpila ďalší pokus o IVF. Zasa kolotoč hormonálnych injekcií, odber vajíčok, vklad, čakanie. Boli mi vložené dve vajíčka. Asi po 10 dňoch od oplodnenia mi bolo čudne, točila sa mi hlava, bolo mi horúco a lapala som po dychu. Po odbere krvi sme zistili, že moje HCG (tehotensky hormón), je veľmi vysoké a teda je pravdepodobné tehotenstvo. Veľmi sme sa tešili. Na sone bolo okolo 7 týždňa vidieť biť srdiečko. No začala som špiniť a pichalo ma v podbrušku. Nasadili mi adekvátne lieky, injekcie a sledovali. Doktorka dokonca objavila ešte jedno embryo v bruchu, čiže sme sa dozvedeli, že čakáme dvojičky.
Zlom nastal, keď som začala silno krvácať. Necítila som bolesť. Utekala som na pohotovosť, lekár sa vyjadril, že to bol potrat, aj keď srdiečko jedného bábätka bilo. O jedného drobčeka sme prišli.
Porodila som mŕtvy plod
V 16. týždni tehotenstva mi odtiekla doma plodová voda, nastúpila som do nemocnice, kde sme bojovali o život. Preplakala som dni a noci, lebo bábätko už bolo veľké a tak málo vody a miesta malo v mojom brušku! Snažili sa nájsť riešenie v podobe lepenia plodových obalov, ale v mojom prípade bolo neskoro. Lekári mi nedávali šancu. Mali pravdu. Dieťatko vo mne zomrelo. Napumpovali ma oxytocínom, aby vyvolali kontrakcie, a musela som to drobné telíčko porodiť. Nechcela som ho vidieť. Zostala mi spomienka z odfoteného sona od lekára a takto som si to chcela pamätať. Pôrod trval 12 hodín.
Po istom čase sme rozhodli to opäť skúsiť, dokonca dvakrát, ale nevyšlo nič. Mala som 40 rokov a povedali sme si, že nám asi nebude dopriate stať sa rodičmi. Lekárka nás prehovárala, aby sme sa nevzdávali, ale po tých nevydarených túžbach sme nevládali. Ešte som dávala šancu darovaných vajíčkam a tak sme išli na jej odporúčanie do Brna. Tam sa lekárovi čosi nezdalo, ale bola som pred menštruáciou a objednal ma na ďalší termín.
Som tehotná?
V mojom termíne menštruácie sa nič nedialo. Lekárka mi na vyšetrení naznačila, že vidí akýsi myóm, ale že to budeme sledovať a uvidíme. Prišla som o dva týždne a z myómu bolo embryo. Nemohli sme tomu uveriť! Sledovala ma ako oko v hlave, ale po dvoch týždňoch HCG klesalo. To je znak, že dieťa sa neudržalo. Tehotenstvo nie je prosperujúce, treba ísť na kyret, znel ortieľ lekára. Bola som pripravená, no na predoperačnom sone pani doktorka videla srdiečko. Zobrali mi krv a plakali sme od šťastia, HCG zrazu "vyskočilo" na potrebné hodnoty.
V laboratóriu sa totiž POMÝLILI a poslali zlé výsledky. Skoro som kvôli nim prišla o dieťatko. O nášho synčeka, ktorý nám už robí radosť a je s nami na tomto svete tri roky. Ženy, nevzdávajte sa! Život je naozaj ťažký pre nás, ktoré sme si cestu za dieťaťom vyšliapali veľmi tŕnistú, ale sú v ňom aj krásne chvíle. Najkrajšie.
Ďakujeme za Vaše príbehy. Ste silné a odhodlané ženy. Ak nám chcete napísať aj ten svoj: koscelnikova@orbisin.sk