Rodila som dvakrát v jednom roku. Nie, dvojčatá to nie sú...

Dagmar Baluchová | 7. jún 2021
Dve deti v jednom roku
foto: archív rodiny Čorbovej

Hoci sa rok 2020 bude po celom svete navždy spájať s pojmom korona, v rodine Lucie a Igora Čorbovcov bude navždy spojený so slovom rodina. Vtedy sa totiž zrodila tá ich – štvorčlenná.

Lucia si už zvykla a odpoveď: „áno, rodila som dvakrát v jednom roku,“ je už pre ňu úplnou samozrejmosťou...

Kedy bude dieťa?

S manželom sme spolu takmer 14 rokov. Vzťah, ktorý začal ako tínedžerská láska, sa po 11 rokoch spečatil svadbou, po ktorej sme, prirodzene, zatúžili po bábätku. Poznali sme príbehy kamarátov, ktorým to vyšlo na prvý raz, iní sa zase museli snažiť aj niekoľko rokov. Dúfali sme, že budeme patriť k tej prvej skupine. Nebolo to úplne tak a každá otázka – nečakáte ešte? – v nás posilňovala pochybnosti. Aj preto sa dnes na to nikoho iniciatívne nepýtame.

Splnený sen vs. prekvapenie

Vytúžené dve čiarky sa predsa dostavili. Jakubko prišiel na svet v januári 2020 po komplikovanom pôrode, ktorý skončil akútnou sekciou. Aj keď som túžila porodiť prirodzene, viem, že to bolo v danej situácii to najracionálnejšie riešenie.

Jakubko musel stráviť dva dni na JIS, inak sa mu darilo dobre. Dni nám šli popri našom synovi rýchlo. Až do momentu, kým sa očakávaná menštruácia nedostavila a rozhodla som sa kúpiť si opäť tehotenský test. Dve čiarky sa zreteľne ukázali do dvoch sekúnd. Vtedy sa mi na chvíľu zastavil svet...

Najprv sme si to nevedeli predstaviť. No  keď sa už v danej situácii ocitnete, snažíte sa s tým popasovať najlepšie, ako viete.

Zase tehotná?

Ani ja, ani manžel sme tomu neverili. Jakubko mal 3,5 mesiaca a ja som bola opäť tehotná. Presne v rovnakom čase ako pred rokom. Ako prvé mi napadli všetky možné komplikácie – roztrhnutie maternice, nedostatok výživy pre druhé dieťa a či je vôbec v maternici.

Hľadala som skúseného gynekológa, ktorý by nám v tejto situácii pomohol a v prípade zdravého tehotenstva na nás dohliadal. Kvôli situácii s COVID-om to nebolo ľahké, pretože nie každá ambulancia prijímala tehotné pacientky.

Osud to však sám zariadil najlepšie, ako mohol a ja som bola v rukách dvoch skvelých špecialistov, ktorým som naplno dôverovala. Na kontrole sa ukázalo, že prvé krvácanie bolo ovulačné a to druhé menštruácia. Presne naopak, ako sme predpokladali. Tento žartík osudu nám v decembri 2020 priniesol vianočný darček – vytúženú dcérku Ninku. Naše prvé spoločné  Vianoce sme strávili naraz s oboma deťmi.

Aké boli tehotenstvá?

Kým pri prvom som sledovala každú zmenu na tele a čítala, ako bábo deň čo deň napreduje, pri Ninke na to s malým šidlom na rukách a naberaní skúseností ako prvomamy už jednoducho nebol čas. Bála som sa, či to moje telo opäť zvládne. Nemalo veľa času na regeneráciu, no ani na sekundu mi nenapadlo, že to ukončím. Prijali sme to ako dar.

Rodine a známym sme o druhom dieťatku povedali, až keď som bola v 5. mesiaci. Stále ma mátali obavy z prvého tehotenstva, keď som bojovala so zápalom dolných aj horných močových ciest, čo skončilo pobytom v nemocnici a hroziacim predčasným pôrodom. Pri Ninke však všetko šlo ako z učebnice. Žiadne nevoľnosti, opuchy nôh, nespavosť či iné komplikácie. Ani sme o nej nevedeli. 

Pôrod a šestonedelie

Každá mama má svoj pôrodný príbeh. Môj prvý nie je veľmi šťastný. Chýbala v ňom empatia. Jakubkova adaptácia po pôrode nebola úplne hladká. Bála som sa, aby som mu ešte viac neublížila, mala som pocit, že nie som dostatočne pripravená a obdivovala som všetky ženy, ktoré vychovali zdravé a krásne deti. Navyše, komentáre ako: „dobrým rodičom deti neplačú“, spochybňovanie či prílev nevyžiadaných rád..., to celé iba zhoršovali.

Pamätám si presne deň, keď som si to sama v sebe urovnala a rozhodla som sa byť tou najlepšou mamou pre svojho syna. Podľa seba, nie podľa okolia. Hovorí sa, že s dieťaťom sa rodí aj mama, no jej sebavedomie sa buduje postupne. 

Keď ma čakal pôrod s Ninkou, vedela som, že výber pôrodníka či pôrodnej asistentky za to stojí. Keďže nasledoval 11 mesiacov od toho prvého, opäť mi bol indikovaný cisársky rez. Mala som ešte v čerstvej pamäti, čo ma čaká, a o to viac boli moje minúty pred vstupom na sálu psychicky náročnejšie. Bola som sama, manžel doma s Jakubkom. Tešila som sa však na Ninku, ktorá sa hneď po priložení k môjmu lícu upokojila a prestala plakať. 

Dojčenie - kapitola sama osebe

Jakubka mi priniesli na druhý deň, avšak bez prikladania na prsník. Na ďalší deň sme to skúšali do úmoru. Kamarátka mi priniesla klobúčiky, ktoré som netušila, ako mám správne nasadiť, tak sme sa opäť snažili klasicky, aj napriek poznámkam sestričiek, že moje bradavky syn nechce. Raz to šlo skvele, inokedy horšie a pomohli sme si umelým mliekom.

Doma to bolo rovnaké. Túžila som plne dojčiť, no nech sme sa akokoľvek snažili, nešlo nám to spolu. Skúšali sme cievkovať, odstránili cumeľ, fľašu, dávkovala som sa vitamínmi a všetko konzultovala s laktačnými poradkyňami. Všetci traja, vrátane manžela, sme boli vysilení honbou za dojčením. Keď to už šlo na úkor Jakubka, pokračovali sme iba s umelým mliekom. 

Pri Ninke som bola rozhodnutá buď dojčiť naplno a ak by to nevyšlo, rovnako ako pri Jakubkovi odsávať, koľko to pôjde. Ninku mi priniesli dve hodiny po pôrode. Sestričky mi pomohli s priložením a ona sa nádherne prisala. Celú noc sme rozbiehali dojčenie a ono to vyšlo. Neviem, či ja sama som si vôbec verila, že to po prvej skúsenosti dokážem. O to viac to bolo pre mňa vzácnejšie. 

Popri dojčení Ninky občas samu seba spochybním, či som pri Jakubkovi urobila dosť preto, aby to vyšlo aj s ním. Spomienky ma však uistia, že áno.

Kto dojčil bez väčších problémov a nikdy nebol na „druhej strane”, asi nikdy úplne nepochopí, čo prežíva mama, ktorá by chcela dať svojmu bábätku to najlepšie a hoci sa snaží zo všetkých síl, nejde to. O tej, čo dojčí, si myslí, aké to má jednoduché, kým ona sa trápi s výberom správneho mlieka a tá, čo bojuje s prisatím a pochybnosťami, či jej bábo vypilo dosť mlieka, tvrdí, aké je kŕmenie z fľaše jednoduché. My mamy by sme sa nemali navzájom posudzovať, nedajbože, medzi sebou súperiť.

Nepoznám mamu, ktorá by pre svoje dieťa nechcela to najlepšie, bez ohľadu na to, či dojčí alebo nie. V rámci jedného roka som sa ocitla na jednej aj druhej strane, a nemám pocit, že jeden alebo druhý spôsob zo mňa spravil lepšiu či horšiu mamu. Mamami nás robí láska a vnímanie potrieb našich detí.

Manžel je skvelý otec

Po celé tie roky, čo sme spolu, si uvedomujem, že mám vedľa seba skvelého partnera a dnes už aj otca našich detí. Pomôcť mi s výchovou a starostlivosťou o deti je pre neho úplne prirodzené a nikdy som pri ňom nepocítila, že by sme sa na neho nemohli spoľahnúť.

Keď sme sa dozvedeli, že čakáme Ninku, pracovali sme na tom, aby ho Jakubko akceptoval pri všetkom rovnako ako mamu. Chceli sme byť pripravení, ak by som musela opäť stráviť nejaký čas v nemocnici. Našťastie, nič také sme riešiť nemuseli. Avšak vďaka tejto príprave som v deň odchodu do pôrodnice bola na 100 % presvedčená, že to sami zvládnu bez najmenších problémov.

Manžel pracuje väčšinu času z domu. Je to nenahraditeľná pomoc, nakoľko sme ďaleko od rodiny. Okrem dojčenia zvláda s prehľadom úplne všetko.

dve deti v jednom roku

V jednom roku sme sa stali štvorčlennou rodinou.

Ak by mi niekto pár rokov dozadu povedal, že porodím dvakrát v roku chlapčeka aj dievčatko, myslela by som si, že je blázon a fyzicky to nie je možné. Opak je však pravdou. 

V jednom roku sme sa stali štvorčlennou rodinou. Jakubko svoju sestru prijal nad očakávania. Na začiatku síce nechápal, prečo práve toto bábätko k nám prišlo a neodišlo, ako ostatné deti, ale zvykol si. Ubudlo mu z pozornosti oboch rodičov, no nové dieťa v domácnosti sa mu podľa všetkého zapáčilo viac. Rád sa pozerá, ako ju prebaľujeme, kúpeme, ukazuje jej hračky, ba dokonca jej podáva svoj cumlík, ak zaplače.

Často čelíme otázke, ako to zvládame. Ani my sme si to najprv nevedeli predstaviť, no už keď sa v danej situácii ocitnete, snažíte sa s tým popasovať najlepšie, ako viete. Samozrejme, sú lepšie aj horšie dni. Nemáme vždy tip-top upratané a takmer každý večer padáme s manželom od únavy.

Avšak vždy, keď naše „akože dvojčatá” ukladáme spať, ďakujeme, že nám bolo dopriate mať dve krásne, a predovšetkým zdravé deti. Lebo to je to najdôležitejšie.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: