Skutočný príbeh: Rodila som doma v kúpeľni. Pôrod mi vrátil vieru vo vlastné telo
Rodila som doma, v kúpeľni s dvoma babicami, v manželovom náručí. Keď sa tehotenstvo prenieslo cez prvý trimester, s vierou v jeho pokračovanie prišlo aj rozhodnutie, rodiť doma. Cítila som to tak nie len ja, ale aj môj manžel. Vedel, aký bol môj prvý pôrod násilný a traumatizujúci. V ňom vidím aj začiatok nášho autistického príbehu s prvým synom.
Prvý pôrod bol traumatizujúci, syn Juraj je autista. O druhom som chcela rozhodnúť sama
Som vysokoškolsky vzdelaná žena a tehotenstvo som mala úplne bezproblémové. Od prvého pôrodu však ubehlo vyše 10 rokov. Ale ja som pri pomyslení na to, že mi niekto bude skákať po bruchu, nakazovať, čo mám robiť, keď to tak necítim, že mi bábätko niekto po pôrode vezme, nakŕmi umelým mliekom bez môjho vedomia, bude zatracovať moje telo, ako neschopné dojčiť a že sa opäť budem cítiť beznádejne a nedôstojne v inštitúcii, ktorá privádza na svet nový život tak necitlivým spôsobom, už nedokázala predstaviť.
Skutočný príbeh: V laboratóriu sa pomýlili a takmer sme prišli o syna
Diana, naša druhorodená, sa narodila v kúpeľni nášho domu, po 10,5 hodinovom úplne prirodzenom pôrodnom procese. Prítomnosť dvoch babíc a môjho manžela bola plánovaná. Na tento pôrod som sa pripravovala nielen celé druhé tehotenstvo, ale celých 10 rokov od prvého pôrodu. Pretože až po prvej skúsenosti v pôrodnici, si začnete skladať čriepky vašej popôrodnej traumy do celkom nepeknej hromady.
Bolo pred Veľkou nocou a ja som bola už 41+6 tt. Ak by som bola pod patronátom pôrodnice, už by ma „vyvolávali“ v 41+3 týždni, prípadne skôr. Závisí od pôrodnice. Ale ja som sa rozhodla prejsť od môjho gynekológa, ku gynekológovi, ktorý akceptuje rozhodnutie ženy rodiť doma a u neho som mala aj všetky predpôrodné vyšetrenia, ktoré by mi robili aj v pôrodnici. Na poslednej poradni, kedy som bola už 41+4 mi aj tento gynekológ odporučil ísť po veľkonočnom pondelku do pôrodnice. To by som bola už v 42. týždni tehotenstva a až vtedy by sa začalo prenášanie. Pretože fyziologický pôrod je od 38. týždňa po 42. týždeň.
Poplakala som si a dohodla kraniosakrálnu terapiu. Veľmi som túžila rodiť doma, ale akceptovala som, ak by sa náš malý zázrak v bruchu rozhodol, že pôjdeme do pôrodnice. Taška bola tak, či tak zbalená. Pre istotu.
V sobotu je spln, porodíš, moja
Ale babica mi s úsmevom na tvári pokojne povedala. „Veď v sobotu je spln, uvidíš, porodíš.“ A tak aj bolo Spln bol okolo ôsmej hodiny večer a kontrakcie začali o polnoci. Celé tehotenstvo sme sa s mužom smiali, že nech ho len nezobudím o tretej v noci. Bola som milosrdná, zobudila som ho o štvrtej nad ránom , kedy boli kontrakcie v cca 6 minútových intervaloch. Zatelefonovala som babiciam. Prvá prišla o hodinu a ďalšia o pol hodinu po nej.
Našli ma vo vani, kde som predýchavala kontrakcie a pozerala na afirmačné tabuľky, ktoré som si namaľovala a nalepila na kúpeľňovú stenu. Vedela som však, že vo vani neporodím. Voda ma upokojovala a pôrodný proces potrebuje správnu energiu. A dieťa vo mne potrebovalo pohyb.
Rodila som v hodine dvanástej
Nikto na mňa nehučal, pôrod išiel svojim tempom
Pôrod šiel mojim, našim tempom. Nikto ho nechcel urýchľovať, nik ma neurážal nemiestnymi poznámkami, nik sa nepýtal na môj dátum narodenia v strede kontrakcie, nik ma nechcel holiť, nik ma nenútil ležať, tlačiť, netlačiť, nepiť, nejesť. Hýbala som sa, pila, zjedla zopár glukózových cukríkov a rozprávala a „tlačila“ som vtedy, kedy som potrebovala. Riadila som to sama v tichu a prítmí, respektíve s kolegynkou v bruchu, o ktorej som vtedy netušila, že je to vlastne žena, ako aj ja. Diana bola prekvapko.
Babice mi nahrievali hrádzu obkladmi
Babice sa o mňa dôkladne starali, masírovali, podávali homeopatiká, nahrievali hrádzu teplými obkladmi, občas prezreli, čo sa to tam dolu deje a počúvali ozvy doplerom. Boli veľmi nenápadné, tiché a akceptujúce to, ako to mám. Občas mi poradili pospať si medzi kontrakciami, čo naozaj ide alebo si sadnúť na záchod, pretože len tam sa človek naozaj uvoľní a pustí kontrolu nad svojim „podvozkom“. Je to prirodzené, rovnako ako pôrod. Povzbudili, pohladili vtedy, kedy som to potrebovala a aj prijala.
Manžel bol môj oxytocín, môj hormón lásky, môj povzbudzujúci koktejl lásky, ktorý pohýňal náš malý zázrak na svet. V istých okamihoch som mu visela okolo krku celou váhou a on ma len držal a potil sa spolu so mnou. Pohladil a len čakal na ďalšiu vlnu, kedy sa do neho celá znovu opriem. Neskutočné!
O deviatej ráno prišla po Juraja naša asistentka Dominika. Keď mi môj muž prišiel oznámiť, že je Juraj z domu preč, praskla mi plodová voda. Juraj celú noc spal a uvoľnenie prišlo až keď odišiel. Uvoľnená a spokojná som ponechala kontrolu nad našim starším synom Jurajom jeho osobnej asistentke Dominike. Až teraz sa pôrod rozbehol.
Voda bola jemne zelená. Vyšplechla na kúpeľňovú dlážku pokrytú podložkami a dekami a aj na šaty babice, ktorá práve v tej chvíli chcela popočúvať ozvy. Ospravedlňovala som sa jej za situáciu, ktorú som vlastné nedokázala ovládať.
Komplikácie pri domácom pôrode babice zvládli
Po prasknutí plodovej vody nabili kontrakcie na intenzite a Diana sa narodila o 10.20 hod. Neobišlo sa to bez komplikácie. Dystokiu ramienok ale babice zvládli a pomohli Diane na svet veľmi rešpektujúcim spôsobom. Veď aké by to bolo, keby sme kompetenciu za príchod na svet dieťaťu vzali.
Bábo mi babica podala zozadu dopredu popod nohy, rodila som totiž na kolenách s rukami, ktoré objímali môjho muža okolo pása. Otriasla som sa po veľmi fyzicky náročnom pôrode a chytila novú, najmä mentálnu silu. Pozrela na manžela, ktorý sa roztápal dojatím a mne napadlo jediné. Pozrieť bábu medzi nohy. Dievča! Diana! Vitaj láska!
Do pár minút som porodila aj placentu, ktorú sme dali do misky. Diana mala pupočník dotepaný vlastne hneď, ale nechali sme ju na placente až do večera, kedy manžel prestrihol pupočnú šnúru. Nemala som žiadne pôrodné poranenie, iba značný opuch. Ale starostlivosť babíc je aj v tomto prípade veľkým prínosom, pretože sa o všetko postarali a navrhli aj zrealizovali popôrodnú starostlivosť o mňa a aj o Dianu.
Láska prebrala moc
Dianu som mala v rukách hneď po pôrode, nik mi ju z rúk nevzal. Nik ju nepotreboval hneď umývať ani vážiť, či robiť ďalšie kvantum zásahov. Bola tu, živá, zdravá a ako sme boli v posteli našej spálne sa hneď aj prisala, napapala a zaspala.
Skutočný príbeh: Nechcela som rodiť doma, ale nič iné mi nezostávalo
Moje telo to zvládlo. Ovládla som aj môj strach, moju hlavu plnú pochybností. Tím ľudí, ktorý som si vybrala, to tiež zvládol úplne dokonalo. Bolo ticho, prítmie, pokoj a len láska prebrala moc nad novým životom.
Ďakujeme Lucii za jej príbeh. Je plný odhodlania a skončil sa krásne. Ďakujeme, že sa s nami delíte o svoje zážitky a skúsenosti a inšpirujete sa navzájom. Ak máte aj vy ten svoj príbeh, napíšte nám ho na: koscelnikova@orbisin.sk