Skutočný príbeh: Nechcela som rodiť doma, ale nič iné mi nezostávalo
„Nechcela som si pripustiť, že nestihneme do pôrodnice. Mala som obrovský strach o naše dieťa. Bolo to ako z filmu.“
Keď si ženy predstavujú, ako sa im narodí bábätko, občas sa vynoria predstavy ako z filmu. Ruku na srdce, ktorá z vás by chcela dobrovoľne rodiť doma? Hoci kedysi to bolo bežné, dnes je tomu inak. Ani Nikola Blaha nemala túto možnosť vo svojom pôrodnom pláne. Osud to však zariadil inak...
Ak máte dobrého pôrodníka aj pôrod koncom panvovým môže byť prirodzený ...
Môj príbeh
Toto moje tretie tehotenstvo prebiehalo úplne bezproblémovo. No nebudem klamať, ak poviem, že bolo na začiatku pre nás s manželom veľkým prekvapením. Tretie dieťatko sme si totiž želali až tak o 7 – 8 rokov. Mala som veľké obavy, či to zvládneme s troma malými deťmi bez pomoci mojich rodičov, ktorí žijú na východnom Slovensku.
Nečakané tehotenstvo
Máme už totiž dvoch chlapcov – Nikolaj má 5 rokov a Alexej skoro 3 roky. Postupom času som sa ale na dieťatko začala veľmi tešiť, a to zvlášť vtedy, keď sme zistili, že čakáme dievčatko. „Prezradil“ nám to genetický test pohlavia, ktorý som si dala urobiť v 12. týždni. V porovnaní s predchádzajúcimi tehotenstvami ma ale tentokrát dosť potrápili celodenné nevoľnosti a neskutočná únava. Prvé 3 – 4 mesiace som strávila buď na WC, alebo v posteli.
Synovia prišli na svet rýchlo
Môj prvý pôrod (konal sa vo Viedni) trval celkovo 4,5 hodiny, čo na prvorodičku vôbec nie je veľa. Druhý bol tiež mega rýchly a trval asi hodinu. Bála som sa, či teraz stihneme do pôrodnice. Od začiatku som vedela, že chcem rodiť v rakúskej pôrodnici v Mistelbachu, kde žijeme a kde sa narodil aj náš Alexej. S manželom sme žartovali, či to tentokrát naozaj stihneme do pôrodnice a dúfali sme, že mi v našom novom aute neodtečie plodová voda.
Samotného pôrodu som sa ale vôbec nebála. Tešila som sa na to, keď sa dcérka vypýta na svet. Absolvovala som kontroly, rozhovor a prípravu s pôrodnou asistentkou (Hebamme). Všetci v spomínanej nemocnici sú k mamičkám neskutočne milí a vždy nápomocní, cítila som, že som naozaj v dobrých rukách. Myslela som si, že pri pôrode skúsim pôrodnú vaňu, ktorú tam majú k dispozícii. Bohužiaľ, ostalo to iba mojím zbožným prianím.
Na vlastnej koži: Rodila som DOMA
Mala som 4 dni pred termínom...
Na prvú kontrakciu som sa zobudila vo štvrtok ráno, bolo presne 5:11. Šlo to ale hneď bleskovo. Zobudila som manžela, rýchlo som sa umyla, obliekla. Za ten čas som mala ďalšie dve kontrakcie v rozostupoch asi 2 – 3 minúty. Za asi 10 minút sme boli zbalení a chceli sme vyraziť. Odbehla som ale ešte na WC, kde som zrazu zacítila potrebu tlačiť. Vtedy som už vedela, že je zle. Skríkla som na manžela, aby volal 112 a cítila som, že hlavička dieťatka sa tlačí von. Manžel tomu nechcel veriť a v strese najprv zavolal policajtov.
Dispečer na telefóne záchrannej služby si najprv asi myslel, že len preháňam, no nebolo to tak. Malá sa proste pýtala na svet, čo som vo svojej hlave demonštratívne odmietala.
Nechcela som rodiť doma!!!
A hlavne, nechcela som si pripustiť, že to do pôrodnice nestihneme. Mala som obrovský rešpekt a strach o naše dieťa! V nasledujúcich minútach (áno, boli to sotva minúty), som konala úplne intuitívne a počúvala som len svoje telo. Prešla som do hosťovskej izby, kde som si ľahla na zem. Manžel ma zatiaľ podľa pokynov záchranára na telefóne vyzliekol od pása dolu, podložil osuškami a pri ďalšej kontrakcii vyšla malej hlavička. Bolo to celé ako z filmu. Na ďalšiu kontrakciu som porodila našu vytúženú dcérku, ktorú manžel chytil a ihneď mi ju položil s roztrasenými rukami na brucho.
Moje prvé myšlienky boli obavy, či je malá v poriadku, či žije a dýcha. Našťastie, bola úplne v poriadku. Neviem, čo by sme totiž robili, keby to tak nebolo. Snažila som sa jej vyčistiť noštek a pusinku od hlienu. Zo srdca mi padol obrovský balvan, keď zamrnčala. Bola taká krásna! Takmer vôbec neplakala, bola úplne pokojná, len trochu mrnkala a ihneď na mne zaspala s palčekom strčeným v malých ústočkách. Nič iné som odvtedy nevnímala.
Manžel zatiaľ podľa pokynov záchranára po telefóne hľadal niečo, čím by podviazal pupočníkovú šnúru. Nakoniec si pomohol šnúrkou z darčekovej tašky . Chudák, bol úplne v strese, celý spotený. Podľa mňa ani nevedel, ako sa volá a čo sa vlastne deje, ale zvládol to bravúrne.
Pôrod doma: Zvažujete ho?
Záchranári
Asi 15 minút po narodení našej Marinky k nám dorazila záchranná služba. Moje prvé slová boli: Máme bábätko! Záchranári boli veľmi milí a pokojní. Skontrolovali malú aj mňa, potom prestrihli pupočník (manžel totiž nechcel – predýchaval a spamätával sa zo šoku). Cestou do pôrodnice ma chválili, aká som statočná a ako sme to skvelo zvládli. Bol to ich prvý zážitok s domácim pôrodom.
Po príchode na pôrodné oddelenie, kde som porodila placentu, ma čakali veľké gratulácie a úsmevy pôrodných asistentiek a lekárov. Domáci pôrod nevidia každý deň. Smiali sa, že aspoň so mnou nemajú prácu. Opýtali sa, či môžu dať malú pod ohrievaciu lampu, vyšetrila ju pediatrička. Všetko sa dialo v jednej miestnosti. Nikto mi ju nikde nebral.Mne sa zatiaľ venovala pôrodná asistentka s gynekologičkou a pomohli mi porodiť placentu. Nemala som vôbec žiadne pôrodné poranenia, takže všetko prebehlo bezproblémovo.
Malú odvážili (vážila 3 946 g a merala 53 cm) a následne mi ju priložili na prsník. Takto sme strávili spolu asi hodinu. Prišiel manžel, dostal malú na hrudník on, mne pôrodná baba pomohla so sprchou a šli sme na izbu, kde sme boli spolu. Dcérka bola po celý čas pobytu v pôrodnici so mnou a absolvovala som s ňou aj všetky potrebné vyšetrenia.
Domáci pôrod - áno alebo nie? - reakcie čitateliek
Užívame si naše šťastie
Momentálne sa máme veľmi dobre, užívame si čas spolu aj s Marinkinými bračekmi. Spoznávame sa navzájom. Malá je veľmi dobré a pokojné dieťatko. Zapadla do našej rodiny ako časť puzzle. Je veľmi kontaktná a rada sa nosí na rukách alebo v šatke. Zatiaľ takmer všetok čas prespí alebo sa svojimi očkami pozerá kade-tade. Je to naša malá hviezda, nakoľko sme u nás v mestečku momentálne s príbehom jej príchodu na svet témou č.1 .
Ja sa mám tiež skvelo, fungujem úplne normálne. Ďalšie tehotenstvo už neplánujeme. Naša rodina je kompletná, chýba nám len pes.
Dieťatko sa dá na svet priviesť aj v domácom prostredí, hoci na to nie ste pripravené
Či by som niečo spravila inak? Človek sa na niečo také nedokáže nijako pripraviť. Niekedy si nevyberieme, príroda je príroda. Mali sme obrovské šťastie, že v našom prípade nenastali žiadne komplikácie.
No ak by som mohla niečo odkázať mamičkám, ktoré sa ocitnú v podobnej situácii, bolo by to toto: Pri prvých príznakoch blížiaceho sa pôrodu ihneď konajte (zvlášť ak nie ste prvorodičkou). Nečakajte a choďte do nemocnice čo najskôr. Nebojte sa toho, že na vás bude niekto nepríjemný, ak náhodou ide o planý poplach. A ak vidíte, že je zle a cestu do nemocnice nestihnete, neprepadnite panike.
Dieťatko sa dá na svet priviesť aj v domácom prostredí, hoci na to nie ste pripravené. Viem, že sa to teraz hovorí ľahko, ale ženské telo je na to prispôsobené. Počúvajte ho a jednoducho mu dôverujte. Keď máte pri sebe milujúceho partnera, spolu to zvládnete (pokiaľ teda partner neodpadne...). A robte fotky alebo videá, alebo o to poproste partnera. Takýto zážitok už asi nikdy nezažijete.
Som veľmi vďačná
Aj za to, že počas pôrodu bol u nás môj otec, ktorý sa na poschodí zatiaľ venoval Nikolajkovi a Alexejkovi. Ďakujem aj môjmu úžasnému manželovi. Pracuje ako daňový poradca a v bežnom živote je to typický chlap. Poznáte to, ako sa chlapi boja zubára, odpadávajú pri odbere krvi... To, že takto skvele zvládol pôrod vlastnej dcéry v bojových domácich podmienkach, nás ešte viac spojilo. Je veľmi hrdý a na našu princezničku nedá dopustiť. Pre našich známych je to veľký hrdina, kamaráti ho obdivujú. Myslím, že by to nezvládal každý chlap. Som na neho veľmi hrdá!
Fotogaléria