Rodičovská dilema: Chcem ďalšie dieťa, muž nie
Na prvý pohľad to vyzerá, ako keby v tomto prípade neexistoval žiaden kompromis. Keď jeden z partnerov dieťa chce a druhý nie, nedá sa jednoducho urobiť len polovica dieťaťa.
Nie všetky kompromisy sú však priamočiare a niekedy sa treba poriadne zamyslieť nad tým, o čo nám v živote ide, o čo ide tomu druhému, s ktorým tvoríme pár, a ako to vieme uhrať tak, aby sme z toho vyviazli s čo najmenšou bolesťou. Tak ako v prípade všetkých ostatných konfliktov, aj o počte detí treba vedieť komunikovať.
Môj muž je MAMIČKIN MAZNÁČIK
Zo života - jedno dieťa (ne)stačí
„Syn mal štyri roky, začal chodiť do škôlky, bol už relatívne samostatný, vedel sa sám aj pohrať. Vtedy som začala uvažovať, že by som chcela ďalšie dieťa,” spomína 43-ročná Kamila na to, ako diskusia o počte detí začala. „Pozerala som si večer v posteli fotky, keď bol ešte bábätko, a zrazu mi prišlo nejako otupno. V tom momente som nadhodila môjmu partnerovi, či nechceme ďalšie dieťa.”
Kamila vraj nerátala s negatívnou odpoveďou, lebo dve deti sú predsa „norma”. Ale jej partner so stopercentným odhodlaním odpovedal: „Čosi, ja som úplne spokojný s tým, ako to teraz máme. Jedno nám stačí.” Kamila nezareagovala a jej partner to považoval za uzavretú záležitosť. Takéto témy sa ale nedajú uzavrieť jednou vetou, ktorá navyše ani neobsahuje žiadnu informáciu dostatočne nápomocnú na to, aby sa s rozhodnutím druhá strana, v tomto prípade Kamila, zmierila.
„Keď to teraz strihnem od momentu v posteli po súčasnosť, tak je to takto: máme dve deti, syn má deväť a dcéra dva. A my s partnerom sme sa rozišli a žijeme každý vo svojej vlastnej domácnosti, on už aj s novou partnerkou,” dodáva Kamila.
Koľko detí, miláčik?
Debaty o počte detí vedia byť komplikované z viacerých dôvodov. Buď sa partneri na začiatku nedohodli, koľko detí chcú mať, alebo to možno nadhodili, ale nebrali veľmi vážne odpoveď toho druhého, alebo možno jeden z nich po prvých skúsenostiach zmenil názor. „My sme sa o tom bavili len tak trochu. Ja som hovorila, že by som chcela dve deti, môj partner si nebol istý a povedal, že uvidíme, ako život pôjde,” spomína Kamila.
Potom, keď došlo na lámanie chleba, už bolo neskoro odstúpiť. Jedno dieťa už spolu mali, tvorili rodinu, a v takom prípade sa už začína ťažko odznovu. „Ja som druhé dieťa chcela stále viac a viac, môj partner stále menej a menej,” hovorí Kamila. Ich konflikt je pomerne bežný. Stačí sa pozrieť na internet, koľko žien sa pýta v online psychologických poradniach, ako partnera presvedčiť na ďalšie dieťa. Niektoré chcú druhé, niektoré tretie či štvrté.
„Áno, čítala som to asi všetko,” zareaguje na otázku, či si rady psychológov pozrela. „Ale veľmi som sa nimi neriadila. Skúsili sme aj partnerskú poradňu, ale tiež to nevyšlo.” Vraj sa všetky rady točili okolo toho istého:
- Treba komunikovať. Nie obviňovať druhého, nie robiť zo seba obeť, o nič neprosiť a nesľubovať, že sa o dieťa bude žena starať sama.
- Treba pochopiť partnerove dôvody. Prečo nechce ďalšie dieťa?
- Treba pochopiť vlastné dôvody.
- A potom sa treba dohodnúť, či partneri vedia nezhody vyriešiť a či ďalšie dieťa obaja chcú alebo nie.
Psychológ Ján Záskalan: Vírus napadol aj mnohé manželstvá
On druhé dieťa jednoducho nechce...
Možno sa partner obáva, že by ste to finančne nezvládli, deti sú predsa dosť „drahé“. Možno mu vyhovuje, že dieťa alebo deti, ktoré máte, sú už trochu väčšie a môžete sa venovať nejakým záľubám alebo cestovať, mať viac času pre seba. „Toto presne bol problém u nás. Partnerovi sa už nechcelo prechádzať bábätkovským obdobím. Chcel žiť zase trochu dospeláckejší život, v rámci možností s päťročným dieťaťom,” hovorí Kamila.
Niektorí sa vraj obávajú, že už na to nemajú vek a fyzicky nezvládnu starostlivosť o ďalšie dieťa, prípadne, že emocionálne to nezvládnu a nedokážu mu dať toľko lásky ako predchádzajúcim potomkom. V každom prípade, treba sa úprimne zaujímať o partnerove dôvody, bez výčitiek a obviňovania, pretože len keď sa navzájom dvaja pochopia, dokážu nájsť spoločnú cestu.
Ak sa bojí o peniaze, môžete to skúsiť spolu prepočítať. Ak sa bojí, že nedokáže ďalšie dieťa milovať, môžete sa porozprávať s rodičmi, ktorí majú veľa detí, ako to bolo u nich. Ak chce viac času pre seba, môžete si skúsiť vymyslieť plán, ako by ste sa v starostlivosti striedali tak, aby si každý mohol oddýchnuť.
„Ja som ho napokon prehovorila na to, že sa o bábätko budem starať ja. Nebol to dobrý nápad, lebo sme sa potom stále len hádali. Ja som nevládala s bábätkom a môj muž chodil s kamarátmi hrávať basketbal, občas niekam vybehol. Zväčša vzal aj nášho päťročného, ale ja už som mala 40 rokov a proste som nevládala. Bola som v strese a stále som kričala,” dodáva Kamila.
Prečo trvám na ďalšom dieťati?
Vráťme sa ešte späť v čase na partnerskú terapiu. Išli tam, lebo konflikt o počte detí im ničil vzťah a nevedeli nájsť riešenie. „Mala som v sebe zášť voči svojmu partnerovi. Čím dlhšie sa to naťahovalo, tým viac som ho vnímala ako človeka, ktorý chce odo mňa druhé dieťa, hoci neexistujúce, vziať tým, že mi ho nechcedať. Divné, viem, ale tak som to vnímala. Cítila som voči nemu nevraživosť, on mal na mňa stále nervy, neustále sme sa hádali...,” spomína.
A potom sa jej psychologička na párovej terapii opýtala otázku, ktorú Kamila v tom momente považovala za podpásovú, ale s odstupom času ľutuje, že sa vtedy nad tým nezamyslela lepšie. „Kamila, prečo tak zaryto trváte na druhom dieťati?” znela otázka.
Pokladala to za úplne bezpredmetné. Prečo asi? Lebo chce druhé dieťa, nie? Psychologička pokračovala. Pýtala sa jej, či je jedináčik a či jej chýbal súrodenec. Nie. Pýtala sa, či je z veľkej rodiny, v ktorej sa cítila dobre a bezpečne, a chce to isté pre svoje deti. Tiež nie. Môže to byť tlak spoločnosti? Nemyslela si. „Robíte popri materskej niečo? Nemusí to byť len práca, kariéra, mám na mysli hocičo. Máte koníčky? Chodíte niekam sama?” opýtala sa psychologička.
„Nechodila som nikam, nemala som záľuby, bola som mama na plný úväzok a snažila som sa to robiť čo najlepšie, myslím rodičovstvo a výchovu,” hovorí Kamila. „Psychologička sa ma opýtala, či na druhom dieťati netrvám preto, lebo sa bojím návratu do práce a do dospeláckeho života, pretože mi chýba iné naplnenie v živote ako výchova. Úplne ma urazila a už som k nej nechcela ísť.”
Zvyšok príbehu už poznáte. Partnera na druhé dieťa nahovorila, otehotnela, porodila dcéru, starala sa o ňu, kým si partner užíval život. Čím ďalej, tým viac bola nervózna, unavená a zničená. Zakaždým, keď sa potrebovala na niečo posťažovať, partner jej povedal: „Ty si chcela druhé dieťa.” Až sa napokon rozišli...
Príbeh Zdenky:„Zmamičkovela som a takmer som prišla o manžela...“
„Nejakú radu? Napadajú mi dve.”
Hovorí Kamila. „Po prvé, komunikujte s partnerom a skutočne sa dohodnite, či dieťa chcete obaja, alebo len jeden z vás. Lebo dieťa je na celý život a na každý deň, nemôžete ho niekam odsunúť ani vrátiť. Ak ho nechcete obaja, nemá to zmysel, bude to len trápenie.” Vraj teraz by to radšej urobila tak, že by sa s partnerom rozišla už predtým a druhé dieťa by mala s niekým, kto by ho s ňou mať chcel.
„A po druhé,” pokračuje, „ak sa dostanete tak ďaleko, že cítite voči partnerovi zášť alebo nenávisť, tak sa zamyslite nad tým, prečo sú tie pocity také silné. Psychologička mala napokon pravdu. Ja som druhé dieťa chcela preto, lebo som nevedela, čo iné by som so svojím životom mala robiť. Nebola som ničím iným, len mamou, a bála som sa toho, že raz to skončí.”
Nie, neľutuje to. Obidve svoje deti miluje nadovšetko a rovnako. Nechcela by vrátiť čas len preto, aby druhé dieťa nemala. „Chcela by som vrátiť čas kvôli tomu, aby som to riešila inak, napríklad rešpektovala partnerove pocity a rozhodla sa v tom momente, či chcem zostať s ním bez druhého dieťaťa, alebo mi na tom skutočne tak veľmi záleží, že od partnera odídem a nájdem si niekoho iného. Nemyslím si, že bolo z mojej strany zlé rozhodnutie mať druhé dieťa. Milujem svoju dcéru. Zlým rozhodnutím bolo mať ho s niekým, kto ho nechcel,” uzavrela.
Je to vec pocitov alebo dohody? Každý pár to má inak. Jedno je však isté – bez komunikácie to nepôjde.