Príbeh Zdenky:„Zmamičkovela som a takmer som prišla o manžela...“

Príbeh Zdenky:„Zmamičkovela som a takmer som prišla o manžela...“
28.8.2018 v kategórii Mama, autor Zdenka, foto: istockphoto.com

Príbehov o tom, prečo môže stroskotať alebo sa pokaziť vzťah dvoch milujúcich sa ľudí, je veľa. Dôvodov sú tisíce. Naša čitateľka Zdenka,sa do úlohy matky tak vžila, až zabudla, že je aj manželka a partnerka...

S manželom sme vždy mali krásny vzťah. Dá sa povedať, že nám ho iní závideli. Keď sme boli spolu, vystačili sme si len my dvaja. Mali sme svoj svet a dokonale ladili.

Naše šťastie zavŕšilo dieťa. Dve deti. Dvojičky

Časom, samozrejme, aj v našom prípade prišla túžba znásobiť svoju lásku, a tak sme sa začali snažiť o dieťatko. Podarilo sa nám to do roka. Všetko bolo dokonalé a ešte dokonalejším sa stalo v okamihu, keď sme zistili, že čakáme dvojčiatka. Od šiesteho mesiaca som zostala doma a pripravovala sa na materstvo. Už vtedy som začala manžela jemne odsúvať.

Najskôr (nedobrovoľne a na odporúčanie lekárov) z náručia, ako mi rástlo bruško, moje nálady sa menili a nezriedka som na neho vrčala, bola nepríjemná, vzťahovačná.  Necítila som sa príliš dobre a okamihu, keď mi povedia, že môžeme porodiť, som sa nevedela dočkať. Vlastne ma ani nič iné nezaujímalo, ale on sa zaujímať musel. A starať sa o mňa. Veď som bola tehotná s dvojčatami!

Manžela som vyhnala zo spálne

Po pôrode cisárskym rezom prišlo peklo. Mala som kvalitnú popôrodnú depku a rana po operácii ma bolela tak, ako nič dovtedy. No z detí som bola vo vytržení. Stala sa zo mňa matka na sto percent.

Manžela som vykázala z izby, pretože mal slabšiu virózu a ja som sa o drobčekov bála. Bohužiaľ, trvalo viac ako rok, kým sa do svojej postele vrátil späť. Nám totiž nechýbal. Najskôr bol chorý, potom ešte nebol zdravý, potom bola stále zima a kedykoľvek by mohol niečo priniesť. Navyše, dojčila som, potrebovali sme pokoj. A vôbec – sme traja v našej manželskej posteli, jemu bude iste dobre vo vedľajšej hosťovskej izbe. Mlčky moje návrhy prijímal.

Deti boli pre mňa na prvom mieste

Ten smútok v očiach vnímam až spätne. Vtedy som sa maximálne venovala a oddala sa len deťom. Veď ma potrebovali, boli také maličké, chcela som ich často dojčiť, mojkať, odpovedať na ich potreby kedykoľvek, aby boli silné, vyrovnané a emočne stabilné bytosti (hrozné, však? Ako nejaká príručka, ale tak som vtedy zmýšľala a nič iné nevidela, nechcela vidieť...).

Čo cíti manžel, ako sa má, ako sa mu darí v práci, to som neriešila... Zaujímalo ma, či priniesol plienky, či zaplatil elektrinu, vybavil to či ono, ak som mala dobrú náladu, tak som ho s deťmi poslala na prechádzku. Drobcov som si fotila, nahrávala na video, ale častejšie, ako ich poslať jemu a potešiť ho v práci, som ich, jednoducho, zavesila na facebook. Totálne som ho odstavila... Bola som šialená, posadnutá, regulérne mi švihlo? Neviem...

Môj muž? Ako sa má? Čojaviem...?

Že to u nás nie je v poriadku, som si uvedomila celkom náhodou a, paradoxne, pri úplnej hlúposti. Niečo som spomínala kamarátke a manžela som nespomenula menom – David urobil... S Davidom sme boli... Ale on urobil, boli sme... Odrazu som ostala ako obarená.

Možno je to pre vás hlúposť, ale ja som sa zariekla, že takto svojho manžela, ktorý má meno, NIKDY nenazvem. Odrazu som všetko videla ako odvíjajúci sa film – ako svojho muža odstrkujem od detí, ako uprednostňujem kamarátky s ich deťmi, ako ho odmietam so slovami, že som ešte nedávno rodila (už to bol rok) a ako ho presviedčam, že deti musia spať so mnou v spálni a ako sa on najlepšie vyspí sám, v hosťovskej izbe...

srdce

Muža som ani neviem ako vytesnila...

Opustila som svojho manžela, deti som dala na piedestál, chorý piedestál, a jeho som vytesnila z nášho života. Od kamarátky som domov letela ako šialená. Chcela som sa narýchlo hodiť do gala, vyzdobiť domácnosť, uvariť niečo dobré a potom sa na neho vrhnúť a vynahradiť mu tak stratený čas. Čas, kedy som tu pre neho nebola. Predbehol ma, bol doma.

Zrazu som nevedela, čo povedať. Z úst mi vykĺzlo iba „prepáč“ a slzy sa mi v potokoch kotúľali po tvári... Moja druhá polovica pochopila bez slov. Mala som šťastie, nepatrím k tým, ktorých manžel by to neustál.

To, že ja som sa upla na deti, neriešil náručím inej slečny (hoci náš spoločný kamarát áno). Ten, kto zlyhal, som bola ja. Ale snáď je mi ku cti, že som si to všimla relatívne včas a začala vnímať, že nie som len matka (hoci ten stav milujem), ale aj manželka a partnerka, ktorá bez svojho manžela byť nechce a ani nemôže...

Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a môžno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu:
story@orbisin.sk