(Ne)pohodové materstvo alebo Ako môžete matke uľahčiť život

A hoci ma často množstvo z nich vie aj dnes riadne vytočiť, väčšinou mi už nestihnú ukradnúť a zbabrať viac ako minútku, pretože moja malá záchrankyňa ma svojím bezzubým úsmevom vždy znova a znova prenesie zo sveta bezohľadnosti späť do sveta nekonečného šťastia i nekončiacej lásky...

Učím sa mnohé nepríjemné situácie zvládať s prehľadom a jasnou hlavou, musím byť predsa POHODOVÁ MAMA, ktorá vychováva „pohodové“ dieťatko. Hnev, hádky a ani pokazený deň jednoducho nemajú v našom „pohodovom“ svete miesto...

No aspoň na zamyslenie sa v dnešnom uponáhľanom a často „nepohodovom“ vesmíre a na dôkaz toho, že mamičky to občas naozaj nemajú jednoduché, moje spomienky našli v krabici označenej „Negatívne – časom zabudnúť“ aj tieto situácie:

Prečítajte si tiež:

Manifest POHODOVÉHO RODIČA

„Pani, nepredbiehajte sa, prosím“,

zúrivým tónom vyhlasuje nepríjemný chlap... Stojím v čakárni plnej detských pacientov s malinkým, niekoľkodňovým batôžtekom šťastia na rukách a snažím sa ignorovať vyčítavé pohľady ostatných rodičov (mimochodom už dosť „veľkých“ detí školského veku) pri mojej snahe osloviť sestričku a požiadať ju o prednostné vyšetrenie.

Ani mojej malej sa situácia veľmi nepozdáva a svoje právo ísť do ambulancie ako prvá si vydobýja srdcervúcim plačom. Aspoň že sestrička má trošku zľutovania a po chvíli čakania nás volá dnu. A kým sa ujo v bielom plášti zaoberá mojím uplakaným pokladom, premkýna ma strach, čo sa stane, až vyjdem von... Snáď pohľady a reči neempatických a neochotných „kolegov“ rodičov neprepichnú zúrivosťou moju, po pôrode ešte veľmi citlivú dušu a ja sa dostanem bez ujmy na zdraví konečne domov.

„Nepomohol by mi prosím niekto s kočíkom?"

Ochota pomôcť – situácia číslo jeden... „Nepomohol by mi prosím niekto s kočíkom?“, prebehne autobusom nesmelá prosba. Len málo sediacich hláv sa otočí, aby videli, že o pomoc prosí mladá mamička s asi polročným bábätkom. Rozhliadam sa po autobuse, či na jej prosbu niekto zareaguje, najradšej by som hneď vstala a pomohla jej sama, ale som pár dní pred pôrodom a budem rada, ak sa vôbec postavím...

Nastalo ticho, všetkých mužov práve niečo upútalo v okne alebo v novinách. „Prosím vás, pomôžete mi?“, skúša to mamička po druhý i tretí raz a konečne sa jej podarí nadviazať očný kontakt s jedným postarším pánom.

Vidím, ako sa jej uľavilo, keď k nej vstal a podal jej pomocnú ruku, hoci nie s veľkou ochotou... „Ach, chrobáčik, do takéhoto neohľaduplného sveta ťa mám o pár dní priniesť?“, pohladkám si s láskou bruško. „Dúfam, že budeš mať v živote šťastie len na dobrých a ochotných ľudí, a že ty sama budeš k takým patriť.“

Situácia číslo dva, autobusová scéna sa opakuje... avšak už nie som len pasívnym článkom pozorujúcim situáciu, som jej aktívnym účastníkom, ja som tá mamička stojaca v autobusových dverách s plachou prosbou v očiach. „Kiežby už konečne jazdili len bezbariérové autobusy“, v duchu si vzdychnem a usmejem sa na neznámu ženu z ulice, ktorá sa práve stala „obeťou“ mojej prosby o pomoc.

Hanba za dojčenie na verejnosti?

„Dovolíte prosím?“

Nemotorne sa snažím obísť skupinku dôchodcov debatujúcich na chodníku. Tvária sa, akoby som im práve zobrala pointu celej ich diskusie, a krútiac hlavou ustupujú nabok. „Ďakujem“, snažím sa ospravedlniť úsmevom a mysľou mi prebehne, že zrejme patria k tým, podľa ktorých by som mala stáť doma pri hrncoch a nie túlať sa s kočíkom hore-dole. „Jaj bože“, moje zamyslenie sa končí v momente, keď  do nás takmer vráža bicyklista, mimochodom na pešej zóne. „No čo, aspoň trošku adrenalínu“, usmejem sa sama pre seba.

Prečítajte si tiež:

Žena doma: Vážený pán v modrom aute

"Máte málo mliečka."

Tak táto obava môjho pediatra ma zatiaľ zaskočila trikrát. Pán doktor je na mliečko zrejme odborník... Na jeho úplne prvú obavu si spomínam, akoby to bolo včera. Ani neviem ako, ocitám sa znova (už ako čerstvá mamička) na gymnaziálnom ihrisku: pripraviť sa, pozor, štart! Bežím, ako to len ide, dvadsať minút sa zvíjam v obavách zo svojho zlyhania, lapám po dychu a dobieham ako posledná... „Tak ukážte, odvážime malú“, preruší ma sestrička a už mi ju berie od prsníka. „No, slabých dvadsať mililitrov, pán doktor...“

„Vstup s kočíkom zakázaný!“

Neveriacky pozerám na nálepku zdobiacu dvere malých potravín. Je vôbec možné, aby v našom meste, v ktorom akoby sa roztrhlo vrece s mamičkami a tehotnými ženami, niekto požadoval takýto nezmysel? Nestačí, že do mnohých obchodov sa nedostanem kvôli absencii výťahu v našom nákupnom stredisku? A keby len do obchodov, často ani ku kamarátke na kávu, býva totiž, podobne ako my, v paneláku bez výťahu... Sklamaná „politikou“ kedysi pre mňa obľúbených (dnes bohužiaľ nedostupných) potravín sa otáčam a s krivdou v duši pokračujem v ceste.

Mamy nie sú len stroje na teplé jedlo, čisté a vyžehlené prádlo, uprataný byt, spokojné dieťa... Aj my máme chuť ísť sa prejsť do mesta, zájsť si do obchodu, posedieť s priateľkami v reštaurácii, poklebetiť si v kaviarni... Nehnevajte sa na nás, že chodníky sú občas priúzke, obchody primalé, kaviarne pritiché pre naše ratolesti...