Som mama, žijem za babku...ako sa zo ženy rozhadzovačnej stala žena šetrná
Ako? Veľmi jednoducho. Teda na prvý pohľad, ale vnútri to bol proces pomerne dlhý, zložitý a bolestivý. Poďme však pekne po poriadku.
Sama by som nikdy taká uvedomelá nebola, keby ma nepostretlo materstvo. S postupne klesajúcimi príjmami priamo úmerne klesali aj moje životné nároky. Ale vcelku to bolo v pohodičke a ešte stále som si vedela dopriať nový účes, kozmetiku, kino, kávičku... Ach, to bola krása! Ale dlho mi táto idylka nevydržala.
Ako to povedať...šetrím na deťoch?
Náš príjem sa výrazne okresal
Životné okolnosti nám to zariadili tak, že sme ostali len s jedným príjmom. A tu už končila každá „sranda“. Ja na materskej, muž intenzívne hľadajúci prácu. Pre istotu som sa s deťmi presunula na istý čas na dedinu, mimo všetkých pokušení v podobe hypermarketov, shopping centier a iných lákadiel.
V dosahu iba potraviny, krčma, cintorín a kostol. Čo vám poviem, žiadna sláva... Už som len nostalgicky spomínala na shopping s kamoškou alebo telefonáty tohto typu:
„Čau, bolí ma duša.“
„Nazdar, čo sa deje?“
„Videla som krásnu kabelku a stále na ňu musím myslieť.“
„No a?“
„Čo no a? Stojí 200 eur. Ja dnes ani nezaspím.“
„Tak neriskuj nespavosť a kúp si ju. Dvestovku si už videla a ešte uvidíš.“
„Si zlatúšik, presne to som potrebovala počuť, pa!“
Na druhý deň sa už spokojne premávala s novou kabelkou. Áno, vtedy nebol problém minúť stovečku len v obchode s handrami a tú druhú v obuvi. Ak som si zmyslela, že sa vybláznim na nákupoch v inom meste, sadla som do auta a urobila si radosť. O e-shopoch nehovoriac. Keď sa mi páčili dve veci a nevedela sa medzi nimi rozhodnúť, kúpila som obe. Pre istotu. Hotová nákupná maniačka. Samozrejme, o cenách som medzi svojimi najbližšími hovoriť nemohla. Vždy som danú sumu zaokrúhlila nadol. Napríklad 150 eur bolo po zaokrúhlení „okolo stovky“ a tak podobne.
Zmena je život
Teraz som však dôsledne plánovala každé euro. Od potravín, cez oblečenie, aj to len pre deti, až po farbenie vlasov. To už bola pre mňa naozaj nevyhnutnosť.
Po dôkladnom výbere farby – naozaj kvalitnej, vyživujúcej a stopercentne kryjúcej šediny – som si ju poriadne naniesla na vlasy. Bolo neskoré horúce letné popoludnie. Po chvíli som tú farbu mala všade, stekala mi cícerkom na tvár, krk a hrudník. Kvalitná krémová konzistencia sa zmenila na tekutú a ja som sa rovno mohla vybrať na maškarný bál. Ako zombie. „Ach, dievča, takto to dopadne, keď robíš niečo, čomu nerozumieš,“ pomyslela som si. Jedinou útechou mi bolo ušetrených sedemdesiat eur.
Darčeky na Vianoce som plánovala priebežne od leta, aby ma potom v decembri finančne nezruinovali. Podobne to bolo aj s narodeninami. Rozpočet nepustil, musela som sa rozhodnúť, čo treba súrne a čo, žiaľ, musí počkať. Každý mesiac som na rodičovský príspevok čakala ako na spasenie. A následne ho minula. Do bodky.
Rodičovský príspevok sa zvýši! Vláda schválila navýšenie o 150 eur
Nohami na zemi
Moje finančné trápenie pravidelne spestroval náš najstarší rôznymi požiadavkami typu školné, tréningy, turnaje, hamburgery. Vrcholom bol študijný pobyt v zahraničí. To ho „pieklo“ najviac. Stále nevedel pochopiť, že zvyšných desať-, pätnásťtisíc jednoducho nemáme. Veľa sme sa o tom rozprávali a nakoniec sa to vyriešilo samo. Našiel si frajerku. A ja som mohla pokojne pokračovať v ďalších opatreniach.
Obmedzila som prístup na internet, nech nerozmýšľam nad hlúposťami a vytiahla staré dobré knihy. V lete sme takmer všetok voľný čas trávili spolu vonku, veľa sme sa kúpali, naháňali sliepky, zberali černice a varili lekvár z tmavého hrozna. Mimochodom, je vynikajúci. A zima patrila prechádzkam, guľovačkám a šmýkaniu sa po našich slovenských kopcoch. Skúšala som nové recepty, aj kváskový chlieb, ale na ten ja nemám bunky, ani trpezlivosť. Popri tom všetkom mi na telku už nezostal čas, maximálne na rozprávky. A zistila som, že mi vlastne ani nechýba a netrápim sa nad slovenskými, ani svetovými problémami a som v pohode.
Zrazu som začala vnímať krásu života v jeho jednoduchosti. Už som ho nemala zahltený konzumom, internetom, kaviarenskými klebetami. Nastal pokoj v duši. To moje ekonomické martýrium bolo na niečo dobré.
Teraz som už zamestnaná, finančne sa mi dýcha ľahko, ale životný štýl zostal. Dokonca šetrím, veď čo ak ma postretne materstvo alebo veci iné, nečakané...