Dobrú noc, maminka

Michaela Klamová | 9. február 2021
Dobrú noc mama

20 minút rannej filozofie mamy Mišky.

Milý popoludňajší spánok, chcem sa ti hlboko ospravedlniť, že som k tebe bola v škôlke taká zlá a nespravodlivá. Bola som ešte dieťa a nedokázala som plnohodnotne oceniť tvoj význam pre môj život. Až teraz som zistila, ako veľmi mi chýbaš! Milujem ťa! Prosím, vráť sa späť! Sľubujem, už budem dobrá!

ČO si akože celý deň robila?
Prečítajte si tiež:

ČO si akože celý deň robila?

Mama furt spí!?

„Naša mama furt len spí,“ bonzuje na mňa moje dieťa najväčšiu lož tisícročia. Pre poriadok – vstávam asi o 20 minút neskôr než zvyšok rodiny. To, samozrejme, neznamená, že tých 20 minút navyše sladko snívam, ako ma nebolí chrbát, lebo keď už raz muž vstane, sú hore všetci. Neviem presne, či je to jeho eleganciou ľadoborca, ktorou sa presúva po byte, alebo symfóniou ranných zvukov, aké dokáže zo seba vylúdiť len plnohodnotný chlap, ťažko to takto narýchlo hodnotiť.

V každom prípade, spávať chodím každý deň ako posledná, niekoľko hodín po tom, ako domov stíchne. O prvé miesto v zaspávaní súperí dcérenka a tatinko, pre ktorého je zvuk televíznych novín tým posledným klinčekom do pomyselnej rakvičky spánku.

dobrú noc, maminka

Aj vás trápia existenčné otázky?

A tak sa ráno čo ráno budím s hromadou existenčných otázok (Prečo?! A fakt musím? Čo by sa stalo, ak by som dnes nevstala...?) a po ich vyhodnotení (tých spomínaných 20 minút) začnem s pátraním po ponožkách, ktoré som pred spaním nonšalantne odhodila vedľa postele. Minimálne jedna z tých deravých beštií sa ukrýva na úplne inom mieste, než na aké som ju predošlú noc hodom umiestnila, a tak sa chvíľu krčím a plazím, kým ju opäť ulovím. To sa podľa mňa úplne ráta ako ranná gymnastika, takže som si dnes už aj zacvičiť stihla. Tomu vravím úspešný štart do nového dňa! A môžeme začať počítať hodiny do najbližšieho spánku.

Večer a noc prebieha u nás pomerne stereotypne. Keď sa všetko uloží, a keď ja všetko uložím, absolvujem večerný hygienický kolobeh a víťazoslávne sa vyškriabem do postele, vtedy prichádza tá chvíľa. Neviem zaspať.

Včelí úľ s mojou tvárou bzučí nedokončenými povinnosťami, plánmi na zajtrajší deň, rozpísaným fejtónom, približne troma rôznymi imaginárnymi rozhovormi, ktoré sa nikdy neuskutočnia, jedným scenárom psychologického románu, náhodne vybraným trapasom spred 15 rokov, a to všetko na pozadí dookola sa opakujúceho úryvku z básničky, ktorú sme pre štyrmi rokmi nacvičovali na Mikulášsku besiedku do škôlky.

A tak si dýcham, počítam, vypínam mozog, sústredím sa na prázdno a keď ma prázdno začína konečne vťahovať do svojho láskavého náručia, prichádza druhé dejstvo. Pes sa rozhodne vyhľadať si iné miesto odpočinku, pričom musí dôkladne preskúmať všetky dostupné možnosti na našej posteli. Pre istotu mnohonásobne. Chvíľu meditujem o možnosti vyrobiť zo psa rohožku a potom konečne zaspávam s tvárou 7 centimetrov od psieho zadku. 

Túlia sa ku mne

Dejstvo tretie. Polonámesačné dieťa sa niekedy medzi 1. – 6. hodinou rannou došuchce do rodinného sídla spánku. Deti majú zázračnú schopnosť, že aj keď merajú ledva meter, akonáhle si ľahnú k vám do postele, ich končatiny sa začnú neuveriteľným spôsobom predlžovať, až sú dlhšie ako mexická telenovela. A ako presne dokážu mieriť!

Paradoxne sa odpadkami do koša trafia len veľmi zriedka. A tak spíme jeden cez druhého ako pokazený tetris, až kým budík nezakikiríka štart a ja môžem opäť začať nový deň s kruhmi pod očami ako polievkové taniere a mojou obľúbenou filozofickou otázkou: „Prečo?!“

P. S.: Útechou v celom tomto martýriu je ale jedna podstatná vec – túlenie. Čo môže byť krajšie, ako keď sa k vám prigúľa hebučké dieťatko, ktoré z nejakého dôvodu „voní“ ako mandarínkový kompót a v polospánku vás objíme? Vtedy ide aj spánok bokom. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: