O tom, ako môj muž dostal nápad a... ja venčím psa

Michaela Klamová | 13. november 2020
Miška venčí psa
foto: archív autorky

Bacha na mňa, ženské!

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna karanténa a spolu s ňou véééľká kopa času. I nevedel si, inokedy veľmi vyťažený a aktívny to mužíček rady s toľkým časopriestorom tak dobre ako ženička, a začal premýšľať a vymýšľať. Zabedákala úbohá ženička vediac, že katastrofa je za dverami, lebo niet na svete nič nebezpečnejšie ako muž s nápadom. 

...a tak máme psa

Ak sa pýtate, či som súhlasila, či som mala pravdu, že pes nie je práve najpraktickejší nápad a či pôvodná ružová vízia spolužitia so psom narazila na úskalia reality, tak nie, áno a áno.

Určite ste počuli, že pes je obrovská zodpovednosť, je to živá bytosť, člen rodiny, ktorý si vyžaduje každodenné venčenie, výcvik, kŕmenie, hádzanie loptičky až do tenisového lakťa a podobne. Pes, podobne ako dieťa, efektívne prekope akúkoľvek vašu doterajšiu rutinu a obohatí život o nové radosti a povinnosti. Preskočme ale na chvíľu zábavnosti ako mláčky a hovienka, chlpy ešte aj na strope, nezlomnú šteňaciu neposlušnosť, chlpy, fakt, že sa OPÄŤ raz nemôžem sama v pokoji najesť, chlpy a nekončiace časové otroctvo, LEBO MÁME PSA, a poďme sa venovať môjmu úplne súkromnému problému.

Inak, chlpy som už spomenula?

Už sa na ihrisku neschovám

Dlhé roky som intenzívne pracovala na svojej ihriskovej pozícii. Vidíte ma? Nie? Super! Som tam vzadu. Nie, nie ten hlúčik debatujúcich mamičiek, tam za nimi, sama na lavičke. Čítam knihu a užívam si svojich pár chvíľ v svete ortodoxného introverta. Dcérenka je konečne vo veku, kedy nepotrebuje pieskoviskovú asistenciu a radšej terorizuje ihrisko v spoločnosti rovesníkov. A ja mám konečne na chvíľu svoj vysnívaný, nerušený svet iba pre seba. Teda, mala som. 

Teraz mám nové „dieťa“, ktoré púta moju pozornosť. A čo je na tom úplne najhoršie – nielen moju. Lebo ak prídete na detské ihrisko so šteniatkom, vaša roky budovaná aura záhadnej anonymity praskne v sekunde ako mydlová bublina. A zrazu každý vie, kto ste. Tá teta s Lunou.

Miška venčí psa

Hordy nedospelých bytostí sa na vás vrhajú a zasypávajú vás otázkami. Je ich asi sedem a počúvate ich stále dookola. Ako sa volá? Koľko má rokov? Je to fenka? Čo je to za rasu? Môžem ju pohladkať?... A namiesto sladkého plávania vo vlastnej bublinke sa zrazu stávate novou atrakciou pre ihriskové detváky a snažíte sa zachrániť psa pred usmrtením nadmernou detskou láskou.

Lebo nie všetky deti chápu, že keď zvieratko začína pučiť očká, je potrebné povoliť objatie...

Bacha na mňa ženské, mám psa!

Úprimne sa priznám, keď som prvýkrát prišla po tomto dvojhodinovom, bytostne vyčerpávajúcom zážitku domov, zložila som sa jak sklápacie kresielko, taká som ja padavka, čo sa týka medziľudského kontaktu. Dokonalý protipól môjho mužíčka, ktorý sa otriasa blahom z pozornosti akéhokoľvek druhu.

Vidíte ho tam na ihrisku? To je ten uprostred hlúčiku náhodných mamičiek, zabávajúcich sa na jeho historkách a obdivujúcich, aký je vzorný a milujúci ocinko. Bacha na mňa ženské, mám psa! 

Čo tým chcem povedať, je, že prijímam akékoľvek praktické rady, ako zaobchádzať s obyvateľstvom tejto planéty bez totálneho vyčerpania energie, prípadne koučing na posilnenie mentálnej odolnosti pri nájazde neriadených ľudských jedincov rôznych vekových kategórií. Teraz mám ale pár týždňov opäť trocha pokoja na sedačke s knihou v ruke, keďže som si preventívne zlomila hneď dve kosti v nohe. Prisahám, nie naschvál!

PS: Určite si myslíte, že aj keď som bola proti tomu mať psa a aktuálne nadávam o čosi viac než obyčajne, mám ho predsa len rada a prirástol mi k srdcu. Samozrejme, máte pravdu. Lebo ako som aj mužíčkovi povedala – keby sa ma niekto opýtal, či chcem mať desať detí, povedala by som určite nie! Ale keby som ich už mala, tak by som ich predsa ľúbila. 

Fotogaléria

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: