Čo budeš dnes variť? Aj vás striasa pri tejto otázke?
Tam, kde dochádzajú nápady, pomôže...
Moja sestra zdedila po našich rodičoch všetky tie dobré veci. Husté vlasy, hebkú pleť takmer bez pórov, dostatok sebavedomia a ešte aj radosť z varenia. A ja tu musím trpieť s pubertálnou pleťou aj po tridsiatke (plus pár rokov), a zas a znova úprimne šokovaná faktom, že aj dnes treba večerať. Eee... špagety už tento týždeň boli?
Niežeby ma vyslovene nebavilo variť, ale ani z toho nemám zasa extra osviežujúci zážitok. Je to taká povinná jazda. Každodenná. Prečo vlastne musíme jesť každé 4 hodiny?! Prečo nemôžeme byť ako had, ktorý raz za čas zje králika alebo väčšiu myš, a potom má dlhší čas pokoj? Viete si to predstaviť, že varíte a umývate riad iba raz za mesiac?
Pre väčšinu ľudí (hej, vraj aj muži varia) nie je problémom až tak varenie samotné ako vymýšľanie, ČO budem dnes variť. Nedajbože do toho musíte zakomponovať nejaké zdravotne či duševne motivované potravinové obmedzenia, mužovu predstavu, že jedlo bez mäsa nie je jedlo a už sa mi začínajú potiť ruky a premýšľam, či by návrh na očistnú hladovku v rámci zdravotnej prevencie u mojej rodiny nejakým zázrakom prešiel.
O tom, ako môj muž dostal nápad a... ja venčím psa
Mám doma gurmánku
Napriek tomu, že zo mňa zrejme nebude slávna foodblogerka, slávim jeden „stravovací“ úspech. Podarilo sa mi vychovať malú gurmánku. Lebo aj my rodičia, sme gurmáni, všežravci, ochutnávači a labužníci, tak sme to prirodzene, naším otvoreným prístupom k stravovaniu preniesli aj na potomstvo.
Koľko sedemročných detí, ktoré bez problémov a ešte k tomu aj s radosťou ochutnávajú nové jedlá, aj také, čo im v minulosti nechutili (lebo čo ak sa to medzičasom zmenilo) poznáte? Také, čo sú nadšené z 99 % jedál, ktoré pred ne položíte?
Aj keď nepatrím do olympijského tímu mamičiek súťažiacich o to, ktoré dieťa skôr chodilo, či zahralo Šostakovičovu siedmu symfóniu v C dur nohami, keď príde na tému „Moje dieťa je len tri jedlá dookola“, mám chuť hrdo dvihnúť toho môjho malého pavúčika vysoko nad hlavu a zavolať: „Vidíte toto malé stvorenie? Aj keď sa to nezdá, zje všetko čo uvidí. Je ako kobylka, síce chudá ako špagetka, no je to najvďačnejší stravník pod slnkom!“
Raz poobede sa bola hrať u spolužiačky. Keď som po ňu podvečer prišla, otvorila mi spolužiačkina mama so slovami „ONA STÁLE JE“ namiesto pozdravu. Chvíľu som ju musela presviedčať, že jej skutočne dávame doma jesť a neposielame ju vykŕmiť sa na návštevy. Zrejme mi uverila, sociálka nám na dvere zatiaľ neklopala.
NIE SOM mama z reklamy. Vy áno?
Mám jedno (ne)korektné riešenie...
„Vieš, čo by bolo super?“ spýtala sa ma minule moja dcéra v posteli, keď som jej povedala, aby myslela na niečo pekné pred spaním. „Keby existovala taká malá krabička, ktorej by si povedala, čo chceš jesť a ona by ti to takto dala na tanieri aj s príborom.“
Tak som jej povedala, že taká krabička existuje. Vypleštila na mňa tie svoje pestrofarebné oči a takmer jej od nadšenia zabehlo. Potom som dodala, že tá krabička ale, bohužiaľ, nie je malá, ale oveľa, oveľa väčšia a volá sa to reštaurácia.
A vlastne existuje aj taká malá – telefón s vhodne nainštalovanou aplikáciou. Ale keď máte doma takého nadšeného malého žrútika, ktorý ešte aj rád pomáha pri varení, nepotrebujete appku ani zázračnú krabičku (aj keď to fakt nie je zlý nápad). Lebo variť a vymýšľať jedlá pre niekoho, kto ich ocení a s radosťou zje, je tá najlepšia motivácia.
PS: Moja rodina si dnes želá pražené čínske rezance a keďže nedisponujem dostatočným množstvom exotických ingrediencií, musím využiť možnosti kúzelnej appky. Chápete, ja som fakt chcela variť, ale donútili ma.