O matkinej DUŠI: Cíti dieťatko mamičkine emócie?

Prečítajte si tiež:

Trauma prežitá v tehotenstve prechádza na dieťa

Ak sa o tom pozhovárajú, je šanca, že naša čitateľka bude mať lepší pôrod? 

Skutočne bolesť „prechádza“ aj na dieťatko?

Mama je so svojím dieťaťom napojená, ak niečo prežíva, tak všetko ide cez pupočnú šnúru rovno k dieťatku. Napojenie telesné i duševné funguje, dieťatko „číta“ jej emócie a prežíva ich. 

Niekedy napriek všetkej snahe nastanú vážnejšie komplikácie a pôrod neprebieha tak, ako by si mamička želala a všetko sa takpovediac pokazí... Vy však viete, ako takýmto mamám pomôcť – smerujem k špecifickej terapii, tzv. rehabilitácii pôrodu – o čo ide? 

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť zaujímavý fakt – väčšinou si ma nájdu ženy, ktoré cítia, že s nimi dieťatko zažívalo nejaké traumatizujúce situácie a navzájom cítia, že je medzi nimi nejaký nevyriešený problém, blok...

Túto terapiu odporúčam v prípade, keď z anamnézy rodiny zistím, že bolo narušené puto medzi mamou a dieťaťom a nebolo umožnené dieťatku ani mamičke také to prvé privítanie, priľnutie, vtedy sa rozhodneme pre tzv. rehabilitáciu pôrodu.

Robíme ju s deťmi, s ktorými sa už dá hovoriť, ktoré nám môžu dať spätnú väzbu, ako sa cítia... Inak prebieha to, čo pri normálnom pôrode. Cez dieťatko dáme červenú plachtu, leží na mamičke, ale počas terapie to už nie je bábätko, ale napríklad štvorročné dievčatko, ktoré vie, že bude počuť mamičkino bruško, srdiečko a mamička mu rozpráva príbeh.

Ten je veľmi podobný tomu, čo zažili počas pôrodu, ale s pozitívnym vyústením. Simuluje sa samotný „pôrod“, robí sa akoby pôrodný kanál a aj keď dieťatko pôvodne prišlo na svet cisárskym rezom alebo nožičkami napred, tu mu mama povie: Teraz prídeš na svet hlavičkou a všetko bude v poriadku.

Potom dávame mamičke dieťatko na hruď. Býva to veľmi dojemné, pretože niektoré mamy to vôbec nezažili a môžu si konečne užiť prvý kontakt s dieťatkom. A povedať mu to, čo mu chceli v tie prvé okamihy povedať.

Väčšinou tých slov býva málo, ale je tam veľa radosti i slzičiek. Prikryjeme ich bielou plachtou, odchádzame z miestnosti a nechávame, nech si môžu užiť jeden druhého a dosýtiť materinskú lásku, pripútanie mamičky k dieťatku, vzájomné spojenie...

Prečítajte si tiež:

Popôrodná depresia: Viktorka bola náročné bábätko a ja som to nezvládala

Možno pre tých, ktorí ešte o rehabilitácii pôrodu nepočuli, sa bude zdať prevádzanie tejto terapie zvláštne... Spomeniete si, kedy vás jej absolvovanie zvlášť zasiahlo, skutočne môže človek opätovne prežiť svoje narodenie? 

Silným zážitkom pre mňa bolo, keď robila rehabilitáciu pôrodu mamička, ktorá už mala vyše 70 rokov, so svojou 40-ročnou dcérou. Impulzom nášho stretnutia bola dcérka, ktorá mala problémy s mamou i partnerské problémy.

Riešili sme ich vzťah, život a často sme sa vracali až do obdobia raného detstva. Vždy sme sa dostali k tomu, že dcéra mala pocit, že nebola dostatočne opatrovaná, takže som mamičku pozvala na pohovor. Každá žena to videla zo svojho uhla pohľadu a pritom hovorili rovnaký príbeh.

Mamička bola nešťastná, že má pocit viny, že vtedy nebolo zdravotníctvo na takej úrovni, aby si mohla dcérku po narodení privinúť, a kdesi odtiaľ pramenili mnohé nezhody. Navrhli sme im, že čo by povedali na to, keby sa urobila rehabilitácia pôrodu.

Reakcia staršej panej bola ustráchaná, obávala sa svojho ďalšieho zlyhania, tak sme urobili najskôr jej vlastný pôrod – jej mamu, pravdaže, nahradila iná osoba. Keď sa rodila, v priebehu chvíľočky išla do regresu, úplne sťahovala tvár, nechala sa hojdať, jej telo akoby presne vedelo, v ktorej fáze pôrodu sa nachádzala – keď prechádzala simulovaným pôrodným kanálom, tak mala úplne nabehnuté žily, ako to býva u bábätiek – bolo to úžasné.

Keď sme ju dali na zástupkyňu jej mamičky, tak sa rozvil nádherný dialóg a pre danú paniu to bol veľmi silný pozitívny zážitok, povedala nám, že mamička v nebi jej žehná a že toto chce predať i svojej dcére.

Už vedela, do čoho pôjde, a povedala, že po prvýkrát nemala strach z ich vzájomnej intimity a blízkosti. Vždy to medzi nimi bolo o strachu, pretože  mamička prišla z pôrodnice skôr a dcéra až o dva mesiace, lebo bola v inkubátore, a keď bola dcérka konečne doma, tak mala mamička strach dotknúť sa jej, chytiť ju, lebo čo ak niečo neurobí správne, nechtiac jej ublíži, nebude vedieť čo a ako.

Strachu sa odvtedy nezbavili. Svoj zážitok po rehabilitácii pôrodu s dcérkou uzavrela tým, že netušila, že by mohlo byť niečo také pekné bez strachu...  

Vy ste si to vyskúšali tiež? 

Ja som bola fascinovaná terapiou pevného objatia – v tejto terapii je úžasné, že sa môžete zmieriť so svojimi vlastnými rodičmi, čo je veľmi dôležité, pretože si vyčistíte svoje vlastné korene, získate lepší náhľad na seba samu, viac pochopíte, kto ste a odkiaľ pochádzate.

A rehabilitácia pôrodu bola v rámci celého procesu ako taká čerešnička na torte. Viedla nás práve pani doktorka Prekopová a moja dcérka mala v tom čase asi 11 rokov.

Najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď sme sa po prvýkrát spojili pohľadom, dotkli sa, ako sa na mňa dcérka dívala s úplným úžasom, akoby ma videla po prvýkrát a funguje nám dodnes – my tomu hovoríme „vzácny“ pohľad.

Bolo to úžasné, som veľmi rada, že som to mohla absolvovať. Ja som totiž prvý pôrod mala fyziologický a pri druhom boli problémy. Mala som potrebu dosýtiť našu vzájomnú lásku, tie prvé spoločné okamihy... Je to hlboký intímny zážitok, ktorý sa nedá slovami dostatočne dobre opísať...  

Prečítajte si tiež:

OXYTOCÍN: Hormón lásky?

Myslíte si, že je vždy nutná forma odbornej terapie?

Nie, často sa mi na prednáškach stane, že mamičky priznajú, že sa doma s dieťatkom pozhovárali, povedali mu všetko, čo ich trápilo... Skrátka využili svoju rodičovskú intuíciu a prirodzene vyriešili to, čo ich z problematického pôrodu ťažilo. 

Počas práce sa stretávate s rodinami, ženami, budúcimi mamičkami i matkami – určitú sondu do toho, aké dnešné mamy, ženy sú, máte – ako teda vidíte ženy súčasnosti? 

To je veľmi ťažká otázka, pretože každá je iná, ale ak by som to veľmi zovšeobecnila, tak by som povedala, že sme možno zabudli na svoju ženskosť, zabúdame na to, že sme nositeľky prameňa lásky a pôrodom svojim deťom odovzdávame niečo úžasné.

Zabudli sme na veľa prirodzených „ženských“ vecí – menej tancujeme, menej nosíme sukne, menej spievame... Na druhej strane sú mnohé ženy úžasné v tom, čo všetko zvládajú z mužského sveta – sú skvelé manažérky, zvládajú domácnosť i prácu zároveň, niekedy aj rodinu bez partnera.

Myslím si však, že je stále dôležité, aby si spomenuli na to, kam patria, že sú ženy a môžu si dovoliť byť občas žensky krehké. Možno si aj priznať, že nemusíme všetko zvládať.

Žena má predsa nádherný dar predávania života a pokiaľ cíti lásku, tak ju dieťatku dáva prostredníctvom pupočnej šnúry, a toto vnímam ako veľké posolstvo pre nás ženy, aby sme sa nad láskou zamýšľali, aby nebola iba akýmsi obchodným artiklom, ale aby sme studnicu lásky čistili a láska mohla tiecť – lebo čím viac dávame lásku bez podmienok, očakávaní, tým viac jej i dostávame.

Skúsme sa napojiť na to svoje hlboké vnútorné ženstvo, ktoré je zdrojom obrovskej energie, nehľadajme ju niekde mimo nás. 

Pracujete s jednotlivcami i s celými rodinami, čo sa z našich rodín postupne vytráca pod ťarchou všedných dní?

Vytráca sa „živá“ komunikácia a dialóg medzi partnermi a manželmi. Tí majú „ukazovať“ svojim deťom, ako sú na seba napojení, že sa do seba navzájom vedia vcítiť, počúvajú sa, zdieľajú sa a patria k sebe práve vďaka spoločným deťom – plodom ich vzťahu, vášne, lásky a spojenia.

Dnes sa v rodinách naozaj veľa „bojuje“, súťaží, meníme si roly, dokonca i vygumovávame, tam vidím kameň úrazu. Každý utekáme za svojím a zabúdame rodinu spájať – napríklad urobiť si iba obyčajné spoločné raňajky alebo večeru.

Dôležité však je trvať na ich dodržiavaní, aj keď dieťa práve nebude chcieť jesť, tak si k rodičom sadne, zapália si sviečku a budú spolu. Ja som to tiež doma zavádzala postupne, spočiatku deti i reptali, ale už si na naše spoločné chvíle tak zvykli, že keď počujú, že sa chystá stôl, automaticky prídu a sadnú si.

Je to „náš“ rodinný rituál. Spoločné stolovanie je pre rodinu veľmi prínosné a dôležité, pri jedle sa dá veľa dozvedieť, naplánovať, zasmiať sa, zabaviť sa i rozobrať.

Veľmi pekné je raz za čas sa pri spoločnom stolovaní stretnúť i so širšou rodinou, pretože je dôležité udržiavať rodinné vzťahy, aby deti vedeli, odkiaľ pochádzajú.

Fajn je, ak si doma urobíte rôzne mozaiky z fotiek, kde sú i členovia rodiny, ktorí už odišli, ale deti ich takto vnímajú a chápu ako súčasť rodiny. Poznať svoje korene, rodinnú históriu je potrebné.  

Prečítajte si tiež:

KATARÍNA STRÝČKOVÁ z Klubu železných matiek: Rituály sú v rodine dôležité

Akých banálnych chýb sa často dopúšťajú partneri vo vzájomnej komunikácii? 

Jednu chybu partneri často robia, keď sa im niečo nepáči a príde konflikt, navzájom na seba útočia, obviňujú sa, namiesto toho, aby definovali, čo cítia a hovorili to v prvej osobe.

V terapii Dr. Prekopovej sa dokonca odporúča držať sa za ruky a tak si povedať, čo ma trápi a prečo. Bežne vyzerá v mnohých partnerstvách hádka takto: Manželka: „Vieš čo, ty si taký hlupák, robíš tu bordel, si ako tvoj otec, absolútne mi nepomáhaš, ja sa môžem aj rozkrájať...!.“

Manžel začne buď tiež útočiť, alebo „vypne“ a zvýši si hlasitosť na televízii. Správnejšie by sa malo so situáciou naložiť asi takto: Manželka: „Miláčik, prepáč, ale ja som taká napätá, keď tu vidím tie tvoje porozhadzované veci, rozčuľuje ma ten neporiadok, nemohol by si si to odložiť?“

Manžel: „To som netušil, mňa celé detstvo mama buzerovala, že musím mať upratané, že som teraz taký rád, že si môžem veci slobodne odhodiť a vyfúknuť. Skúsim sa zobliekať v kúpeľni.“

Prečítajte si tiež:

Spokojný vzťah: Držte sa tohto pravidla

Dôležité je, aby si partneri urobili rodinnú radu, alebo ak chcete – konferenciu a tam sa jasne dohodli, ako budú prípadné spory i hádky riešiť. Stanovia si tzv. pravidlá, že každý vyjadruje svoje pocity v 1. osobe jednotného čísla, naučia to i deti a dohodnú sa, že pri konflikte nebudú na seba či deti útočiť, ani trieskať dverami a utekať od seba, vyhadzovať sa navzájom za dvere, ale snažiť sa v pokoji si to vyrozprávať, aby sa pochopili.

Spočiatku je to náročné, ale postupne sa to dá naučiť. Často sa tak partneri o sebe dozvedia aj iné veci, viac sa pochopia a majú k sebe opäť oveľa bližšie. Je to relatívne malá, ale veľmi dôležitá zmena v komunikácii.