KATARÍNA STRÝČKOVÁ z Klubu železných matiek: Rituály sú v rodine dôležité
KATARÍNA STRÝČKOVÁ (44) je odborníčkou na etiketu, diplomatický protokol a medzinárodné vzťahy. Aktuálne pôsobí ako osobná poradkyňa prezidentky v oblasti protokolu. Pripravuje úspešný a počúvaný podcast V ženskom rode a vedie občianske združenie Klub železných matiek, ktoré založila. Predovšetkým je však mamou troch synov vo veku 20, 12 a 9 rokov.
Deti potrebujú systém
Katka, si mamou zamestnanou a úspešnou mamou troch synov. Vieš zadefinovať tvoj štýl výchovy, alebo akým smerom sa ich snažíš viesť?
Som skôr konzervatívna mama v tom, že vo výchove vyznávam potrebu existencie hraníc a pravidiel.
Myslím si, že deťom sa funguje lepšie, keď ich život drží systém, ktorý je pre nich predvídateľný a vládnu v ňom súvislosti „príčina – následok“, ktorým rozumejú. Ide o to, že sa učia prijímať zodpovednosť za svoje správanie a činy. Teda ak urobíš/neurobíš toto, bude to mať za následok toto.
Podľa mňa totiž veľmi vidno na súčasných dospelých, ktorí sa túto kauzalitu počas v detstve nenaučili, že im je jedno, čo svojimi činmi alebo slovami spôsobia. Som presvedčená, že v rodine sa deti majú naučiť pravidlá fungovania spoločenstva, ktoré sa dajú neskôr aplikovať aj v živote mimo rodiny.
Vo všeobecnosti poviem, že mojich synov vediem k uznávaniu hodnôt, ktoré sú podľa mňa univerzálne a kľúčové: k slušnosti, tolerancii, pravde a čestnosti.
Čo je v tvojej výchove iné od toho, ako si bola vychovávaná ty?
Myslím, že veľa toho nie je. Navyše, ako starneme, viac a viac sa vraj „meníme“ na svoje mamy či otcov. Kedysi v začiatkoch materstva som si v každej náročnejšej výchovnej situácii snažila pripomenúť, ako som sa cítila ja, keď som nesúhlasila s názorom mojich rodičov. Snažím sa synom čo najviac porozumieť. A tak ako moji rodičia so mnou, aj ja sa so svojimi deťmi veľa rozprávam, o všetkom, čo považujeme za dôležité a o tom, čo ich samých zaujíma.
Pracovala si ako riaditeľka protokolu, mala si na starosti napr. prípravu návštevy kráľovnej Alžbety a mnohé iné dôležité podujatia. Čo je náročnejšie, takto zodpovedná práca alebo čas doma s malými deťmi a každodenný stereotyp?
Nedá sa to porovnávať. Každý svet má svoje plusy aj mínusy, svoje čarovné chvíle, aj svoje odstrašujúce a ťažké stránky. Rutina vie byť pri malých deťoch ubíjajúca, najmä ak takmer nespíte, lebo máte také dieťa, ktoré jednoducho nespí, alebo sa k tomu navyše pridruží choroba, to je úplne najstrašnejšie. Ale rutina dokáže ubíjať aj v práci. Nie je všetko len o vzrušení a adrenalíne. Osobne si však myslím, že najväčšiu zodpovednosť má človek za svoje deti. Nielen v zmysle dennej rutinnej starostlivosti, ale najmä v zmysle výchovy ďalšej generácie. A to by som povedala, že by malo byť najväčšou výzvou pre všetkých, ktorým život doprial mať deti.
ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?
Zaviedla som doma rituál pitia čaju a je to ohromné
Keď sme už pri tom protokole, vedieš cielene deti týmto smerom? Stolovanie, etiketa... kedy začať toto učiť deti?
Áno, mojich synov odmalička vediem k slušnému stolovaniu, používaniu a najmä správnemu držaniu príboru. Prekvapivo veľa ľudí nevie správne držať príbor, držia ho ako pero, a to nie je v poriadku, lebo jeho konce majú smerovať do dlane. Etiketa pri stole sa horší najmä u mladej generácie.
Je to asi aj preto, lebo nie všetky rodiny stolujú spolu a nie vždy jedia varené jedlo príborom. Moji chlapci často prestierajú stôl. Vedia rozoznať bežný porcelán od toho slávnostnejšieho, a teda už vedia, že nejaký obed alebo večera sú „dôležitejšie“, podľa toho, čo im dám prestrieť. Používame obrúsky, aj plátenné.
Chlapci vedia, že kultivovanosť, ušľachtilosť spôsobov a správania, aj k ženám a starším, nie sú znakom slabosti. Práve naopak. Kedysi dávno som u nás zaviedla rituál pitia popoludňajšieho čaju.
Keď prídu poobede zo školy, navarím kanvicu čaju a vyberiem čajový porcelán. Sadneme si spolu za stôl, pijeme čaj a popri tom sa rozprávame. Keďže je horúci, musíme popíjať pomaly, a teda máme na rozhovor čas. Nemusí ísť o žiadne hlboké filozofické debaty, ale je to priestor na to, aby sme boli spolu, zasmiali sa, rozobrali to, čo ich zaujíma, rozprávajú mi príhody zo školy... Tento rituál považujem za jednu z najlepších vecí, ktorú som do svojej výchovy vniesla.
Máte doma nastavené nejaké pravidlá pre deti, ktorú musia dodržiavať, napr. časové obmedzenie pri obrazovkách atď.?
Začiatkom tohto roka som nainštalovala aplikáciu, ktorou môžem ovládať mobily mladších synov. Majú denný limit na hry, ktorý si prípadne môžu predĺžiť dobrovoľnými úlohami, ak sa na tom dohodneme. Ale dávam pozor, aby im naozaj mobil neprirástol k rukám, pretože vidím, ako veľmi to berie pozornosť detí, a ako veľmi závislosť na mobile kazí vzťahy aj dospelým ľuďom. Nechcem, aby som si raz niečo vyčítala len preto, lebo keď mali v ruke mobil, „bol chvíľu pokoj“. Doma nemáme žiadne herné konzoly a zariadenia.
Ako trávite spoločný čas ako rodina?
Pevný denný rituál je spoločné jedlo a spomínaný čaj. Naším asi najobľúbenejším víkendovým rituálom je pravidelná sobotná návšteva Starej tržnice. Najprv raňajky – káva, napenené mlieko a mastené lokše alebo brownie na raňajky. Potom nákup – domáce mäso, vajíčka, zelenina, pečivo. Po dvoch rokoch od smrti nášho predchádzajúceho psíka do našej rodiny nedávno opäť pribudlo šteniatko. S ním aj rituál venčenia a zatiaľ aj utierania mláčok niekoľkokrát denne. My máme rituály radi, je to niečo, čo utužuje spoločenstvo rodiny.
KRISTÍNA TORMOVÁ: Dobíja ma spánok, humor a objatia
Založila si Klub železných matiek, ktorý spája úspešné a zamestnané ženy – matky. Ako si vlastne prišla k nápadu založiť niečo také?
Klub železných matiek vznikol v decembri 2010. Mala som vtedy viacero priateliek, ktorým sa v tom roku narodili prvé deti, mne vtedy už tretie. Neustále mi niektorá písala s prosbou o radu, pričom sa často opakovali tie isté otázky. Tak som využila sociálnu sieť a urobila som skupinu, vtedy ešte otvorenú. Jej názov jej dala jedna z členiek ako vtip, v zmysle, že „železná“ matka veľa vydrží. Neskôr sme sa pri malých deťoch unavené smiali, že sa občas cítime hrdzavé, ale aj tak držíme ďalej.
V priebehu necelého polroka v nej bolo zrazu 400 žien, z ktorých som väčšinu nepoznala. Ale debata, ktorá vznikala, často s deťmi nesúvisela. Debatovali sme o knihách, umení, spoločnosti, vzdelaní, práci, osobných problémoch, jednoducho o čomkoľvek, čo sa týkalo nás ako žien, individuálnych bytostí, ktoré pred materstvom žili aj iným ako len deťmi.
Ako jediná administrátorka skupiny som popri časovo náročnej práci, rodine a troch deťoch takto fungovala sedem rokov. Denne to vyžadovalo aj niekoľko hodín práce. Pred tromi rokmi som dala v práci výpoveď a odišla z pozície šéfky protokolu v Národnej rade SR. Po istom premýšľaní som sa rozhodla vykročiť do neznáma a z virtuálnej skupiny na sociálnej sieti som vytvorila reálne občianske združenie.
Aký je cieľ Klubu železných matiek?
Naším zámerom je najmä vytvoriť bezpečný priestor na otvorenú, často veľmi osobnú až intímnu debatu členiek. Chceme sa ako komunita navzájom učiť a inšpirovať, a tak pomôcť posilňovať ženskú perspektívu v slušnej verejnej diskusii, do ktorej sa jednotlivé členky osobne zapájajú. Považujeme za dôležité posilňovať ženské sebavedomie, slušnosť, ľudské dobro, rozhľadenosť, ako aj odhodlanie nájsť v dnešnej dobe odvahu nemlčať. Zušľachťujeme sa ako matky, ženy a ľudia.
Klub železných matiek
Môže sa stať členkou Klubu ktorákoľvek mama? Sú nejako definované pravidlá prijatia?
Byť členkou Klubu železných matiek je pomerne prestížna vec a všetky, ktoré žiadajú o prijatie, vedia, prečo do klubu chcú vstúpiť. Členstvo schvaľuje správna rada. Je to isté vnútorné hodnotové nastavenie. Nikdy mi nešlo o počet členiek, ale o to, kto medzi nás ide. A je jedno, či je to spisovateľka, renomovaná právnička, advokátka, audítorka, herečka, divadelná režisérka, lekárka alebo novinárka. Sú medzi nami predavačky, malé podnikateľky, učiteľky, matky v domácnosti, aj študujúce mamy.
Podstatou je to, čo je členka ochotná skupine dať, a v čom je otvorená učiť sa a inšpirovať sa. V skratke poviem, že Železná matka je odvážna, kultivovaná, zvedavá, láskavá, priateľská a tolerantná žena, ktorá sa berie taká, aká je a je na to hrdá.
Aké je to pracovať po boku prezidentky? Čo je náplňou tvojej práce?
V tejto úlohe som sa tak trochu vrátila k protokolu, diplomacii a štátnej reprezentácii. Po prvý raz však s hrdosťou pracujem pre ženu v najvyššej funkcii. V kancelárii prezidentky nepracujem na plný úväzok, ale každá z hodín je veľmi intenzívna.
V tíme sa venujem predovšetkým identifikácii a zhmotňovaniu posolstiev, ktoré pani prezidentka prináša, keď sa objaví na oficiálnych udalostiach v zahraničí. To, s čím do danej krajiny alebo na dané podujatie prichádza, musí byť komunikované vizuálne jasným a pochopiteľným jazykom pre čo najviac ľudí, a pritom musí dodržiavať protokol a pravidlá etikety.
Zároveň je ale mojím cieľom vysoká dávka sofistikovanosti a kultúry. Je to teda nielen vizuálne kreatívna, ale aj intelektuálna práca. Keďže pani prezidentka je predovšetkým veľmi príjemná žena a milujúca mama, pri našej spolupráci pociťujem radosť, inšpiráciu aj vzájomnú materskú súdržnosť.
Odvaha a húževnatosť
Kde berieš energiu na prácu, všetky svoje nápady a na ich realizáciu? Musíš mať asi aj veľmi dobrý time management.
Časovému manažmentu a samostatnosti ma učili už moji rodičia. Mala som od strednej školy časovo náročný koníček, 12 rokov som tancovala vo folklórnom súbore. Musela som zvládať školu, tréningy aj vystúpenia. Navyše, môj najstarší syn sa mi narodil počas vysokoškolského štúdia, pred Vianocami a v januári som normálne absolvovala skúšky.
To všetko sa nedalo inak, iba dobrým manažmentom seba samej. Samozrejme, nie je to ľahké, ani to vždy nejde tak, ako by som si ideálne predstavovala. Nie som robot. Každý deň sa učím žiť v prítomnosti a robiť to, čo ma naozaj baví, čomu verím, v čom som dobrá a čo ma robí šťastnou.
Fakt je, že od vízií k realite, ktorá by človeka uživila, vedie spravidla neľahká cesta a veľa odriekania. O to úžasnejší je pocit, keď človek vidí, ak sa mu to vďaka húževnatosti, odvahe a viere darí, že to má zmysel. Veľmi by som si priala, aby sa toto odo mňa naučili aj moji synovia.