Priateľstvá: Tie skutočné si vytvárame až v dospelosti. Deti však kamarátov potrebujú
Deti chcú byť súčasťou kolektívu a obklopiť sa nielen svojou rodinou, ale aj rovesníkmi a ľuďmi rôznych vekových kategórií. Ukážme im, že ľudia sú fajn a svet je bezpečný, a možno vychováme otvorenejšiu generáciu.
„Nikto nie je ostrovom samým pre seba,” začal svoje rozprávanie v knihe Komu zvonia do hrobu Ernest Hemingway. Podľa neho sme všetci súčasťou „človečenstva”. Presne to je to, čo nás všetkých, bez ohľadu na to, ako vyzeráme, správame sa a k akým hodnotám sme boli vychovaní, spája. Všetci sme členmi toho istého klubu, v ktorom sa navzájom hľadáme a robíme si spoločnosť. Lebo asi nikto z nás nechce byť úplne sám.
Detské priateľstvá
Deti to vedia najlepšie. Možno aj preto sa nám dospelým môže na prvý pohľad zdať, že ich kamarátstva sú také silné či intenzívne. Chvíľu sú najlepší kamoši na život a na smrť, potom sa poškriepia, vy im doma poutierate slzy, ktoré za kamarátom vyronia, až kým sa o pár dní neudobria alebo si nenájdu nového najlepšieho kamaráta. Vždy to má ale krásnu vnútornú silu, čo v danom momente jeden pre druhého znamenajú.
ZLÉ ZNÁMKY? Môžu za to aj kamaráti
Poďme sa socializovať
„Človek je spoločenská bytosť. Máme v sebe hlboko zakorenené, že sami by sme pravdepodobne neprežili,” tvrdí psychologička, trojnásobná mama Mgr. Ľubica Hrustič. Aj rodičia si dnes uvedomujú, že byť súčasťou kolektívu je pre dieťa dôležité. Avšak ako upozorňuje Ľubica, v jazyku mamičiek je pojem socializácia príliš zužujúci. „Socializácia prebieha od narodenia, nie je ohraničená vekom. Je to spôsob, ako plynule prebrať a akceptovať aktuálne spoločenské normy danej skupiny. Najprv vlastnej rodiny a neskôr iného kolektívu. Spôsobom, ako si zaistiť kontakt a neostať opustený a sám,” hovorí.
Nie je to niečo, čo dokážeme vynútiť alebo dieťa do toho dotlačiť. Nie je to ani o tom, že sa dieťa musí stretávať LEN s rovesníkmi.
„Pre dieťa je dôležité, aby prichádzalo do kontaktu s celou vekovou škálou od malých bábätiek až po starých ľudí. To je skutočná a prirodzená socializácia,” vysvetľuje psychologička. „Považovať za socializáciu, že dám dieťa do škôlky s 15 rovnako starými, nezrelými deťmi, prípadne do školy s 23 spolužiakmi nie je to isté. Je na čase, aby to naša spoločnosť začala rozlišovať. Šikana je sociálno-patologický jav, ktorý je výsledkom presne takto uchopenej socializácie,” upozorňuje. Tvrdí, že každé dieťa je iné a každé potrebuje iný čas na to, aby sa skamarátilo.
Rodič, ktorý svoje dieťa pozná a má s ním otvorenú vzájomnú komunikáciu, vie zistiť, či jeho dieťa kamarátov má, či ich chce mať, alebo či si vystačí samo. „Deti by sme do kamarátstiev nemali nútiť,” zdôrazňuje.
Naučte deti kamarátiť sa
Deti sa vraj len učia byť kamarátmi a postupne objavujú, čo vlastne to slovo znamená. Vďaka tomu sa učia aj iné sociálne zručnosti. „Učia sa najmä navzájom komunikovať, dohodnúť sa – a do toho zmestíte všetko – dať, brať, požičať, súťažiť, dohodnúť a dodržiavať pravidlá, hrať sa rolové hry. Priateľstvá im pomáhajú vnímať svoje silné, ale i slabé stránky. Prichádzajú na to, že s niektorými deťmi majú spoločné vlastnosti či záujmy, a s inými sa od seba odlišujú. A niekedy zase vonkajšie podmienky dajú dokopy aj celkom odlišné deti, ktoré sa navzájom skvele dopĺňajú,” hovorí psychologička.
Deti sa vedia hrať s mladšími i so staršími. Starší kamaráti sú pre ne inšpiráciou, kam ísť, a pri mladších si zase upevňujú to, čo už vedia. Deti rôzneho veku sa dokážu od seba veľa naučiť, avšak istý rodičovský dohľad je vždy dôležitý.
Ak sú samotní rodičia súčasťou miestneho diania či komunity ľudí, tak je aj pre ich deti tento proces o niečo prirodzenejší, pretože ho zažívajú od narodenia. Byť súčasťou kolektívu je pre tieto deti norma, nič iné nepoznajú, všetko je ale otázkou miery. „V praxi sa stretávam s dvoma pólmi. Rodičia, ktorí ďalej pokračujú v „mladíckej socializácii“ bez ohľadu na to, či ich potomok už dáva signály, že stačilo, alebo na rodičov, ktorí všetko zahodia, venujú sa len dieťaťu a potom mu „naháňajú“ kamarátov. Čokoľvek na stupnici medzitým sa dá prežiť bez následkov.”
Ak nepatríte práve k milovníkom veľkej a čulej spoločnosti, nemusíte mať obavy, že vaše dieťa o niečo pripravujete. Podľa Ľubice nezáleží na tom, či je matka introvertná, ale skôr na tom, čo z nej dieťa dokáže neverbálne odčítať. „Ak mama vysiela signál, že svet je v poriadku a ľudia tiež, dieťa má dobrý základ bez ohľadu na mieru introvertnosti rodiča,” dodáva.
Prví kamaráti: Učiť sa hrať – učiť sa hádať
Súčasťou skupiny
Všetci pre naše deti chceme, aby boli súčasťou skupiny. Čo presne si však pod tým predstavujeme? A uvedomujeme si, že naše deti sú súčasťou jednej skupiny už od narodenia? „Naša prvá a najdôležitejšia skupina, ktorej sa máme cítiť byť súčasťou, je rodina, a na to netreba zabúdať ani vtedy, keď už deti chodia do rôznych zariadení,” hovorí psychologička Ľubica Hrustič a referuje na jasle, škôlky či školy.
Keď chceme dieťa vziať do iného kolektívu, často si spomenieme na rôzne herne, kde sa deti môžu zahrať a my sa stretneme s inými rodičmi. „Herne sú super, pokiaľ sa tam neocitnú úzkostné mamy, ktoré svoje dieťa porovnávajú, prípadne na výkon zamerané mamy. Ale inak je to výborný spôsob, ako sa mamy zrelaxujú a zároveň si urobia podpornú skupinu a bábätká odmala vnímajú, že sú aj súčasťou väčšieho celku, ako je len mama, tata a prípadne súrodenci,” dodáva odborníčka s tým, že skôr ako herne odporúča spoločné vychádzky mamičiek do terénu, lesa, prírody. „To je prirodzené prostredie pre socializáciu, nie štyri steny vyplnené hračkami. Tam vzniká zbytočne veľa trecích plôch.”
A s kým tam ideme?
„Keď bola moja dcéra malá, vždy sa ma v sobotu ráno, keď nešla do škôlky, pýtala, čo budeme tento víkend robiť. Zrazu, tuším mala vtedy šesť rokov, sa začala pýtať aj druhú, pre ňu ešte podstatnejšiu otázku: A s kým tam ideme?” hovorí o svojej skúsenosti Mari Carmen, španielska mamička osemročnej Lucie. Vraj to bol ten zlom, keď už samotná aktivita pre jej dcéru prestala mať zmysel, ak ju mala robiť sama. „Kamaráti boli zrazu viac ako samotná aktivita alebo miesto, na ktoré sme mali ísť,” dodala Mari Carmen s tým, že pre Luciu sú kamaráti veľmi dôležití a jej vzťahy sú vraj „veľmi silné“, keď si sľubujú, že ostanú navždy spolu,” hovorí a usmieva sa.
Ale ako na to zažartovala psychologička Ľubica Hrustič, aj my dospelí si pred oltárom sľubujeme, že budeme spolu, kým nás smrť nerozdelí, a koľkí z nás to naozaj dodržia? „Detské kamarátstva nevnímam ako silné. Vedia byť intenzívne, to áno, ale o ich pevnosti by sa dalo diskutovať. Lebo raz sa kamarátim s Elzou a o týždeň sa už kamarátim s Annou,” hovorí. Vraj sa opýtala aj svojho najstaršieho syna, osemročného, prečo sú podľa neho kamarátstva také silné, a odpovedal: „Lebo sa často stretávajú, a preto, lebo sa už dobre spoznali.”
To, aké sú pevné sú priateľstvá, sa ukáže až v dospelosti
Či pretrvajú alebo nie. Ľubica hovorí zo skúsenosti svojej generácie a generácie svojich rodičov, že ak tieto kamarátstva pretrvajú, tak osudy oboch hrdinov či hrdiniek bývajú na román. Skutočné priateľstvá si vytvárame až v dospelosti, hoci ich už tak silno navonok neprezentujeme. „Už vieme, že priateľstvá nie sú o okázalých gestách a verejných sľuboch, ale o prijatí, niekedy aj o milej kritike a malých i veľkých skutkoch pomoci. Po toľkých skúsenostiach už mnohí vieme, že priateľstvá sú veľmi cenné, krehké a rozhodne by sme si ich mali pestovať, aj keď už máme rodinu, deti a povinnosti,” hovorí.
Pripomína aj veľmi pekný citát, že priatelia sú ako hviezdy na nebi, cez deň ich nie je vidno, ale sú tam stále. Človek by mal aj napriek zraneniam a sklamaniam z minulosti ostať otvorený novým priateľstvám. „A cez kamarátstva detí sa často stane, že sa skamarátia aj rodičia. Keď sa nám cez deti podarí nadviazať nové priateľstvá, je to cenné ponaučenie aj pre naše deti, že sa počas života naďalej stretávame s ľuďmi, z ktorých sa môžu stať naši priatelia,” uzatvára psychologička.
ANKETA: Ako je to s kamarátstvami u vás?
Judita, syn Marko (9 rokov) a dcéra Janka (7 rokov):
Keď boli obaja malí, hrávali sa s každým, kto prišiel do rany. Teraz sa už tak nejako oddeľujú. Marko vyhľadáva chlapcov kamošov, s ktorými hrá futbal a robí všelijaké detské „výtržnosti“, a Janka sa zase hráva s dievčatami. Marko kamarátov má, ale nejako extra ich doma nerieši. Za to Janka, tá všetko prežíva tak silnejšie, napríklad keď sa poháda s kamoškou, tak si doma poplače, alebo sa hnevá a kričí, že to už nie je jej kamarátka. Občas mám pocit, ako keby tí dvaja žili v iných svetoch.
Zuzana, dcéra Zuzka (5 rokov):
Zuzke chvíľku trvá, kým sa odhodlá sa s deťmi hrať. Najprv pozoruje okolie, sleduje, čo sa okolo nej deje, a až potom sa rozhodne, že sa zapojí, ak vôbec. Zo začiatku som si myslela, že som niekde urobila chybu, že má možno nejakú traumu alebo čo a teraz bude mať problém nadväzovať vzťahy. Ale potom mi môj manžel hovorí, veď pozri sa na ňu, vyzerá byť úplne spokojná, proste jej to takto viac vyhovuje, tak ju nechaj. Tak ju nechávam, nech si robí, ako uzná za vhodné, a zatiaľ vyzerá, že je so všetkým v pohode.
Iveta, synovia Jurko (4 roky) a Peťko (19 mesiacov):
No, tak u nás toto bolo s Jurkom od začiatku. Uvidel iné dieťa, najmä staršie deti ho vždy lákali, a ani za svet sme ho nevedeli dostať domov. Nechce sa mi naťahovať sa s ním, tak som si zvykla, že z ihriska chodíme poslední, ak je Peťko OK a nepotrebuje nič. Lenže teraz to prešlo do štádia, že chce kamarátov chodiť odprevádzať domov. Takže ak je Peťko v pohode a nepotrebujem ísť kvôli nemu domov, dám ho do buginy a hybaj odprevadiť domov Jurkových kamarátov. Čo už.