Malí extroverti vs. introverti: Čo platí pri ich výchove?

Kristína Majerová | 20. júl 2020
Extrovertné vs. introvertné deti

Mladší chlapec sa potichu hrá v izbe aj dve hodiny, jeho o dva roky staršia sestra nedokáže byť pokojná a neustále vyžaduje pozornosť.

Mama nechápe, prečo sú takí rozdielni, kde urobila chybu vo výchove. Chlapček je v rodine už odmalička vyhlásený za „dobré“ dieťa, kým to druhé je trošku na príťaž. Rodičia možno len netušia, že vychovávajú introverta aj extroverta.

Ak poznáte pozitíva a negatíva povahových čŕt svojich detí, viete im pomôcť korigovať ich správanie a zároveň k nim pristupovať individuálne s ohľadom na ich povahu. Vyžaduje si to však aj prácu na sebe. Nemali by sme prejaviť nespokojnosť a hnev hneď spontánne, ale premyslieť si, kedy a ako zareagovať. A netreba zabudnúť na fakt, že deti sú stále vo vývine, takže správnym prístupom im môžeme pomôcť, aby z nich vyrástli vyrovnané osobnosti.

Introvertné deti: 

Doprajme im odpočinok a dobitie energie

Ak sme my sami extroverti, ťažko chápeme, že dieťa „nič nerobí“. Snažíme sa ho motivovať, myslíme si, že niečo s ním nie je v poriadku, skúmame, prečo je málo aktívne a najradšej by bolo stále doma. Také deti často počujú: „Choď von, hraj sa, nebudeš mať žiadnych kamarátov, nebude ťa mať nikto rád...“

Nerešpektujeme jeho potrebu odpočinku, keď príde unavené zo školy, kde malo veľa podnetov a sociálnych kontaktov. Takéto deti zvyčajne neobľubujú poobedňajšie krúžky, samotný pobyt v škole je pre ne po emočnej stránke veľmi vyčerpávajúci. 

S potrebou dobíjania energie musíme počítať aj pri plánovaní rodinného programu. Nesmieme sa čudovať, keď dieťa nie je nadšené z nášho úžasného plánu ísť so známymi a ďalšími piatimi deťmi na výlet do ZOO a potom ešte do kina.  Možno sa dieťa aj nadchne, ale v priebehu dňa začne byť podráždené, strániť sa detí a dožaduje si našu zvýšenú pozornosť.

Nie je vhodné mu povedať: „Prečo nejdeš za ostatnými a nenecháš ma vypiť kávu?“ Miesto toho je vhodnejšie: „Asi si už unavený, možno by si chcel byť teraz sám alebo len so mnou. To je úplne v poriadku, rozumiem ti.“

Chceme od nich extrovertné správanie

Rodičia introvertných detí často počujú od učiteľov, že ich deti sú málo aktívne, nikdy sa neprihlásia, nepovedia, čo si myslia.  Radšej sú ticho, akoby mali hovoriť. Rodičom často prekáža, že deti sú akoby sociálne pozadu alebo majú problém s nadviazaním kamarátstiev. 

Niekedy máme sklon povedať: „Musíš sa osmeliť, nemôžeš byť stále ticho, v živote to budeš potrebovať. Veď uvidíš.“ Dieťa je často nútené vystupovať na verejnosti, komunikovať na rodinných návštevách a pod. Hoci je zrejmé, že tieto expresívne komunikačné schopnosti bude potrebovať, nie je vhodné ho k tomu nasilu tlačiť. Až keď získa vnútornú istotu v sebe samom, až si uvedomí, že „je normálne byť introvert“, nastane čas, aby sa učilo aktívne vystupovať vo vonkajšom svete. 

Prečo je moje dieťa tak ticho?

Michal Čakrt, lektor a autor knihy o typológii osobností deti upozorňuje: „Pokiaľ neviete, čo si myslí introvertné dieťa, tak ste sa nikdy nespýtali alebo ste nepočkali dosť dlho, aby vám to samo povedalo.“

Introvertné deti sú skúpe v zdieľaní svojich myšlienok. Podnety spracovávajú vo svojom vnútri, takže nemáme šancu sledovať ich prežívanie. Zážitky a podnety potrebujú najprv spracovať a až potom sú schopné a ochotné o nich hovoriť. My vnímame len ticho, ktoré môžeme mylne interpretovať ako nezáujem alebo tvrdohlavosť. Pokiaľ sme sami extroverti, deti zavalíme množstvom otázok a zároveň im dávame málo času na odpoveď.

Ak sa chceme od takého dieťaťa niečo dozvedieť, musíme mať pochopenie, že potrebuje čas, aby dokázalo povedať, čo zažilo. Namiesto: „Ako bolo v škole?“ je vhodné sa spýtať: „Vidím, že si zo školy priniesol rozpracovaný projekt. Zaujíma ma to, ak budeš chcieť, môžeš mi o tom niečo povedať.“ Jednoducho, podať mu slovnú pomocnú ruku. 

extrovertné vs. introvertné deti

Skáčeme im do reči

Keď sa introvertné dieťa rozhodne prehovoriť, je potrebné myslieť na to, že si to muselo premyslieť, odhodlalo sa to vysloviť a potrebuje našu plnú pozornosť. Naše pobehovanie po byte a počúvanie popri upratovaní či žehlení môže brať ako nezáujem. Introvertné dieťa chce byť zvyčajne vypočuté bez prerušovania, hoci môže hovoriť pomaly a dospelý má sklon stratiť trpezlivosť.

Určite nie je vhodné dopovedať za dieťa, aby sme mu pomohli a vyslovili to zaň. Mohlo chcieť povedať niečo iné ako rodič a zároveň si vpád do rozhovoru môže vyložiť ako nezáujem, a opätovne sa stiahnuť do svojej introvertnej bublinky.

Detský vnútorný svet je práve to prostredie, ktoré preferujú introvertné deti. Rady si ho chránia pred pôsobením vplyvov okolia a sú citlivé, ak im do toho nevhod vstupujeme.  Ak si takéto dieťa skladá puzzle alebo maľuje, nie je vhodné ho zbytočne rušiť.

Aj obyčajné „pozeranie do blba“ je pre introvertné dieťa činnosť, pri ktorej možno spracováva svoje zážitky. 

Takisto je potrebné myslieť aj na fyzický priestor, napr. zaklopať pri vstupe do detskej izby, opýtať sa, ak si chceme niečo požičať atď.  Rešpektovať jeho súkromie a intimitu.

Extrovertné deti: 

Neberme vážne všetko, čo „vypustia“ z úst

Vzhľadom k tomu, že spracovávajú informácie nahlas, hovoria o tom, čo prežívajú, a tým pádom povedia aj veci, ktoré nie sú ich konečnými názormi. Je možné, že dieťa povie niečo „len tak“, a rodič/dospelý, má potrebu to komentovať alebo opravovať.

Je potrebné byť opatrní, aby sme dieťa nedostali do situácie, že budeme chcieť, aby vysvetlilo niečo, čo možno ani nemyslelo až tak vážne. Možno by to rado vzalo späť, ale dospelý mu nedá príležitosť, najmä ak ho pokarhá alebo zatlačí do úzadia. Správne je chvíľku počkať a potom sa dieťaťa spýtať: „Je to naozaj toto, čo si mi chcel povedať?“ V tomto prípade je jeho extrovertnosť nevýhodou, z introverta len tak ľahko niečo „nevypadne“. 

Chceme, aby počkali s odpoveďou

Extrovertné deti nerady čakajú so svojou odpoveďou, majú pocit, že ak to nevyslovia hneď, ako by im niečo utieklo. Z tohto dôvodu často prerušujú ostatných, skáču im do reči, hovoria hneď, ako im niečo napadne... A chrlia jednu myšlienku za druhou. Ich krátkodobá pamäť je neustále atakovaná novými podnetmi a stimulmi, a preto je potrebné, aby sa naučili koncentrovať a udržať myšlienky „na uzde“.

Ak je rodič introvert a niečo rieši, veľmi ho vyrušuje neustály slovný tok dieťaťa. Ono si však našu negatívnu reakciu berie ako odmietanie jeho osobnosti. Treba preto k nemu pristupovať opatrne a citlivo.

Chceme od nich, aby trávili čas osamote, mlčali a boli pokojné

V prítomnosti extrovertného dieťaťa, ktoré všetko komentuje a dožaduje sa našej pozornosti, nie je jednoduché len tak ostať pokojný. Často tieto deti počujú: „Nemôžeš si na chvíľku zatvoriť ústa? Nemôžeš sa chvíľu potichu a sám hrať v izbičke?“ Chcieť niečo také, je akoby chcieť zastaviť rýchle idúci vlak.

Áno, aj pre tieto deti je potrebné stíšenie, pokoj a samota, ale je dôležité to načasovať v správny moment,  a nie vo chvíli, keď sú akurát v stave intenzívneho prežívania niečoho. 

Extrovertné dieťa si efektívnejšie píše domáce úlohy, pokiaľ je v prítomnosti rodiča, ktorý mu dá spätnú väzbu, trošku ho kontroluje, akoby malo samo sedieť vo svojej izbe. Dieťa očakáva odozvu na to, čo povie, čo vysloví, čo sa naučí.

Je vhodné adresovať konkrétne odpovede alebo pochvaly . Napr. namiesto „Ty si ale múdry chlapček“ povedať: „Vidím, že pri písmenku „m“ píšeš všetky oblúčiky rovnako veľké.“ „Ale mama, pozri, nepodarilo sa mi to, nie je to pravda.“ „No, máš pravdu v tom, že musíš ešte dávať pozor nato, aby všetky písmenká stáli pekne na riadku.“

Pre dieťa je to omnoho efektívnejšia spätná väzba ako len zhodnotenie, že je „úžasne inteligentné“ (ak mu to ide) alebo akoby počulo, že je to „neschopný moták“ (v prípade, že má s niečím problém).

Zabúdame na to, že sú silne ovplyvnení vonkajšími podnetmi

Všeobecne platí, že introverti nechcú byť vyrušovaní pri práci, extrovertom to však neprekáža. Zároveň však platí, že napriek tomu, že introverti sú schopní ľahšie znášať tieto podnety a nenechajú sa vyrušiť; extroverti sa potešia stimulom, ale omnoho ťažšie sa od nich odpútavajú.

Ak chceme s dieťaťom niečo dôležité riešiť, musíme brať do úvahy, že bude sledovať všetko, čo sa deje okolo a je vhodné nájsť tiché a pokojné miesto. Dieťa sa bude ťažko sústrediť na učenie, ak v tej istej miestnosti telefonuje mama, brat si púšťa auto a najmladšie sa dožaduje pozornosti. Ak však ide o nejaké rutinné jednoduché úlohy, dieťa to zvládne aj v hlučnejšom prostredí, ale ak sa musí veľmi sústrediť a riešiť zložité súvislosti, vyhovuje mu viac pokojné, nestimulujúce prostredie.

Je zaujímavé, že tieto deti, ktoré samy bývajú centrom pozornosti a zdrojom hluku, potrebujú vo chvíľach maximálneho sústredenia sa absolútny pokoj. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: