PRE a PROTI : Deti a poriadok
Už ste to počuli? Vraj dnešné deti sú z rodu „homo bordelár“. Učiteľky v škôlkach i školách, dokonca aj mnohí rodičia a starí rodičia často len krútia hlavami nad touto generáciou. Ako vychovávať deti k poriadkumilovnosti?
Čo robiť a na čo jednoznačne zabudnúť, aby s tým drobci nemali problém, ale brali to ako samozrejmú súčasť svojej hry, „práce“, učenia sa?
Čítajte aj: Uprataná izbička: takto naučíte dieťa upratovať!
(Ne)poriadku(ne)milovnosť
Je skupina rodičov, ktorá tvrdí, že deti si majú predovšetkým užívať detstvo. Zaťažovať ich domácimi prácami, či pomocou rodičom nie je správne, nepatrí to „vraj“ do detského sveta.
Na druhej strane sú rodičia, ktorí už od najútlejšieho veku vedú deti k poriadku, k tomu, aby si pomáhali medzi sebou, ale aj mladším a starším. Niektorí rodičia využívajú ako motiváciu odmeny, ale i tresty. Tak, ako neexistuje jednoznačný návod na výchovu, nie je ani na všetky deti platná „inštrukcia“, ako a či vôbec ich viesť k poriadkumilovnosti.
Pozrime sa na skúsenosti a názory odborníkov, ale i mamičiek, ktoré (ne)poriadku(ne)milovnosť riešia u svojich detí...
Buďte príkladom pre svoje dieťa
Mgr. Svatava Štuhlová je mamičkou 3-ročného synčeka a riaditeľkou jaslí v Bratislave.
„Najradšej upratujem hračky rozhádzané po byte večer okolo 20:00 hod., pretože náš 3-ročný syn už vtedy spí. To je jediný okamih dňa, kedy som ochotná bez neho upratovať, lebo viem, že keď všetko odložím, nastane po celodennom kolotoči sladký okamih ničnerobenia a ticha...
Všetci sme sa učili a učíme sa celý život z príkladov... A tak je to aj pri upratovaní hračiek, oblečenia atď. Čo dieťa vidí u rodiča, to robí aj ono. „Nechcem! Nebudem!“sprevádzané hádzaním hračiek, poznáme všetky. V takýchto okamihoch som už na kolenách a začínam upratovať ako prvá a či je to môj syn doma alebo drobci v jasličkách, začne/začnú pomáhať...
S kolegyňami v jasliach sa snažíme deti motivovať – kto uprace najrýchlejšie knihy, kto kocky, každá hračka má svoje miesto.
Vedieme ich k upratovaniu svojho oblečenia, zasúvaniu stoličiek, lebo si tak vytvárajú návyky, na ktorých sa bude vo vyššom veku stavať a rozvíjať dieťa a jeho zmysel pre poriadok, zodpovednosť atď.
Ale aj tu musíme byť všetci jednotní vo výchove. Na čom trvá mamička, trvá aj tatino, babka, dedko. Ak upratovanie nejde, spojme ho s hrou. Všetko, čo učíme našich drobčekov si vyžaduje trpezlivosť, tvorivosť a hlavne dôslednosť. Je to náročné, ale výsledky stoja za to.“
Práca ako hra, hra ako práca
Je vaše dieťa príliš hravé? Využite to. Povýšte upratovanie na zaujímavú hru, v ktorej zapracuje vaša i jeho tvorivosť. Napr. nájdite krabice, spolu s dieťaťom ich označte a urobte samostatné domčeky (bunkre, garáže, skrýše...) plyšákom, autíčkam, hračkám.
TIP:
Rozprávajte sa s dieťaťom počas upratovania o tom, čo hračky zažili, ako sa mali, čo ich čaká. Vyberte hračky, ktoré musia ísť do opravy, k lekárovi, k veterinárovi. Dohodnite sa, ktoré hračky pošlete ku krajčírovi po nové šaty. Skontrolujte, či autíčka nepotrebujú vymeniť pneumatiky, bábiky nový účes ap. Ak máte detí viac a sú staršie, vymyslite bodovaciu súťaž. Možností je neúrekom... A možno vás vaše dieťa samo prekvapí, ako mu práca pôjde od ruky.
„A prečo ocko neupratuje?“
Po odpoveď na túto otázku treba poslať dieťa rovno za ockom... Každopádne však platí, že dieťa k tomu, že mať upratané je jednoducho fajn, príjemné a správne, nijako nepresvedčíte, ak samo nevidí, že mama i tato tiež nie sú „bordelári“.
Odporúčame: 8 vecí, ktoré by každý OCKO mal svojho SYNA NAUČIŤ
A niekedy sú to práve oteckovia, ktorí dokážu s deťmi zázraky a o čo sa mama už dlho usiluje, sa po „zásahu“ ocka akosi rýchlejšie zmení. Veď si len spomeňte na kultový film S tebou mě baví svět, kde traja oteckovia, na čele s nezabudnuteľným Julom Satinským, pripravili svojim deťom netradičné prázdniny na horách. A hoci často išlo o veľa, deti sa vždy bavili a poriadok (mužskou optikou a logikou nastavený) bol!
Žena doma: Môj chlap mi nepomáha
Vedie cesta nová, do mestečka Poriadkova...
Ak máte doma škôlkara, určite túto pesničku poznáte. Deti motivuje k rôznym činnostiam, aj k upratovaniu. Ale škôlka je škôlka a doma je doma... Obzvlášť to platí pre deti, ktoré do škôlky ešte nechodia a svojich rodičov majú „občas“ „tak trochu“, nazvime to „pod palcom“.
Inšpirujte sa: Deti a upratovanie? Áno, ale ako?
Boli sme zvedaví na reálne skúsenosti, a preto sme sa na našej FB-stránke opýtali čitateliek, aké „finty“ fungujú na ich ratolesti. Mnohé odpovede sú skutočne inšpiratívne:
Soňa má vskutku zaujímavú „zastrašovaciu“ metódu: „Keď si neupraceš hračky, v noci príde hračkožrút a tie, ktoré nie sú upratané, si vezme a zje ich... Zatiaľ to u nás funguje. “
Katarína je proti klamstvám a ide na vec rázne: „Dcéru sme naučili vždy si upratať a robíme to spolu a aj po sebe. Niekedy odmieta, ale opakujem to dovtedy, kým to neurobí.“
S otázkou, „kedy“ začínať s „nácvikom“ upratovania, má Jana jasno: „Odkedy sa deti naučili sedieť, odvtedy hračky upratujú! Krabicu som im prisunula bližšie a všetko okolo muselo byť upratané. Teraz, keď už majú 5 a 6 rokov a začali protestovať, stačila jedna hrozba – čo nebude upratané, pôjde do koša (darujeme to deťom, ktoré o to budú mať väčší záujem a budú si to viac vážiť). Raz som bola nútená takto hračku zlikvidovať a odvtedy je pokoj! Pochopili veľmi rýchlo, kde skončia hračky, ktoré nemajú miesto.“
Podľa Martiny je to vec rutiny a primeraného chválenia dieťaťa... „Naša dcérka ma síce len 2 roky, ale snažíme sa ju viesť odmala k tomu, že veci majú svoj poriadok a keď sa niečo rozhádže, treba to aj upratať. Zatiaľ to berie ako rutinu, rovnako ako napríklad po príchode domov hneď umyť ruky. Niekedy musím použiť „vyhrážanie sa“ typu: „Uprac, lebo nebude večerníček...., piškótka...“ Samozrejme, že keď je neporiadku veľa, pomôžem jej, ale vždy chválim dcérku, aká je šikovná a ako krásne upratala. Zatiaľ sme nemali väčší problém, ale bude to asi aj dcérkinou povahou a jej radosťou z tejto činnosti. Len dokedy...?“
Správne zvolené slová
Pedagogička a vzťahová poradkyňa PhDr. Petra Jurečková vo svojom blogu „Ako zvládnuť upratovanie s deťmi“ upozorňuje rodičov aj na to, ako navodiť tú správnu atmosféru...
„Ak dieťa počuje inštrukciu „Poďme upratať", namiesto „Choď si upratať", bude pracovať ochotnejšie. Sadnite si medzi jeho rozhádzané hračky na zem a trochu mu pomôžte. Neskôr, keď sa naučí upratovať, bude to vedieť zvládnuť samé bez pomoci. Ak dieťaťu poviete: „Uprac si hračky" a všade okolo neho je veľký neporiadok, bude mať pocit, že je pred ním nezvládnuteľná úloha a nebude vedieť, čím skôr začať.
Je lepšie, ak mu poviete: „Najprv pozbierajme kocky do krabice.“ Občas mu nejakú kocku podajte do ruky, aby malo pocit, že mu pomáhate. Keď dieťa úlohu dokončí, dajte mu ďalšiu inštrukciu. „Teraz ideme odložiť knihy do police.“, atď.“
Motivácia a pochvala sú základné kritériá, ktoré na deti (a vlastne aj na dospelých) skutočne fungujú. P. Jurečková radí: „Ak vám dieťa v polovici práce oznámi, že sa mu už nechce, pokúste sa ho k dokončeniu motivovať pozitívne. Vezmite ho na ruky a povedzte mu: „Pozri, koľko veľa si už upratal. Už nám ostalo len toto, poď, ja ti s tým pomôžem.“
TIP:
Začnite upratovať niekoľko kusov hračiek a pokúste sa ho získať pre spoluprácu. Priebežne dieťa pochváľte. Bude sa mu pracovať ľahšie.“
(Ne)odmeňovať a (ne)chváliť?
Pomoc detí (samozrejme, do istej miery) má byť chápaná ako niečo štandardné, nie nadštandardné. Rodičia nie sú sluhovia a deti nežijú v hoteli „all inclusive“... V otázke chválenia detí by sme až takú polemiku mať nemuseli, ale ako je to s odmenami – za upratovanie, za pomoc?
Opýtali sme sa detskej psychologičky PhDr. Evy Smikovej, PhD. „Odmeny používame na to, aby sme dieťa motivovali. Paradoxne však používanie odmien pri vyžadovaní napr. poriadku v izbe vedie k zníženiu záujmu o činnosť, ku ktorej chceme dieťa priviesť. Odmenami vlastne dieťa učíme robiť veci pre odmenu, nie pre samotnú vec, deťom však môžeme pomôcť hľadať a sprostredkovať im zmysel danej činnosti.
Napríklad dieťa sa neučí upratovať si hračky preto, aby ho pochválili alebo odmenili, ale preto, že v upratanej izbe má všetko pekne poruke a vždy vie, kde má hračku, ktorú hľadá. Ako odmenu môžeme využiť komunikačné schopnosti používané v partnerskom a rovnocennom (nie mocenskom) vzťahu: spätnú väzbu, ocenenie, povzbudenie alebo prejavenie záujmu. Vždy si však treba všimnúť a opísať, čo sa dieťaťu podarilo („vidím, že si si sám uložil farbičky“).“
Forma odmeny i jej častosť je vecou výberu rodiča. Veľmi osvedčené sú motivačné odmeny - sľúbená rozprávka, zážitkové odmeny – výlet a až na poslednom mieste (ak vôbec) by mali byť hmotné odmeny.
PS: Objatie do odmeny dieťaťu nikdy nerátajte... Je to povinnosť vášho srdca.
Prečítajte si aj: ČO všetko dokážu malé deti a my o tom nevieme? 7 TIPOV, ako z detí vychovať správnych tínedžerov
A čo tresty!?
Trestanie detí je osobitnou kapitolou a už vôbec by nemalo súvisieť s domácimi prácami a učením detí poriadku. Potrestať dieťa „za niečo“ tým, že musí vykonať nejakú domácu prácu, nie je príliš správne.
Iná je situácia, ak dieťa vyvedie ÚMYSELNE nejaké šibalstvo, pričom napríklad vysype kôš s hračkami ap. V takomto prípade možno ako „trest“, ale i povinnosť chápať ich upratanie. V iných prípadoch však môže byť potrestanie dieťaťa chápané ako nespravodlivosť a dieťa prikázanú činnosť určite neurobí s radosťou, ale s odporom...
Prečo sú tresty neúčinné a čo je vo výchove efektívne?
Metóda stručných pokynov: takto bude dieťa počúvať!
