Nácvik samostatnosti je nevyhnutný pred nástupom dieťaťa do materskej školy. Ako na to?
V čase, keď sa dieťa po prvýkrát osamostatňuje – ide o vek batoľaťa (tie ďalšie osamostatňovania prichádzajú približne vo veku 4 rokov, nástup do školy, v puberte a na prahu dospelosti), prebieha medzi dieťaťom a rodičom neviditeľný boj – túžba dieťaťa stať sa viac sám sebou a túžba rodiča neustále ho chrániť...
A práve raný vek je ideálny na to, ako z dieťaťa začať vychovávať samostatnú a jedinečnú osobnosť. Dieťa vo veku 1 až 3 rokov je hnané túžbou spoznávať, objavovať, potrebuje mať neustále činnosť.
Jeho úsilie a snaha napodobňovať, opakovať, jednoducho učiť sa, je enormná. S každým novým poznaním rastie sebavedomie dieťaťa, upevňuje sa jeho skúsenosť, rozširuje obzor a otvárajú sa mu nové dvere poznania.
Učenie sa zmyslami: Vidím, počujem, cítim
Dieťa je pri svojom poznávaní vedené skúsenosťou, a to najmä zrakovou, sluchovou a hmatovou. U každého dieťaťa sú tieto skúsenosti rôzne silné, niektoré deti si viac pamätajú na základe toho, čo vidia, iné čo počujú a niektoré zasa na základe toho, čo samy svojimi rukami urobia...
Snaha dieťaťa napodobňovať pohyby, činnosti, ktoré vidí najmä u svojich blízkych, je základným krokom k samostatnosti. To znamená, že v čase, keď rodič vidí, že dieťa má tendenciu opakovať (napr. ako mama utiera prachovkou prach, ako otec pribíja klinec kladivom atď.), vzniká vhodný priestor na to, že je možné u dieťaťa skúšať jeho samostatnosť (dať mu do rúčky handričku, aby si mohlo samé vyskúšať utieranie, detským kladivkom búchanie atď.).
Neustále opakovanie rozmanitých pohybov, gest, ktoré dieťa pri daných úkonoch vykonáva, prehlbuje jeho záujem, skúsenosť a zručnosť a je preň silnou motiváciou.
...ale na to je ešte malé!
Argumentuje nejedna mamička, keď jej „niekto“ radí, aby dopriala svojmu dieťaťu viac priestoru. Áno, je jednoduchšie dieťa rýchlo obliecť, nakŕmiť, uložiť po ňom hračky a urobiť množstvo iných úkonov, ktoré by už možno zvládlo do istej miery samo. Pokúste sa to občas zmeniť. Aj za cenu toho, že mu to bude trvať dlhšie, že bude (čiastočne) potrebovať vašu pomoc a že výsledok bude stáť niekoľko obetí (napr. roztrúsené jedlo ap.).
V opačnom prípade môže nastať situácia, že má dieťa 3 roky, nedokáže sa samé zahrať, ani po sebe upratať, je kŕmené, obliekané rodičom. Áno, je správne venovať dieťaťu od jeho útleho veku svoj čas, záujem, ale treba mu tiež dopriať priestor, aby sa zahralo samé. Pretože práve hra je prvou a zároveň najdôležitejšou „prácou“ takéhoto drobca.
Už ročné dieťatko môže svojím spôsobom objavovať svet prostredníctvom hračiek, hudby atď. Rodič môže dieťaťu nechávať v blízkosti hračky, z ktorých si ono samo vyberá, bez toho, aby mu otec alebo mama určovali, s čím a ako sa má hrať... Tu vznikajú prvé pokusy o samostatnosť. Rodič by mal rátať s tým, že deti sú od prírody zvedavé. Chcú objavovať, poznávať, skúšať... V rámci neustáleho venovania sa dieťaťu by mal mať rodič vždy na zreteli to, že jeho úlohou nie je len sa o dieťa postarať, ale aj viesť ho k samostatnej činnosti. Dávať mu možnosti, ukazovať mu spôsoby...
Ako pracovať s dieťaťom, ktoré má odklad do školy? Neučte ho čítať
Vysvetľovať, ukazovať, povzbudzovať...
Práve „hra“ je ideálnym priestorom na to, aby sa dieťa učilo, že všetko má svoj začiatok i koniec, že na niektoré činnosti potrebuje ešte dozrieť, že nie je dôležitá len samostatná hra, ale aj výsledok. Cez hru môže rodič dieťa postupne pomaly zapájať do práce dospelých a pomáhať mu osamostatňovať sa, to všetko veku primeranou činnosťou.
Pomoc dieťaťa v domácnosti má začínať pri činnostiach, ktoré by malo zvládnuť, ktoré netrvajú dlho a sú pre dieťa zaujímavé, napr.:
- ukladanie hračiek,
- vyberanie riadu z umývačky, bielizne z práčky,
- ukladanie príboru do príborníka,
- ošúpanie uvarených vajíčok,
- hádzanie zeleniny do hrnca,
- triedenie ponožiek,
- sypanie prášku do práčky,
- utieranie riadu, prachu,
- zametanie,
- polievanie kvetov atď.
Všetky tieto a im podobné činnosti má dieťa vykonávať pod dozorom dospelého, pričom je mu nutné neustále ukazovať a vysvetľovať, čo a prečo robí. Dieťa totiž potrebuje chápať príčinu a dôsledok, potrebuje rozumieť tomu, čo robí, a prečo to robí...
Prvý krok k samostatnosti: Domáce práce a ideálny vek pre ich zvládnutie
Pochvala = mocná zbraň
Zabudnite na vety, ako: „To nedokážeš...“, „To nevieš...“. Naopak, vo vašom slovníku by mali pribúdať vety pochvalné, a to aj pri malých úspechoch a pokusoch dieťaťa, napr. keď sa pokúsi samo obliecť/vyzliecť, keď prinesie nočník, keď hračku nehodí na dlážku, ale (konečne) ju položí na svoje miesto.
„Osvojila som si odmala dcéru často chváliť, pri malých i veľkých úspechoch som ju volala „šikulka“. Keď nastúpila do škôlky, pomenovávala tak ona svoje kamarátky, keď sa im niečo podarilo, dokonca aj pani učiteľka bola často „šikulka“. Vôbec som to dcérke nevyhovárala, naopak, páči sa mi, že sa takto naučila aj ona oceňovať iných...“ konštatuje mamička 4-ročnej Bianky.
Stolovanie – samostatná kapitola samostatnosti
Samostatné jedenie patrí k činnostiam, pri ktorých sa dieťa osamostatňuje najdlhšie. Možno aj preto sa rodičia tomu, aby čo najskôr jedlo samé, bránia. Vymýšľanie pri jedení, neporiadok, nespokojnosť s množstvom, konzistenciou, farbou jedla, či hocičím iným sú dôvody, pre ktoré sa rodičia rýchlo vzdávajú.
Očakáva sa však, že už približne 2-ročné dieťa sa sčasti naje samé a rodič ho popritom (či následne) dokŕmi. 3-ročné dieťa by už malo jesť samé lyžicou, 4-ročné s vidličkou, ale až vo veku cca 6 rokov by malo plne používať príbor. U najmenších sa prvé pokusy o samostatnosť pri stolovaní majú spájať aj s tým, že sú deti vedené k tomu, že pri jedení vždy sedia (nebeháme po byte a zároveň jeme) a ak je to možné, pri jedení sa nečíta knižka, nepozerá televízia, ani nič podobné. Veľký podbradník, nepremokavá podložka a snaha risknúť to aj za cenu, že nie všetko jedlo skončí v ústočkách malého hladoša, stoja za to, že raz sa vaše dieťa naje samé.
Potom, neskôr, o chvíľu: Ako deti vnímajú čas a ako ich naučiť určovať čas
Samostatnosť dieťaťa - Veľké medzníky
Narodenie ďalšieho dieťatka či nástup do škôlky sú pomerne dôležité medzníky, ktoré rodiča prinútia zamýšľať sa, do akej miery je jeho dieťa samostatné, čo by už mohlo, resp. malo zvládať samé. No zatiaľ čo niektoré deti sú akčnejšie a rýchlo pochopia, že ak si všetko vyskúšajú samy, bude to väčšia zábava, iné sú zasa viac naviazané na rodiča a „potrpia si“ (ak to tak môžeme nazvať) na to, aby ich rodič kŕmil, obliekal, hoci by to už možno mohli zvládnuť aj samy.
Do akej miery dieťa dokáže byť samostatné, závisí od dvoch faktorov – jeho potenciálu a prístupu rodičov. Možno aj vám sa môže zdať, že váš syn či dcéra sú málo samostatní... Môžete však vyskúšať, či to „mimo domova“ nefunguje lepšie. Stačí občas zveriť svojho potomka na pár hodín osobe, ktorej dôverujete a možno budete prekvapení, ako zrazu vaše dieťa dokáže samo jesť, zobliecť sa, ísť bez problémov za ruku či upratať po sebe. Dôležité je však nikdy sa nevzdávať a veriť svojmu dieťaťu – za každých okolností...