Keď uhynie domáci miláčik, rodičia by nemali dieťaťu podstrčiť nové zvieratko: 10 tipov, ako pomôcť dieťaťu prekonať smútok
Poradíme vám, ako sa vyrovnať s ťažkou témou smrti empaticky a primerane veku dieťaťa. V závislosti od veku totiž reagujú deti na smrť domáceho miláčika rôzne.
Ak uhynie domáce zvieratko, mnohým deťom sa zrúti svet, a je pritom jedno, či sa jedná o psa, mačku alebo škrečka, operenca či rybu. Domáce zvieratká sú pre mnohé deti dôležitým sociálnym partnerom. Prežívajú s nimi veľa spoločných chvíľ, čakajú na ne, po návrate domov majú radosť z ich prítomnosti a starostlivosti. Okrem toho im zverujú malé i veľké tajomstvá a hľadajú u nich útechu a bezpečie.
Keď uhynie domáce zviera, stoja často rodičia bezmocne zoči-voči detským slzám. Nahradiť uhynuté zvieratko rýchlo nejakým novým nemusí byť správna voľba, dieťa sa najskôr potrebuje vyrovnať so smrťou predchádzajúceho zvieraťa. V konečnom dôsledku nechce hocijakého psa, ale chce späť toho svojho. Deti intuitívne chápu, že ich domáce zvieratko bolo indivíduom a v tomto zmysle je nenahraditeľné.
U detí sa objavuje i pocit opustenosti. O to dôležitejšie je nenechať ich so svojím smútkom samé.
Deti a téma smrti
Spolu so smrťou zvieraťa sa v detských hlávkach vynárajú najrôznejšie otázky, ktoré by mali dospelí zodpovedať primerane veku dieťaťa. Z konceptu večnosti nechápu deti do veku cca 3 rokov vôbec nič. Budú sa určite pýtať, ako dlho vlastne trvá byť mŕtvym – a výraz „navždy“ ešte v tomto veku nepochopia. Tu môže pomôcť porozprávať deťom príbeh, že sa zvieratko vybralo na vandrovku – presne tak, ako to poznajú z rozprávok.
U predškolákov je ale vhodnejšie povedať pravdu a potom ich utešiť. Napríklad osobným rozlúčkovým rituálom so zvieratkom, ktorého organizáciu si môže dieťa premyslieť samo. Pokiaľ máte možnosť, urobte malý hrob na takom mieste, kam sa môže dieťa vracať, aby si mohlo spomínať na svojho zvieracieho kamaráta. Spolu s dieťaťom môžete vytvoriť aj malý náhrobný kameň, napríklad s nasledujúcim nápisom: „Keď sa utešíš (a človek sa vždy uteší), budeš rád, že si ma poznal.“ Tento citát pochádza z knihy „Malý princ“ od Antoine de Saint-Exupéry. Možno vás to podnieti prečítať si túto knihu ešte raz − spolu s dieťaťom.
Domáci miláčik: Čo by ste psovi za žiadnych okolností nemali dávať jesť?
10 tipov, ako pomôcť dieťaťu prekonať smútok z uhynutého zvieraťa
1. Na rozhovor sa dobre pripravte
Pomoc zvonka
Ten, kto nevie, ako hovoriť so svojím dieťaťom o smrti domáceho zvieratka, mal by sa najskôr sám dostatočne vyzbrojiť. Čím? Napríklad tým, že sa porozpráva s priateľmi alebo známymi, ktorí zažili podobnú situáciu, požiada o skúsenosti rodičov na internetových fórach alebo si vyhľadá potrebné informácie v tematicky zameraných knihách.
2. Malé deti smrť nechápu
Princíp konečnosti
Odborníci tvrdia, že stav „byť mŕtvy“ začínajú chápať až deti školského veku. Už síce oveľa skôr dokážu rozlíšiť, či niečo žije, alebo ide o neživú vec, a nemajú ani problém predstaviť si, že niečo, čo žije, raz žiť nebude, ale konečnosť života ešte nechápu.
Tak sa môže stať, že uhynutému králikovi povedia, že bol mŕtvy už dlho a má opäť začať behať. Byť mŕtvy znamená v detských predstavách asi to isté ako odísť preč – napr. ako stará mama, ktorá po víkendovej návšteve odíde domov a je preč. Ale určite sa ešte niekedy vráti. Toto isté očakávajú malé deti aj od uhynutého zvieraťa.
Podľa stupňa vývinu dieťaťa, ktorý vedia odhadnúť len rodičia, by bolo vhodné rozprávať im zhruba vo veku 2 až 4 roky, že vtáčik odletel alebo mačka išla na vandrovku. Telo uhynutého zvieraťa pred nimi samozrejme zatajíme.
3. Porozprávajte deťom príbeh
V nebi
Malým deťom, ktorým dôverujete, že tému smrti dokážu spracovať, ak sa im podá primeraným spôsobom, môžete porozprávať nasledujúci príbeh: Kanárik bol taký chorý, že mu už ani lekár nedokázal pomôcť. Preto odletel do neba. Ak vychovávate dieťa vo viere, môžete doplniť, že letel do neba k milému Bohu.
Tam hore však kanárik opäť vyzdravie. Ale ten, kto je už raz v nebi, ten nemôže prísť späť na zem, a vlastne ani nechce, lebo mu tam je dobre. Vtáčik tam zhora teraz dáva pozor na tých, ktorí sa oňho starali, lebo sa z neho stal anjel strážny.
Vždy keď sa dieťa opýta na kanárika, môžete s ním ísť von pred dvere, pozrieť sa na oblohu a zakývať vtáčikovi. Prípadne môžete kúpiť héliový balón a priviazať k nemu list a nejakú maškrtu pre vtáčika, ktoré dieťa pošle do neba.
Ťažká téma: Ako hovoriť s deťmi o smrti?
4. Predškoláci znesú pravdu
Úprimnosť a rešpekt
Ak už má dieťa isté vedomosti o živote a smrti, nemali by sme mu rozprávať už žiadne príbehy, aby sme ho chránili. Tu platí, že dieťaťu by sme mali úprimne povedať, že zviera uhynulo a viac žiť nebude.
Úprimnosť môže znamenať aj to, že keď dieťa plače a povie: „Mami, som taká smutná...“, tak vy ako rodič pripustíte vlastné slzy a dodáte: „Ja tiež.“ Tým, že dieťa neodbijete slovami „Veď to bol len pes“, mu ukážete aj úctu k uhynutému zvieraťu.
Okrem smútku zo straty zvieracieho priateľa sú deti v tomto veku veľmi zvedavé a pýtajú sa na rôzne veci: Čo sa stane s uhynutým zvieraťom? Zostane už teraz navždy vo svojom hrobe? Takéto otázky treba zodpovedať tak pravdivo a úprimne, ako je to len možné. Dôležité je aj nezatajiť pred dieťaťom smrť zvieraťa, aby uňho nevznikli znepokojujúce predstavy o nej a aby sa naučili, že smrť jednoducho patrí k životu.
5. Spoločné čítanie alebo pozeranie rozprávok
Každý musí zomrieť
A ešte jedno odporúčanie – čítajte knihy alebo pozerajte rozprávky, kde je zobrazená smrť zvieraťa (Leví kráľ, Medvedie srdce, Mrázik a iné). Lebo tam, kde rodičom chýbajú slová, ich už iní našli. Úloha rodičov spočíva v tom, aby jednoducho stáli pri svojom dieťati.
U starších detí sa zo smrti domáceho zvieraťa vyvinie často rozhovor, z ktorého vzídu otázky typu: „Mami, aj ty zomrieš?“ Tu netreba chodiť okolo horúcej kaše, ale vziať smrť ako podnet sprostredkovať deťom konečnosť života – aj toho svojho. Približne v ôsmich rokoch deti chápu, že každý, aj ony samé, raz musí zomrieť.
6. Rozlúčka
Mŕtve telo
Niektoré deti nechcú veriť, že ich domáce zvieratko je skutočne mŕtve. Ak majú viac ako 4 roky, nie je vhodné tajne odstrániť telo uhynutého zvieraťa alebo ho nechať u zverolekára, ale dať dieťaťu príležitosť ešte raz sa osobne so svojím kamarátom rozlúčiť. Ak chce dieťa zvieratko ešte raz vidieť a možno ho naposledy pohladiť, nemali by ste mu toto želanie odoprieť.
Niekedy sú to samy deti, ktoré privedú rodičov na myšlienku, že by chceli svoje zvieratko ešte raz vidieť. Deti nedokážu chápať veci abstraktne, ale musia ich vidieť, aby ich pochopili.
Hovoriť s deťmi o smrti? Zaslúžia si pravdu
7. Pohrebný rituál
Posledné miesto
Ten, kto má možnosť pochovať uhynuté zvieratko vo svojej vlastnej záhrade, ten by to mal aj urobiť. Malý pohrebný rituál, kedy môže dieťa položiť k zvieratku do hrobu jeho obľúbenú hračku alebo najkrajší obojok, mu pomôže vyrovnať sa so stratou zvieraťa.
Spolu s dieťaťom môžete hrob aj ozdobiť, napríklad pomocou kameňov alebo pekných kvetín. Smútiacemu dieťaťu pomôže aj to, keď sa môže starať o hrob, nosiť naň kvety a pod.
Ak nemáte možnosť pochovať zviera vo vlastnej záhrade alebo v záhrade starých rodičov, môžete sa obrátiť na zvierací cintorín. Aj tu môže byť dieťa pri pochovávaní prítomné a neskôr môžete spolu s ním počas prechádzok zavítať práve sem, aby ste zvieratko navštívili. Môžete mu priniesť – podľa počasia – gaštany, kamienky alebo podobné veci a položiť ich na hrob.
8. Symbolický pohreb
Umožnite dieťaťu smútiť
Ak nie je možné pochovať zviera alebo ho nechať pochovať, môžete si premyslieť symbolický pohrebný rituál. Napríklad zarámovať fotku zvieraťa a spoločne pred ňou zapáliť sviečku.
Pre deti je takýto rituál veľmi dôležitý. A ak si naň nájdete čas, ukážete im to, že beriete ich smútok vážne a že ich chápete. S vetami typu „Aj mne bude Belka chýbať“ sa naučia, že s ním zdieľate smútok týkajúci sa uhynutého zvieraťa, a cítia sa prijaté. Spolu s dieťaťom môžete napísať aj list na rozlúčku.
Keď sa dieťa uzavrie do seba – pričom by mu to mali rodičia umožniť – pomôže, keď si všimne, že aj jeho rodičia sa musia so smrťou zvieratka istým spôsobom vyrovnať. Tým dieťaťu signalizujeme, že je v poriadku ukázať a pripustiť aj taký cit, akým je smútok. Na takéto momenty sa bude môcť dieťa spoľahnúť aj v neskoršom živote.
9. Majte pre dieťa pochopenie
Hnev a strach
Niektoré deti sa vedia aj poriadne hnevať. Obviňujú napríklad zverolekára alebo rodičov, že nedávali pozor na ich miláčika a sú preto zodpovední za jeho smrť.
Takéto emocionálne výbuchy by mali rodičia chápať, pretože sú normálnou detskou reakciou. S pochopením treba dieťaťu vysvetliť, že nikto nie je vinný za smrť zvieratka, ale že každý raz musí umrieť. Aj detský hnev môže byť pre rodičov dobrým podnetom na začatie rozhovoru o smrti.
Pre rodičov môže byť ťažké, ak sa u ich dieťaťa vďaka smrti domáceho zvieratka znovuobjavia staré druhy strachu, ako napr. strach z tmy alebo nevhodné návyky typu ohrýzanie nechtov a pod. Aj tu platí, že by sme to nemali dieťaťu zakazovať, ale pripustiť takéto prejavy ako výraz prechodných emócií. Čím viac istoty rodičia svojmu dieťaťu v tejto situácii poskytnú, tým rýchlejšie a lepšie sa deti so stratou vyrovnajú.
10. Nový kamarát
Po smútení
Rodičia by v žiadnom prípade nemali svojmu dieťaťu „podstrčiť“ nové zvieratko, ak to staré uhynie. Ak sa ale po určitom čase objaví detské prianie mať nové zvieratko, treba sa tomuto prianiu postaviť zoči-voči.
Rodičia musia ale zvážiť, či malo dieťa dostatočný čas na to, aby sa rozlúčilo so svojím starým zvieratkom a emocionálne vyrovnalo s jeho smrťou. V čase smútenia nie je vhodné zaobstarať nové zvieratko, ani vtedy, ak by dieťa oň prosíkalo. Až po niekoľkých týždňoch až mesiacoch možno začať spoločne premýšľať, aké nové zvieratko by si dieťa prialo, ako by malo vyzerať a aké vlastnosti by malo mať.
Aj tu môže pomôcť spoločné čítanie literatúry, napríklad kníh o rôznych rasách psov, aby ste sa spoločne s deťmi rozhodli, s kým budete najbližšie roky zdieľať svoju domácnosť.