Ťažká téma: Ako hovoriť s deťmi o smrti?

Mgr. Janka Eliášová | 1. Nov 2019
Ťažká téma: Ako hovoriť s deťmi o smrti?

Téma smrti je pre mnohých dospelých ťažkou témou. Bojíme sa smrti ako ničoho iného... A tento strach hrá dôležitú úlohu v našom vnútornom prežívaní. Už dieťa v ranom veku sa smrťou intenzívne zaoberá a jeho hlavnou vývinovou úlohou je vysporiadať sa s týmto strachom – strachom zo smrti.

Dospelí vedia v spracovaní tejto témy deťom pomôcť, alebo naopak, túto tému u nich potlačiť – deti veľmi rýchlo vycítia, ktorá téma je tabu a prestanú o nej hovoriť. Avšak to, že o niečom nehovoria, neznamená, že sú s tým vysporiadané.

Práve strach zo smrti, ktorý nemá dospelý človek v sebe spracovaný, ho vedie k tomu, že z tejto témy robí tabu tému a u dieťaťa strach naopak nevedome posilňuje. Život a smrť sú však  spolu vzájomne prepojené, existujú súčasne, stále ich vnímame okolo seba ako prítomnosť. Návšteva cintorínov, spomienka na blízkych, ktorí odišli, je dobrou príležitosťou hovoriť s deťmi o smrti ako prirodzenej súčasti života.

ZAČAŤ treba OD SEBA

V prvom rade je dôležité vedieť hovoriť o smrti sám so sebou. Deti prirodzene kladú otázky, sú zvedavé a rodičov považujú za najmúdrejšie osoby v celom svete, dôverujú im, a preto sa neboja položiť tieto otázky práve im. 

„Mami, čo bude, keď umrieš? To tu budem sama?“

„Ako také niečo môžeš povedať?! Také niečo ani nespomínaj!“ 

Ak sa dieťa stretne s týmto druhom odpovedí, stiahne sa. Navonok môže vyzerať, že sa touto témou ďalej nezaoberá, ale na to, aby zachovalo mamu (otca alebo inú blízku osobu) pokojnú, radšej sa nepýta. Vo svojom vnútri však prežíva úzkosť, ktorá sa môže prejaviť zdanlivo nesúvisiacimi symptómami. Ak dospelý človek vnútorne nemá túto tému vysporiadanú a sám prežíva veľkú úzkosť v momente, ak sa o nej začne hovoriť, no napriek tomu sa „prinúti“ s dieťaťom o tejto téme rozprávať, dieťa takisto vycíti jeho úzkosť a tiež sa môže stiahnuť, pretože nechce, aby boli jeho blízki rozrušení. Výsledkom je tiež zvýšenie úzkosti u dieťaťa.

Deti kladú otázky prirodzene

Už okolo troch rokov sa deti spontánne zaujímajú o tému smrti. Ich otázky často nemajú nejaký reálny podnet, ktorý by vyplýval z nejakého kontaktu so smrťou, môžu ich však vyprovokovať  situácie, keď videli odumretú rastlinu, mŕtve zvieratko na ceste ap. Ich otázky vyplývajú z prirodzeného pozorovania svojho okolia, zo zvedavosti, ale aj zo strachu zo smrti, ktorý je nám vlastný.

Deti nemajú problém prostoreko položiť aj otázky typu:

„Kedy zomrieš?“ „Kto zomrie prvý?“ „Akí starí sú ľudia, ktorí zomierajú?“

Ako sa v tomto prípade zachovať? To, o čo nám ide, je pomôcť deťom vysporiadať sa s témou smrti, nie zvyšovať ich úzkosť.

Dôležitý je VNÚTORNÝ POKOJ

Na to, aby sme deťom dokázali sprostredkovať informácie o tejto citlivej téme, je potrebná pokojná atmosféra. Maličkým deťom vôbec nie je potrebné vysvetľovať hlboké témy. Deti prirodzene kladú otázky a vyžadujú také odpovede, ktoré sú primerané ich veku. Menším deťom stačí celkom málo, jednoduché odpovede. Ak sú podané v pokojnej atmosfére, dieťa sa upokojí, ak je stále zvedavé, pýta sa ďalej. 

Na otázku: „Kedy zomrieš?“ môžeme napríklad jednoducho povedať: „Neviem kedy, nikto nevie, kedy zomrie.“, aby sme ho však zároveň upokojili, je možné dodať aj: „Ale neboj sa, tak skoro to nebude.“

Hoci naozaj nevieme kedy, je dobré siahnuť po tejto vete až vtedy, keď je dieťa z našej odpovede nepokojné, veľmi rozrušené. Príkladom pokojnej odpovede je aj: „Každý raz zomrie, niekto sa narodí a iný zomrie, tak to v živote je.“ V týchto prípadoch je skutočne dôležitejšia emócia, ktorú dieťaťu dávame, než obsah slov. Dieťa vycíti, či je odpoveď daná s vnútorným pokojom, alebo v sebe nesie strach. A viac si vezme práve túto emočnú správu než jej obsah.

Smrť nie je TABU ani pre dieťa
Prečítajte si tiež:

Smrť nie je TABU ani pre dieťa

Rituály

V spoločnosti pomáhajú tieto témy lepšie spracovať rituály. Aj proces smrti je ritualizovaný. Prvým veľkým rituálom je rituál pohrebu, ale aj obdobie Dušičiek – Pamiatka zosnulých. V tomto čase je bezpečnejšie hovoriť o tejto téme, pretože rany zo straty blízkeho nie sú také čerstvé.

Môžeme toto obdobie využiť na to, aby sme pri návšteve cintorína prirodzene prešli k tejto téme, priblížili deťom tému smútenia, rozlúčky, smrti. Hovoriť s nimi o našich predkoch, o kolobehu života. Priblížiť im prirodzený kolobeh života – každý deň niečo nové začína a niečo končí. Každý deň sa veľa malých bábätiek narodí a tiež mnoho ľudí zomrie, je to jednoducho tak a taký je život. Už to, že z tejto témy nerobíme tabu, zmierňuje úzkosť s ňou spätú.

Spomienky

Môžeme deťom povedať aj naše zážitky z detstva, porozprávať im spomienky na svojich – aj ich predkov. Akí boli, čo si o nich pamätáme, čo majú možno spoločné. Odkiaľ pochádzame, aké sú naše korene a pritom im vysvetliť  prirodzený kolobeh života. Že vy aj vaša dcéra máte husté kučeravé vlasy, presne ako mala stará mama. Že pradedo vedel rozprávať veľmi smiešne historky, presne ako jeho ocko.

Môžeme im porozprávať, že na týchto ľudí spomíname, pretože nám boli blízki, mali sme ich radi a máme na nich mnoho pekných spomienok. Tiež im vyjadrujeme svoju úctu, napriek tomu, že už nie sú medzi nami. Náš vzťah k blízkym pokračuje, hoci tu už nie sú fyzicky prítomní. Sú tu však s nami v našich spomienkach, v našich srdciach.  

ako hovoriť s deťmi o smrti

Prítomná priama skúsenosť so smrťou 

Deti v sebe spracovávajú strach zo smrti aj vtedy, ak s ňou nemajú žiadnu priamu skúsenosť, avšak práve priama skúsenosť môže významne pomôcť tento proces podporiť. Ak sa dieťa stretne s touto témou zoči-voči, je to často práve vtedy, keď uhynie jeho obľúbené zvieratko. Často sa dieťa v takomto prípade po prvýkrát vyrovnáva so stratou milovaného tvora, s ktorým malo blízky vzťah. Smútenie má svoje fázy a je to proces, ktorý sa nedá obísť. Zvieracia ríša je dobrým pomocníkom pri spracúvaní tejto témy, treba sa k nej však správne postaviť.

Pozor na chyby

Častou chybou, ktorú rodičia robia s tými najlepšími úmyslami dieťatku pomôcť, je, že v prípade, že im zomrie domáci miláčik, rýchlo zháňajú nového, alebo sa snažia zmierniť bolesť zo straty buď novým zvieratkom, alebo drahou hračkou, sladkosťou... Nedovolia deťom smútiť kvôli ich vlastnému strachu zo smútku.

Dieťa prirodzene spustí nával emócií v podobe veľkého plaču, ktorý môže skutočne vyzerať srdcervúco. To najlepšie, čo môže v tejto chvíli rodič urobiť, je len byť tam s ním. Nechať ho poplakať si, pritúliť ho, pohladiť, ustáť jeho smútok a byť pri ňom. Je to prirodzená prvá reakcia, je súčasťou samouzdravovacích schopností človeka, nie je dobré ju silou-mocou zastaviť.

Dieťa sa potom neučí, ako zvládnuť tieto pocity, ale učí sa, že veľký smútok môže potlačiť, zajesť množstvom sladkostí (v budúcnosti možný problém s príjmom potravy – prejedanie sa, zajedanie pocitov), alebo zahlušiť pocity niečím materiálnym (neskôr masívne zbytočné nákupy na potlačenie emócií). 

Pritom ide o prirodzený proces, zdravú reakciu smútku, ktorú dokáže zvládnuť. Väčšina detí sa po čase upokojí, ak sa môže v prvom momente vyplakať. 

Pozor aj na prirovnanie k večnému spánku

... Zajko zaspal a už sa viac nezobudil. Toto prirovnanie mnohým dospelým pripadá ako najjemnejšia alternatíva, ako deťom smrť vysvetliť. Je to však utešujúce viac pre dospelých ako pre deti. Nečudo, že sa následne boja tmy, boja sa zaspať... Čo ak aj ja zaspím a viac sa neprebudím – tak, ako sa to stalo zajkovi? Podobne sa neodporúča hovoriť deťom, že mŕtvy spí, spinká... Medzi smrťou a spánkom je obrovský rozdiel, ak to však deťom nevysvetlíme, začnú mať rovnaký strach zo spánku ako zo smrti. 

Všeobecne uznávaná výchova k téme smrti NEEXISTUJE

V škole sa deti naučia číta, písať, počítať, trénujú svoju pamäť a iné zručnosti, navštevujú náboženstvo alebo etickú výchovu, ale všeobecne uznávaná výchova na tému smrť neexistuje. Je len na rodičoch, aký postup zvolia.

Platí tu, rovnako ako v téme sexu, čo dieťaťu nevysvetlíme, vyhľadá si samo, alebo si odpovede vytvorí vo vlastnej fantázii. Tieto odpovede však často bývajú ešte desivejšie ako skutočnosť. Napríklad niektoré deti, ktorým kládli otázky o smrti, si mysleli, že zomrelí by mohli vstať z truhly, ak by na nich nebola taká ťažká hlina. Deti si často spájajú smrť s vekom, odtiaľ pochádza aj túžba mnohých detí, nedospieť, zostať navždy maličký, zostať bábätkom ap.  

BEZ ROZLÚČKY to nejde

K smrti a strate patrí rozlúčka. Na to, aby sme dokázali prijať takúto skutočnosť – keď nám zomrie niekto blízky, hoci i malé zvieratko, maznáčik – je potrebné sa s ním rozlúčiť. Keď dieťa pochopí, že jeho miláčik zomrel, už nežije, jeho srdiečko nebije a nemôže už vstať, nasledujúcim dôležitým krokom je rozlúčka.

Dieťaťu pomôže, ak sa môže pomocou rituálu s blízkym tvorom rozlúčiť – môžete ho spolu pochovať na nejaké miesto v záhrade alebo niekde v lese. Ak chce, môže mu nakresliť obrázok, alebo ak mu potrebuje ešte niečo povedať, môže mu to napísať/nakresliť a takto vyjadriť pocity, ktoré zostali nevyjadrené. Niekedy je to málo, inokedy veľa, čo povedať, vyjadriť. Dieťa sa môže rozhodnúť, čo vyjadrí, na čo chce radšej zabudnúť – rozlúčiť sa, nechať ísť a čo si ďalej chce ponechať ako spomienky. 

Učí sa vysporiadať aj s takými ťažkými pocitmi, ktoré sú spojené so stratou milovaného. Je veľmi podporné, ak v tom nie je samo a je pri ňom niekto blízky, kto ho chápe, berie jeho pocity vážne a dovolí mu ich prežívať. V prípade, že ide o člena rodiny alebo o inú blízku osobu, je to, samozrejme, ťažšie, aj pre dieťa aj pre rodičov, ustáť všetky pocity s tým spojené. Vtedy je vhodné prijať aj pomoc od rodiny, priateľov a blízkych, ktorí dokážu byť v ťažkých chvíľach oporou. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: