Keď sa deti pýtajú, odpovedajte: Vaša odpoveď formuje ich pohľad na svet
Už sa vás dieťa pýtalo, ako prišlo na svet a či je Zem guľatá? V časoch dezinformácií je dôležité odpovedať deťom na otázky a nemávnuť nad nimi rukou. Odpovedať na otázky detí znamená vzdelávať ich a vychovávať tou najprirodzenejšou cestou.
Deti objavujú svet aj prostredníctvom otázok. Snažia sa pochopiť, ako veci fungujú, prečo je Zem guľatá! a kde skončí fľak po vypratí. Ich otázky sú pre dospelých niekedy smiešne, inokedy prinútia zamyslieť sa. Odpoveď, na ktorú deti čakajú, je pre ne dôležitá a stane sa smerovkou v ich ďalšom poznávaní sveta.
Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie – hovorí jedno slovenské príslovie. Dvojnásobne to platí v prípade detí. Tie túžia po poznaní. Podľa otázky, ktorú dieťa položí, môžeme vytušiť, ako uvažuje o danom probléme.
Tieto otázky položte svojim deťom
Obdobie PREČO: Je dôležité, aby sme odpovedali dieťaťu v pokoji na každú otázku
Každý rodič netrpezlivo čaká na prvé „prečo“ svojho dieťaťa. Toto obdobie, keď je pre malého človeka jediným dôveryhodným zdrojom informácií, dáva rodičovi krídla. Odpovedá rád a trpezlivo. Aspoň do času, kým sa otázka „prečo“ neobjaví v jednej vete päťkrát a kým sa rozhovor nebude otáčať dookola práve vďaka tejto otázke.
„Je dôležité, aby sme odpovedali dieťaťu v pokoji na každú otázku,“ radí psychologička PhDr. Gabriela Herényiová, CSc. „Často voláme obdobie okolo troch rokov ako „opytovacie“, otázka PREČO je skoro v každej vete dieťaťa. Musíme si dať pozor, aby sme mu neodpovedali z našej „dospeláckej“ úrovne, ale tak, aby dieťa chápalo odpoveď. Je potrebné vnímať úroveň myslenia a vyspelosti dieťaťa a neodpovedať z úrovne vzdelaného dospelého. Nikdy nesmiete dieťaťu odmietnuť odpoveď, alebo sa tváriť, že ste nič nepočuli – postupne sa totiž prestane pýtať.
Zabúdame na to, že každé dieťa objavuje svet po svojom, originálne, a ukazuje sa, že zatiaľ čo malé deti majú veľmi silnú vnútornú potrebu klásť otázky a hľadať na ne odpovede, počas školských rokov sa táto nutkavá potreba vytráca.“
Neignorujte otázky detí
Pre dieťa je náš pohľad na svet určujúci. To, ako s ním budeme hovoriť o jednotlivých veciach života, usmerní aj jeho postoje. Ignorovať, prepočuť otázky – nech sú akokoľvek nepríjemné alebo pre dospelých nezmyselné – si dieťa môže preložiť ako nezáujem oň. Stratí dôveru v rodiča.
„Otázky majú obrovský význam,“ konštatuje Gabriela Herényiová. „Dieťa je zvedavé, my mu odpovedáme a spoločne hľadáme riešenia. Otázky typu prečo sú mraky, prečo sa nám sníva, či snívajú aj psy, sú na programe každodenne. Na začiatku je problém, záhada, zvedavosť, neznalosť, a práve to vedie k vypovedaniu samotnej otázky a následne k hľadaniu odpovede. Najhoršie je, ak rodičia neodpovedajú, respektíve sa bránia „hlúpym“ otázkam. Neuvedomujú si však, že tieto otázky sú zdrojom informácií o tom, aké má dieťa vedomosti a na akej úrovni uvažuje o danom probléme.“
Na chúlostivé otázky treba odpovedať presne a vecne
Rodičia sa často obávajú toho, že dieťa ich odpovedi neporozumie, že na niektoré záležitosti života je ešte priskoro a nemusí na ne poznať odpoveď. Je prirodzené, že sa deti začnú pýtať aj na veci, ktoré dospelým nie sú práve najpríjemnejšie. Tu je dôležité si uvedomiť, že pokiaľ sa na niečo pýtajú, už s tým nejakým spôsobom prišli do kontaktu a chcú o tom vedieť viac. Kto iný by bol povolanejší dieťa usmerniť, ak nie vlastný rodič. Rozpaky, ktoré možno pociťujete pri otázkach týkajúcich sa plodenia detí alebo fyziognómie mužského a ženského tela sú síce pochopiteľné, ale zbytočné.
„Veľký problém je najmä pri chúlostivých otázkach okolo sexu. Dôležité je odpovedať presne a vecne, deťom úplne stačí zjednodušená a nekomplikovaná odpoveď. Odpovedajte na to, na čo sa dieťa pýta. Nikdy mu nepodsúvajte iný zmysel než aký otázka, na ktorú sa pýta, skutočne má. Je oveľa vhodnejšie odpovedať na položenú otázku jasne a jednoducho, než hľadať skrytý zámer. A na druhej strane – ak si dieťa otázku nepoloží, nepotrebuje hľadať odpoveď,“ radí PhDr. Herényiová.
Nemusíte si pripraviť zložitú odpoveď s podrobnosťami a presným popisom. Stačí, ak dieťaťu podáte základné informácie s ohľadom na jeho vek a ak mu nebudú stačiť, opýta sa znova. Platí to aj pri otázkach, ktoré sa týkajú rodinných vzťahov.
Zo života: „Zlatko, teba sa to netýka...“
Dieťa nie je izolovanou bytosťou a aj keď sa rodičia snažia chrániť najmenšieho člena domácnosti od nepríjemností, vníma ich rovnako ako oni. Počuje rozhovor za zatvorenými dverami. Napätie v rodine sa ho dotýka a často sa stáva, že pokiaľ si nevie veci vysvetliť, viní za konflikty v rodine seba.
„Manžel prišiel o prácu a novú si hľadal vyše roka. Bol to pre nás ťažký rok, lebo môj príjem nestačil pokryť výdavky, a tak sme si museli požičiavať od rodiny,“ hovorí Anka spomínajúc na časy finančnej krízy v rodine, ktorú chceli pred deťmi utajiť.
„Peniaze boli témou číslo jeden, neustále sme sa kontrolovali, čo kto kúpil, na čo minul čo i len pár eur. Naše dve deti – Matúška (4 roky) a Veroniku (6 rokov) – sme tým nechceli zaťažovať a len veľmi opatrne som ich v potravinách presviedčala, že tento jogurt im nekúpim. Nedokázala som im povedať – lebo naň nemám peniaze, tak som si vymýšľala iné dôvody. Rovnako som si vymyslela chorobu, ktorá nám znemožnila odletieť na dovolenku k moru a podobne. Situácia medzi nami bola veľmi napätá, manžel bol zo dňa na deň nervóznejší a hádky sa stupňovali. Veronika ma našla v jeden večer plakať a stalo sa, že plakala so mnou. Je veľmi vnímavá a opýtala sa ma, či plačem preto, lebo ocko nemá prácu. Prikývla som a to jej stačilo. Viac sa nepýtala. Neskôr priznala svoje obavy z toho, že sa na ňu hneváme kvôli tomu, že nechce bývať v izbičke s bračekom a robí mu občas zle. Akoby jej odľahlo. Matúškovi sama v obchode vysvetľovala, prečo nemôže dostať hračku – požičiam ti svoju – upokojovala ho a ja som jej bola veľmi vďačná. Nemusela som si vymýšľať a klamať, prečo nemôžeme kúpiť to a to. Stislo ma pri srdci, keď som videla ako statočne prijala tento fakt,“ uzatvára mama Anka a dodáva, že táto skúsenosť bola skúškou vzťahu s manželom a rodinu posilnila.
Deti majú právo poznať pravdu
Deti nemožno vytlačiť na okraj rodiny a tváriť sa, že sa ich nič z nášho dospelého sveta netýka. Sú súčasťou diania a prežívania všetkého dobrého, ale aj zlého. Psychologička Gabriela Herényiová konštatuje, že dieťa chce zažiť s rodičmi všetko, čo zažívajú aj oni. Ak len tuší problém bez jasnejších informácií, otvára sa mu obrovský priestor pre vlastné predstavy či fantázie a tie môžu byť oveľa horšie, než je skutočnosť. Začne si spájať a kombinovať problémy rodičov s vlastnými zlyhaniami, prehreškami a má pocit, že je zodpovedné a vinné za to, že sa rodičia hádajú.
„Život rodiny nie je len radosť, ale často sa vyskytnú aj nepríjemnosti, alebo dokonca smutné a vážne udalosti. Otec stratí prácu, rodičia sa stále hádajú, odchádzajú od seba, sestru vyhodili zo školy, babička vážne ochorela. Rodičia si prajú, aby sa takéto náročné situácie čo najmenej dotkli detí, nechcú riešiť spory pred deťmi a zaťahovať ich do problémov, mysliac si – deti aj tak ničomu nerozumejú. Ale naozaj nič nevedia, netušia, že sa doma niečo deje? Vieme si vôbec uvedomiť, čo im prebieha v hlave, keď cítia a vidia, že sa niečo zmenilo, je to iné ako včera? Niekedy sa opýtajú, ale potom čakajú jasnú a jednoduchú odpoveď.
Často sa však ani neopýtajú, hlavne, ak ste ich už niekedy odbili spôsobom: „Tomu by si aj tak nerozumel. Počkaj, keď budeš väčší.“ A ak im nepoviete pravdu dnes, znamená to, že sa ju už nikdy nedozvedia Rodičia sa niekedy správajú ako malé deti a kvôli dnešnému pokoju obetujú budúcu dôveru, narušujú zajtrajšie vzťahy s dieťaťom. Kto vie, či si spomenú na túto situáciu, keď trestajú dieťa za to, že zatajilo päťku v žiackej knižke, alebo sa rodič dozvie až v škole po predvolaní, že syn rozbil okno,“ zdôrazňuje psychologička.
Pomenujte nielen radosť, ale aj smútok
Snaha rodičov vytvoriť pre svoje dieťa bezproblémový svet zatajovaním ťažkostí sa môže obrátiť proti nim. Dieťa si zvykne, že rodič rieši všetko za neho, stane sa pasívne vo vzťahu k vlastným problémom, ktoré naschvál prehliada a nerieši. Byť mimo konfliktov a rodinných problémov si dieťa môže prečítať aj ako odkaz – nerátajú so mnou. Pocit spolupatričnosti sa v rodine vytvára najviac v ťažkých časoch a deti potrebujú mať pocit, že sa s nimi počíta. Povedať pravdu znamená prejaviť dôveru. Aj vo vzťahu k vlastnému dieťaťu. Nájsť vhodnú formu, slová, býva často dilemou.
Je dieťa dostatočne zrelé na to, aby prijalo a spracovalo fakt, ktorý zmení jeho doterajší život? Čo všetko mu môžeme povedať? PhDr. Herényiová upozorňuje, že stále musíme mať na mysli skutočnú vývinovú úroveň dieťaťa a tej prispôsobiť aj odpoveď na jeho otázku. „Dieťa má právo vedieť všetko, čo sa týka jeho života priamo alebo nepriamo. Informujte dieťa pravdivo čo najskôr, ako je to len možné. Dôležité je, aby porozumelo informácii, vyhýbajte sa nezrozumiteľným detailom, aby malo príležitosť odreagovať sa a prežívať príslušné emócie. Tých sa vôbec nemusíte báť.“
Reakcia dieťaťa niekedy rodiča prekvapí. Je však dôležité uvedomiť si, že ono nevidí situáciu našimi očami. Pracuje s informáciou, ako vie a či už zareaguje cynicky, plačom, objatím, alebo sa len otočí a pôjde sa hrať ďalej, dovoľte mu reagovať ako chce a akceptujte to. Nebojte sa prejaviť aj vlastné emócie v akejkoľvek situácii. Vidieť mamu plakať nie je pre dieťa také traumatizujúce, ako dusiť v sebe pocity.
Milosrdná lož?
Psychologička radí: „Pustite do života dieťaťa vedľa radosti a šťastia, aj smútok, obavy, neistotu, úzkosť, strach. Prežívame ich, len sa ich bojíme verbalizovať, pomenovať a nahlas priznať. Pre dieťa je veľkou úľavou, ak sa mu rodič prizná, že sa bojí injekcie, že je nešťastný, sklamaný, nahnevaný a že si nevie rady. Pozor, aby to nebola dlhodobo pretrvávajúca životná nálada, pretože každá, aj najhoršia informácia by mala obsahovať malú nádej, východisko. Každý náš rozhovor s dieťaťom by mal obsahovať aj pozitívny rozmer. „To, že, je veľmi smutné, všetci plačeme, ale zostali v nás spomienky na to, ako sme sa spolu hrali, piekli koláčiky a ako sme ju radi počúvali.“
Sú situácie, v ktorých sa rodičia uchýlia k milosrdnej lži. V snahe ušetriť dieťa povedia len časť pravdy. Podľa Gabriely Herényiovej by sa klamať nemalo, ale ak rodič uzná, že informácia je pre dieťa nebezpečná, nevhodná, je lepšie, ak ju vynechá a povie radšej len „polovičnú“ pravdu.
Nebojte sa odpovedať „neviem“
Možno už aj vaša ratolesť prišla zo škôlky či školy s rôznymi teóriami. Od otázok počatia až po vznik života na zemi. Prípadne s úžasnou novinkou, že Zem nie je guľatá. Fantázia funguje naplno, a tak sa dozviete o mimozemšťanoch v garáži, upíroch v podchode, prípadne o tom, že na zubný kaz pomáhajú zázračné cukríky. To sú tie veselé teórie, ktoré zľahka a s humorom uvediete na správnu mieru.
S vyšším vekom sa deti začnú zaujímať aj o zložitejšie veci, ktoré sa týkajú vážnejších otázok a ak k vám nasmeruje otázku tohto typu, nebojte sa s ním pustiť do debaty. Pokiaľ téma presahuje vaše vedomosti, priznajte to a hľadajte spolu odpoveď v iných zdrojoch. „Každý rodič ako aj učiteľ má právo povedať NEVIEM. Je to vždy úprimnejšie, ako zavádzať deti našimi výmyslami, len aby sme si uchovali dôstojnosť a autoritu,“ upozorňuje odborníčka. „Naučme sa hovoriť „neviem, ale určite si to prečítam, pozriem a potom sa o tom porozprávame“ – je to oveľa úprimnejšie a ľudskejšie, ako zavádzať vlastné dieťa. Inak sa aj ono naučí vyhýbať sa úprimnej odpovedi a nakoniec zistíte, že len imituje vaše reakcie, zavádza a vyhýba sa odpovedi.“
Je dôležité komunikovať s dieťaťom o všetkom, čo ho zaujíma
Ak sa na vás dieťa obráti s otázkou, chce počuť vašu odpoveď. Zaujíma ho váš názor, váš postoj a tým, že sa pýta, vám prejavuje dôveru. Najväčší strach majú rodičia z intímnych záležitostí, ale stačí si predstaviť, koľko odvahy musela pozbierať dcéra/syn, kým vôbec danú otázku vyslovila. Diskutovať s vlastným dieťaťom o otázkach týkajúcich sa života je veľmi dôverné. Sú to vzácne chvíle, keď vidíte, ako dieťa dozrieva, vytvára si názory a hľadá odpovede. „Odpovedať na otázky detí znamená vzdelávať ich a vychovávať tou najprirodzenejšou cestou,“ uzatvára psychologička Gabriela Herényiová.
TIP pre rodičov: Na tieto vety radšej zabudnite a skúste to TAKTO
Prečo sú otázky detí dôležité a prečo by sme na ne mali odpovedať:
- Každá otázka je prejavom zvedavosti a túžby po poznaní, ktorá je pre deti typická.
- Žiadna otázka z detských úst nie je hlúpa ani zbytočná.
- Pre dieťa je rodič dôležitým zdrojom informácií a jeho odpoveď je dôležitá pre ďalšie poznávanie.
- Dieťa dôveruje vašej odpovedi. Odpovedajte pravdivo a zrozumiteľne, vzhľadom na jeho vek.
- Podľa otázky, ktorú dieťa položí môžeme vytušiť, ako uvažuje o danom probléme.
- Ak má dieťa dostatočné a pravdivé informácie, nebude si domýšľať a vytvárať rôzne domnienky.
...ak dieťa otázku nepoloží, nepotrebuje hľadať odpoveď.