Bacuľaté líčka nie sú problém. Rozprávate sa s dcérou o tom, ako rastie?
Nezabúdajme na fakt, že my sme tí, ktorí otvárajú dieťaťu cestu do sveta a naša optika je často aj ich optikou. Dívajme sa na svoje deti s úctou a takto sa budú vidieť aj ony.
Už na prvom stupni základných škôl dievčatá, ktoré už majú mobily, vyhľadávajú svoje idoly a ukazujú, ako by chceli vyzerať. Také vlasy, také tričko, také nohy... Na telesnej výchove sa vzájomne pozorujú a pani učiteľka občas blahosklonne konštatuje – mala by si sa viac hýbať, z trička ti lezie pupok – ...cha-cha-cha.
Ty si riadna bacuľka...prosím, mohli by ste si to odpustiť?
Bacuľaté líčka
Od istého veku sa konštatovania o „bacuľatých líčkach“ stávajú ozvenou v hlave. Poznámkam sme vystavení všetci, otázka je, akú reakciu v nás pustia. Do akej miery sa nás dotknú. Čo si z nich zoberieme. V pubertálnom veku je otázka spokojnosti s vlastným telom jednou z najdôležitejších pre dievčatá. Prečo hovoríme o puberte už v súvislosti s tretiačkami? Obdobie puberty sa v súčasnosti začína skôr, súvisí to s lepšími zdravotnými a sociálno-ekonomickými podmienkami. U niektorých dievčat sa prvé znaky objavujú okolo 8. – 9. roku života.
Rozprávate sa s dcérou o tom, ako rastie? Prečo sa jej telo mení a aké zmeny ju ešte čakajú? Trojročnému dieťaťu stačí povedať – pozri, o koľko sa posunuli čiarky na metri. S osemročným dievčatkom sa už môžete porozprávať o zmenách, ktoré čoskoro prídu.
Spoveď mamy: Moja dcéra bola anorektička
Dieťa často zrkadlí psychický problém vo vzťahu k jedlu
Tvrdia odborníci. Je to v podstate základný prvok, na ktorom je založené naše bytie – dodať telu energiu, aby v ňom všetky procesy fungovali správne. Ak vedome ovplyvníme príjem (zvýšime či znížime), má to sebadeštrukčný charakter.
„Vek pacientov s poruchami príjmu potravy klesá. Dnes už doktori nie sú šokovaní, keď diagnostikujú anorexiu aj šesť- či sedemročnému dieťaťu. Spisovateľka Aimee Liuová, ktorá sa vo svojich knihách často beletristicky venuje psychologickým témam, trefne prirovnáva poruchy príjmu potravy k pištoli: „Sú vyrobené genetikou, nabité kultúrnymi, spoločenskými a rodinnými ideálmi, a vystrelené nezvládnuteľným stresom.” Táto metafora popisuje, prečo musia desiatky miliónov ľudí na tejto planéte bojovať s nenávisťou pretavenou do ničenia vlastného tela,“ konštatuje Valentína Sedileková. Vie, o čom hovorí. Od svojich 8 rokov bojuje s anorexiou. Svoje skúsenosti a snahu pomôcť pretavila do autobiografickej knihy a rovnomenného projektu Chuť žiť.
Chuť žiť šíri prevenciu, pomoc a edukáciu v problematike porúch príjmu potravy (PPP). V rámci preventívnych prednášok a stretnutí na školách zažila niekoľko volaní o pomoc od mladších školáčok. „Prišlo za nami dievčatko, že má rovnaké myšlienky ako ja a čo má robiť. Takýchto prípadov je mnoho, ale scenár je rovnaký,“ hovorí Valentína. Mnohí z nás si neuvedomujú, že deti sú veľmi zraniteľné vo veku, keď sa ich telesná schránka mení.
Valentína Sedileková: Všetci ma chcú zničiť, chcú, aby som pribrala
Je chudnúť ZDRAVÉ?
Túžime zdravo žiť a pri hľadaní toho ideálneho spôsobu života zachádzame do extrémov.
„Keď sa matka na seba často a s odporom díva do zrkadla, drží diétu, s úzkosťou o tom hovorí pred dieťaťom, prípadne s mužom riešia postavu a hmotnosť toho druhého (aj muža), dieťa to vidí a kopíruje. Začína byť pozornejšie voči svojmu telu, skúma jeho „nepekné” časti a spája si ich s negatívnymi pocitmi. Deti sú vnímavé a kopírujú svojich rodičov. Podľa výskumov v rôznych krajinách sa čísla nespokojnosti žien a mužov s vlastným telom pohybujú medzi 75 až 95 %. Je alarmujúce, že drvivá väčšina našej spoločnosti, bez rozdielov medzi pohlaviami, negatívne myslí na to, ako vyzerá a túži to zmeniť. Tieto zmeny často prebiehajú práve v rodinách a ovplyvňujú deti – poruchy príjmu potravy totiž vznikajú práve v detskom veku a prepukávajú v období dospievania.
Pozrite sa na spoločenské normy, nátlak na obe pohlavia: byť štíhly alebo svalnatý nám dodáva spoločenský kredit. Máme zafixované, že chudnúť je zdravé, túžime „zdravo žiť” a pri hľadaní toho ideálneho spôsobu života zachádzame do extrémov. Bojujeme proti obezite spôsobom, ktorý v nás vyvoláva strach z tučnoty a túžbu po štíhlosti aj tam, kde nie je vôbec potrebná. V rôznych výživových programoch na školách sa mýtizujú sladkosti či učíme deti rozdeľovať potraviny na „dobré” a „zlé”, namiesto toho, aby sme ich učili zdravým stravovacím návykom a nerobili z jedla vedu.
Športovcov tlačíme k tomu, aby boli chudší, pričom sa nemyslí na prirodzený vývoj detského organizmu a genetickú predispozíciu. Nevychovávame dieťa k vlastnej sebahodnote, snažíme sa, aby bolo lepšie aj na úkor vlastných emócií. Hneď ako sadieťa naučí porovnávať s ostatnými, cíti nedostatočnosť a negatívny vzťah k sebe samému sa stupňuje,“ upozorňuje Valentína Sedileková a dodáva: „Poruchy príjmu potravy sú ochorením, ktoré reflektuje našu spoločnosť a hodnoty, ktoré žijeme. Nie sú až tak o tele ako o sebahodnote. Pokiaľ si ju v hlave spojíme s extrémnou štíhlosťou a priberanie s pocitom zlyhania, trýznime sami seba. Je preto dôležité nepropagovať extrémy (podvýživu ani obezitu), ale budovať v deťoch sebalásku a prirodzené, zdravé stravovacie návyky.“
Je v poriadku zaoberať sa zdravím, rovnako ako je v poriadku vypestovať u detí zdravé návyky, čo sa týka stravy a pohybu. Rozprávať sa s deťmi aj o dôsledkoch, ak tieto faktory v živote podceníme. Rodičovské vedenie je aj v prípade vypestovania návykov podstatné.
Každé dieťa by malo poznať:
- Zásady zdravej výživy – čo je pre jeho telo prospešné, aby rástlo, bolo odolné voči chorobám, malo energiu a ktoré potraviny nám síce prinášajú pôžitok, ale telo z nich nedokáže využiť veľa prospešného.
- Mám rád/rada svoje telo a seba v ňom. Je to ťažké aj pre vás? Ako si potom vaše dieťa uvedomí, aký vzácny dar dostalo? Sebaláska založená na úcte k vlastnému telu – neublížim mu, opatrujem ho, starám sa o jeho fungovanie, mám ho rád/rada.
- Pohyb je dôležitý. Udržať si zdravé telo znamená, že ho nebudeme zanedbávať z hľadiska pohybu. Je toľko možností, ako dieťa motivovať – tanečné a športové krúžky, turistika, pešia chôdza. Deti odmietajú chodiť pešo – do školy, premiestniť sa na krúžky, prejsť sa do mesta. Ako ich to naučiť? Príkladom. To je jediný „argument“ , ktorý zaberá.
Telo je našim pomocníkom, nie nepriateľom
Sme pre deti vzorom
Nevychovávame dieťa k vlastnej sebahodnote, ale chceme, aby bolo lepšie... Zmeňme to. Potvrdzuje to aj psychologička, Lenka Kleskeňová z CPPaP v Žiline.
„Keďže deti sa učia najmä pozorovaním, veľa z postojov rodiny alebo blízkeho okolia sa odrazí v ich správaní. To zahŕňa aj pohľad na krásu a k sebe samému. Aby mali deti vhodný pohľad na seba, je dôležité byť s nimi a komunikovať o ich silných aj slabých stránkach. Zároveň sme ich vzorom, ako sa správne stravovať, čo považovať za zdravý životný štýl, ako sa správne pozerať na seba, svoju krásu a zároveň aj hmotnosť. Spoločné stolovanie, debata o zdravých potravinách a prejavy bezpodmienečnej lásky našim deťom sú základom prevencie problémom s príjmom potravy.
Odmietanie jedla u detí nie je výnimočné naozaj už od útleho detstva,“ – upozorňuje psychologička a pokračuje: „To však ešte nezodpovedá obrazu porúch príjmu potravy. Dôležitý je motív tohto správania. Čo sa veku týka, najčastejšie sa uvádza vznik týchto porúch v období začiatku puberty. Aktuálne sa táto hranica začína posúvať smerom dolu a poruchy stravovania boli už diagnostikované aj u detí vo veku 8 rokov.“
Buďme im nablízku. Nezatvárajme oči a nezľahčujme situáciu, ak vidíme, že sa niečo deje. Berme ich pocity vážne a stojme pri nich. Nezabúdajme ani na fakt, že my sme tí, ktorí otvárajú dieťaťu cestu do sveta a naša optika je často aj ich optikou. Dívajme sa na svoje deti s úctou a takto sa budú vidieť aj ony. Spomeňte si na vek, v ktorom je teraz vaše dieťa, vaša dcéra a predstavte si, akú mamu ste vtedy chceli mať. Skúste ňou byť. Byť mamou, po ktorej ste vždy túžili.