Význam intuície vo výchove
Ako možno využiť rodičovskú intuíciu vo výchove našich detí?
Empatia a intuícia vo výchove
Schopnosť vedieť sa vžiť do iných ľudí, cítiť, čo oni cítia a rozumieť im v danom momente lepšie, ako si rozumejú oni sami (najmä ak ide o naše deti), táto schopnosť nefunguje bez nášho vnútorného pocitu – našej intuície. Spontánne vedieť, čo je teraz správne a čo nie, to neprebieha totiž podľa určitého návodu – aj keď sa snažíme vždy držať určitých princípov a chceme byť dôslední.
Výchova dieťaťa si vyžaduje tento vnútorný kompas intuície. Ten nám umožňuje vnímať, či postupujeme vo výchove našich detí správne, či je vzťah k synovi alebo dcére optimálny alebo či naše dieťa práve teraz potrebuje trochu útechy. Skúste si spomenúť na situácie, v ktorých vám bolo okamžite jasné, že sa niečo deje: Napríklad, keď sa vyľakáte počas rozhovoru – nie preto, že ste v detskej izbe začuli hluk a rachot, ale že vám zrazu vnútorný hlas „hovorí“, že sa „čosi“ deje.
Hovorí, aby ste nakukli to detskej izby, lebo dieťaťu hrozí nebezpečenstvo. A vy prídete do detskej izby a vidíte ako dieťa pchá sponku do vlasov do nezabezpečenej elektrickej zásuvky. Často má tento náš vnútorný hlas pravdu...
Riadim sa svojim inštinktom a viem, že ma nesklame. Som predsa MAMA
Dôverujte vnútornému pocitu
Väčšinou ani nevieme ako, ale špeciálne senzory nám hlásia, ak nie je v živote dieťaťa niečo v poriadku: Príde dieťa normálne zo školy a je o päť percent tichšie a roztržitejšie ako inokedy? Cítime, že musíme vypátrať, čo sa deje. A opäť má náš hlas pravdu. Ublížili mu spolužiaci na ceste zo školy domov.
V minulých rokoch sa veda intenzívne zaoberala intuíciou. Zistenia boli prekvapujúce – intuícia nás totiž dobre vedie – veľakrát úspešnejšie ako „čistý“ rozum a racionálne pravidlá. Existujú na to pôsobivé príklady ako napr. u alpinistov, ktorí musia zhodnotiť, či nehrozí nebezpečenstvo a pod.
Werner Munter (ext. zdroj wiki), jeden z najznámejších švajčiarskych expertov na lavíny, skúmal túto problematiku. Prišiel na to, že sa nebezpečenstvo zasypania s množstvom poznatkov o teréne, technike lyžovania alebo počasia.... nie, nezmenšuje, ale naopak zväčšuje! Tí, ktorí dôverujú svojim pocitom, hoci poznajú len malú násobilku lyžovania a schovávajú v sebe kus zbabelca, prídu do údolia zväčša v poriadku.
Tip pre rodičov: Používajte viac ÁNO ako NIE
Náš mozog sa vyvinul tak, aby nám zabezpečil prežitie
Z toho Munter usudzuje: „Náš mozog sa vyvinul tak, aby nám zabezpečil prežitie, nie tak, aby produkoval vedecké poznatky.“ A preto je blahodarné, že naše deti nám príroda dodáva bez návodu na použitie. Lebo takmer všetko, čo potrebujeme, aby sme s nimi nažívali v šťastí a vedeli sa orientovať pri ich výchove, sme dostali rovnako ako to bábätko do vienka. Na vlastnom dieťati môžeme pozorovať, ako to funguje.
Gerd Gigerenzer, odborník a riaditeľ Max-Planckovho ištitútu pre výskum vzdelávania v Berlíne vysvetľuje: „V dvoch rokoch začínajú deti využívať pohľady iných ľudí, aby si vytvorili domnienky o ich úmysloch a prianiach a v troch rokoch začnú pohľady chápať ako upozornenia na klamstvo. Pritom nesledujú deti len smer pohľadu iných ľudí, ale aj ich telesné pohyby, aby odhalili ich úmysly.
Čo umožňujú zrkadliace neuróny v mozgu?
Takto sme už od raného detstva zbierali denne skúsenosti tým, že sme sa učili predvídať, čo iní ľudia urobia, čo si myslia a cítia. Všímame si, či je niečo dobré alebo zlé, aj keď nepoznáme vždy správnu odpoveď. Akési porozumenie medzi matkou a jej bábätkom existuje už v období dojčenia. A keď matka neskôr dieťa kŕmi prvým príkrmom, otvára – bez toho aby si toho bola vedomá – ústa. Lebo dieťa to potom urobí tiež. U trochu starších detí už vďaka skúsenostiam vieme, kedy je čas vziať ich do náručia.
„Zrkadlenie“ – tak nazýva Joachim Bauer (ext. zdroj wiki), nemecký lekár a psychoterapeut, schopnosť vcítenia sa do iných. Vysvetľuje, ako špeciálne nervové bunky v našom mozgu, „zrkadliace neuróny“, rozvíjajú tento pocit, kedy si „obúvame topánky“ ľudí okolo nás. Preto si zaslúži našu pozornosť každý dobrý alebo zlý pocit, ktorý nám hovorí, ako sa má naše dieťa, čo by bolo preňho najlepšie a čo nie.
Ako vychovať dieťa k samostatnosti: Učí sa rýchlo, ak mu to dovolíte
Správny pomer intuície a rozumu
Táto schopnosť vcítenia sa však nie je identická s rozšíreným názorom, že stačí byť „jednoducho spontánnym“. Práve rodičia by nemali nasledovať pri výchove detí len svoj vnútorný hlas a nechať sa ním bezmyšlienkovite poháňať počas celého dňa a poddávať sa spontánnym emočným výbuchom.
Do výchovy detí musí byť zapojený aj rozum – no namiesto toho, aby sme boli „vždy rozumní“, využívame ho ako dozorcu, aby nás intuícia nepriviedla pri výchove detí na zlé cesty. Lebo to, čo sa nám javí ako spontánna a väčšinou spoľahlivá výchova, sa zakladá na určitých pravidlách. To nie sú žiadne do detailu prepracované návody na riešenie každého problému, ale rýchle recepty nášho mozgu, ktoré zaručia, že v 90 % všetkých prípadov konáme správne.
Kto využíva takéto spojenie so svojimi deťmi, bude stále menej závislý od komplikovaných hútaní o tom, či je teraz niečo správne alebo nie, bude sebavedomejší a častejšie si dovolí povedať: „Urobíme to teraz takto, lebo mám pocit, že je to správne.“ Napríklad ako cyklistická túra v prípade Tomáša.
Medzi intuíciou a rozumom - príklady zo života
Ukážeme vám, ako môžete nájsť rovnováhu medzi intuíciou a rozumom aj v ťažkých, nielen výchovných situáciách.
Situácia 1: Dieťa sa správa inak
Vaše dieťa je trochu iné ako zvyčajne – hlas sotva počuteľný, pohľad je v zlomku sekundy sklesnutý. Údajne sa nič nestalo a všetko je v najlepšom poriadku.
Takto možno reagovať:
Nasledujte svoj vnútorný hlas! Pokúste sa jemne ale dôrazne zistiť, čo sa mohlo stať – je možné, že ide o záležitosť, ktorá dieťa zaťažuje alebo je mu nepríjemná, možno až trápna. Aj malé zmeny v správaní dieťaťa treba preto brať vážne.
4 signály, že je vaše dieťa v strese
Situácia 2: Kúpiť - nekúpiť?
Rodinná rada vám splnila prianie, aby ste kúpili nové auto. Na ceste po meste idete okolo jedného ojazdeného auta, ktoré sa predáva za smiešne nízku cenu. Máte nutkanie utekať do banky a uskutočniť kúpu.
Takto možno reagovať:
Tu je potrebné dostať do rovnováhy pocity a rozum. Náš inštinkt hovorí: Využite situáciu, kým je ešte čas! Naše znalosti nám hovoria: treba toho veľa pozrieť a odskúšať: komfort, motor, interiér, podvozok... Spýtajte sa predávajúceho, či vám auto na krátky čas môže rezervovať a vy zatiaľ premýšľajte a konajte!
Situácia 3: Pre istotu
Ste na detskom ihrisku a vaše dieťa (2 roky) spadlo z dosť veľkej výšky na jednej zo šmykľaviek. Po chvíľke plaču sa upokojí a hrá sa ďalej. A vo vás sa miešajú pocity. Čo teraz? Utekať na pohotovosť, lebo pád bol na pohľad dosť škaredý alebo sa spoliehať na to, že keď sa dieťa ďalej hrá, určite nemá nijaké zlomeniny ani otras mozgu?
Takto možno reagovať:
Ak vám intuícia ale i prvotné laické prezretie telíčka dieťaťa napovedajú, že je všetko v poriadku, nemusíte hneď utekať k lekárovi. Určite však dieťa pozorujte, najmä v prvých hodinách po páde (či nie je malátne, nezvracia a pod.). Ak vám však vnútorný hlas napovedá, že nemôžete len tak ďalej sedieť na lavičke a čakať ďalšie hodiny, či bude všetko tak, ako má byť, nedajte na „múdre“ rady z kníh a odborných článkov, choďte za svojou intuíciou a dajte dieťa prezrieť špecialistovi.