Terapie v prospech dieťaťa: Vojtova metóda a Bobath koncept

Veronika Kmetóny Gazdová, Mgr. Anna Kašpriková, fyzioterapeutka | 28. Sep 2020
Vojtova metóda a Bobath koncept

Prostredníctvom týchto terapií získava mnoho detí perspektívu na lepšiu kvalitu života.

Rodičia, ktorí s bábätkami cvičia takmer od narodenia v dôsledku rôznych diagnóz či centrálnych koordinačných porúch, vedia, koľko trpezlivosti a lásky musia vynaložiť na to, aby cvičením dopomohli dieťaťu k samostatnej chôdzi či zlepšeniu jeho psychomotorického zdravia. 

Aké ciele sledujú obe terapie, nám priblíži skúsená detská fyzioterapeutka Mgr. Anna Kašpriková.  

Vojtová metóda

Vojtova metóda bola zostavená neurológom prof. MUDr. Václavom Vojtom v 50. rokoch minulého storočia. Ide o formu terapie, resp. cvičenia pri poruchách psychomotorického vývoja, v rámci ktorého sa stimuláciou špecifických bodov aktivujú v mozgu vrodené pohybové vzory, čím telo reaguje pohybovou odpoveďou. Okrem tejto pohybovej aktivity dochádza k ďalším procesom, napr. posilňujú sa brušné svaly, cvičí sa dýchanie, bránica, upravuje sa frekvencia tepu, aktivujú sa ďalšie nervové centrá, čo celkovo prispieva k napredovaniu dieťaťa po mentálnej i motorickej stránke.

Za zrodom Bobathovej metódy stoja nemeckí manželia Berta a Karl Bobathovci. Koncept, ktorý začali rozvíjať vo Veľkej Británii, sa rovnako využíva pri mnohých neurologických problémoch a poruchách s cieľom zvýšenia pohyblivosti tela. Na to sa v tejto terapii pozerá ako na jeden celok. Dbá sa na celkovú manipuláciu s dieťatkom počas celého dňa a prostredníctvom senzomotorickej stimulácie sa dosahuje jeho správny vývoj a napredovanie. 

Cieľom terapií je dieťa

V našich podmienkach je už aj z tradície zvykom začínať terapiu práve metódou prof. Vojtu. Dôkazom toho je i počet terapeutov, z ktorých je drvivá väčšina špecializovaná práve na to. Anglicky hovoriace štáty uprednostňujú skôr Bobath koncept, keďže na „Vojtovku“ sa pozerá kvôli plaču dieťaťa ako na niečo, čím sa mu ubližuje. Terapeuti sa tu nesústreďujú na konkrétne reflexné body, ale na ľudské telo nazerajú ako na komplexný systém, čomu je aj prispôsobená terapia. 

Konkrétna metóda by sa však mala vyberať podľa potrieb dieťaťa, pretože podľa fyzioterapeutky neexistuje lepšia či horšia metóda. „Najdôležitejšie je, aby dieťa cvičilo a spôsob by sa mal vybrať podľa toho, čo je vzhľadom na jeho problém potrebné,“ zdôrazňuje.

Neexistuje zlá terapia, ale najhorší je nekvalifikovaný terapeut.

„Nemalo by to byť nikdy o tom, ktorá terapia je lepšia. Cieľom pre každého fyzioterapeuta je dostať dieťa do čo najlepšej kvality a je jedno akou cestou, každá terapia má spoločný cieľ, len cesty, ako k nemu dospieť, sú iné,“ hovorí A. Kašpriková.  Hneď ako profesionál cvičiaci jednu metódu spozoruje, že dieťa stagnuje, nenapreduje a nezlepšuje sa v motorike, buď je terapia zle nastavená alebo je čas zmeniť ju a nasmerovať dieťa k inému odborníkovi, ktorý sa venuje inému konceptu.  

Aký je medzi Vojtovou metódou a Bobath koceptom rozdiel?

A. Kašpriková vysvetľuje, že pri Vojtovej metóde ide o reflexnú odpoveď dieťatka na stimuláciu istých bodov na tele. Prostredníctvom aktivity svalov na základe reflexnej odpovede dokáže terapeut spustiť v mozgu signál pre správny pohybový vzor, ktorý následne dieťa využíva vo svojom pohybe. „Cvičenie sa realizuje sedem dní v týždni 3- až 5-krát do dňa podľa veku a stavu dieťaťa,“ opisuje skúsená fyzioterapeutka s 15-ročnou praxou. 

Bobath koncept je celkový prístup k dieťaťu, dbá na to, ako sa dieťa nosí, prebaľuje, kŕmi, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá a pod. „Ide o celý komplex, ako sa o dieťa starať 24 hodín denne. Z tohto pohľadu  je to náročnejšie, dieťa „cvičí“ celý deň, pretože všetko, čo sa s ním robí, smeruje k jeho posunu v motorike.“ 

Odborníčka zastáva názor, že v terapii by malo mať dieťa minimálne jeden deň pauzu. „Je potrebné dopriať mu aj rodičovi čas na hru a oddych. Jeden deň v týždni nikomu neublíži a nebude nikomu chýbať, je to ako aj v práci u dospelých, máme pracovné dni a víkend na oddych. Aj dieťa má právo si vydýchnuť.“  

Ktorá metóda je lepšia?  

Tak, ako každá strana mince, aj táto oblasť má svojich zástancov i odporcov. Najdôležitejšie je poznať dieťa a správne diagnostikovať, ktorá metóda bude pre zlepšenie jeho stavu najlepšia. „Rodičia sa najviac boja, že dieťa bude pri cvičení plakať,“ opisuje najčastejšie postoje rodičov odborníčka.

Vysvetľuje však, že dieťa plače pri cvičení v oboch konceptoch, avšak pri „Vojtovke“ ide o reflexnú odpoveď, stimuluje sa konkrétny bod a očakáva sa konkrétna odpoveď, zatiaľ čo Bobath koncept využíva funkčnú hru, prostredie, ktoré je pre dieťa prirodzené a jeho motiváciu dosiahnuť isté ciele za istých pravidiel.

„Tu sa stretávame s najčastejším omylom a to, že cvičenie prostredníctvom „Bobatha“ veľa ľudí považuje za nižší stupeň rehabilitácie, berú ho len ako hru.“ Ako dodáva, dieťa môže plakať pri oboch konceptoch, nebolí ho však cvičenie v žiadnom z nich. „Dieťa nevie povedať, že sa mu niečo nepáči, malé bábo bojuje plačom, väčšie odporom, nie je to ale o tom, že ho niečo bolí, ale vyžadujeme niečo, čo nie je preň v daný moment pohodlné, napr. neprirodzená poloha a pod.“ 

Je preto potrebné poznať dieťa aj to, o aký typ plaču ide. „Rodič pozná plač svojho dieťaťa, každá mama vie odlíšiť žalostný, plač z hnevu alebo plač,  že niečo nie je v poriadku.“ Vtedy musí aj fyzioterapeut spozornieť – buď je dieťa prestimulované a je potrebné terapiu napr. zvoľniť. „Terapia, po ktorej dieťa ešte polhodinu plače, nemá zmysel. Po cvičení by si ho mamka mala pritúliť a do pár minút by malo byť opäť pokojné, hrať sa a na cvičenie zabudnúť,“ opisuje priebeh správnej terapie A. Kašpriková. 

K častým paradoxom patria i prípady, keď je dieťa choré a počas dní, keď necvičí, sa, paradoxne, v motorike zlepší. To je podľa odborníčky signál, že už je prestimulované, predráždené a je potrebné z cvičenia ubrať, prípadne zmeniť intenzitu či samotnú terapiu a poslať rodičov s dieťaťom za profesionálom z iného terapeutického konceptu.

Spolupráca a čas rodičov a detí

Aj z týchto dôvodov má byť rodič pri terapii.  Je potrebné, aby fyzioterapeut pracoval nielen s dieťaťom, ale aj s ním. „Potrebujem vedieť, ako dieťa spí, ako sa počas dní, keď neboli na rehabilitácii, mali, ako prebiehalo cvičenie doma, čo sa zmenilo, s čím bol problém.“ Aj to sú dôležité informácie, pretože hoci dieťa po terapii hneď zaspí, ale jeho nočný spánok je nespokojný, prerušovaný, aj to sú signály, že je predráždené a je potrebné niečo v terapii zmeniť. „Terapiou nemám rozbiť život rodiny,“ zdôrazňuje.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas. Netlačiť na nich, fyzioterapeut potrebuje mať čas dieťa dôsledne vyšetriť, ukázať cviky, dieťa musí mať čas cvičenie spracovať, prijať ho a ukázať, čo vie. Nie je to o tom, že terapeut malého pacienta rýchlo odcvičí, ale o tom, aby ho aktivoval, nemá to byť súboj, ale súhra. Rovnako rodič musí terapiu prijať.

„Mama a dieťa sú jeden celok, ak dieťa cíti, že mama terapiu neprijala, ani ono ju neprijme,“ dopĺňa. Mama musí vedieť, prečo je potrebné s dieťaťom cvičiť, a tým sa dosiahne kvalitnejšia spolupráca. Nie je to o tom, prísť rýchlo domov, odcvičiť a mať pokoj.

Fyzioterapeutka hovorí o harmónii, pretože všetci sú na jednej lodi. „Dôležité je priniesť odpovede na mamine otázky, prečo je dôležité, ak sa s ňou dostatočne komunikuje, skôr celý koncept cvičenia pochopí a stotožní sa s ním. Keď dieťa napreduje, ukáže sa následne aj odpoveď, čo opäť prináša lepšie napredovanie a aj mame sa ďalej ľahšie cvičí.“

Dôležitá je časová jednotka a pomalý priebeh, aby sme mu dopriali dostatok času na adaptáciu prostredia, rozhľadenie, kontakt s cudzou osobou v podobe rehabilitačného odborníka, potom sa aj ľahšie zapája.  

24 hodín denne 

Pri voľbe terapie je potrebné zohľadniť jej prínos pre dieťa a odstránenie problémov, kvôli ktorým sa s ňou začína. Pri voľbe by nemala byť kritériom dostupnosť fyzioterapeuta, ale je na zvážení neurológa a lekára fyziatra, čo je pre dané dieťa vhodné.  Či už je to „Vojtovka“ alebo „Bobath“, existujú prípady, keď sa prvá metóda neodporúča a indikuje sa druhá, prípadne sa zvolí ich kombinácia.

„Napr. u zdravých, ale predčasne narodených detí, ktoré majú nejakú centrálnu koordinačnú poruchu, je prvou voľbou Vojtovka,“ hovorí A. Kašpriková. Zároveň však približuje aj príklady, keď sa uprednostňuje Bobath koncept, a to z dôvodu jeho odlišnej stimulácie mozgu oproti Vojtovej metóde.

Pri Bobathe ide stále o aktiváciu mozgu, ale inou formou, centrálna nervová sústava je menej dráždená, aby došla správna odpoveď dieťaťa. Sú to prípady, keď má dieťa epileptické záchvaty, problémy so srdcom, dýchaním, nádor na mozgu a pod., keď musí cvičenie udýchať, nesie sa uplakať a prestimulovať. 

Metódy sa dajú aj kombinovať „Ak dieťa napríklad cvičí „Vojtovku“, fyziater sa môže rozhodnúť, že z Bobath konceptu si vezme napr. handling, čím sa sústredí na širší záber dieťaťa, teda ako sa nosí, prebaľuje, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá, teda ide o celý komplex, ako sa o neho staráme 24 hodín denne.“ Z tohto pohľadu je to podľa nej náročnejšie, dieťa totiž „cvičí“ celý deň, pretože všetko, čo sa s ním robí, je z dôvodu, aby sa posunulo v motorike.

Sú aj prípady, keď dieťa zvláda „Vojtovku“, ale mama nie – a aj to je podľa A. Kašprikovej indikácia pre zmenu terapie, pretože pre mamu je to fyzicky alebo psychicky náročné. Terapia vtedy nemá požadovaný efekt. 

Rovnako sa v zahraničí dostávajú do popredia aj ďalšie metódy v rehabilitácii a aj táto oblasť podlieha trendom. U nás sú však zatiaľ najpreferovanejšie spomínané dve metódy. Je to aj z dôvodu zabehnutého systému, ktorý v súčasnosti u nás funguje, ale aj finančnej náročnosti či dostupnosti vzdelávania.

„Existujú však aj iné, doplňujúce koncepty, ktoré si vedia fyzioterapeuti pridávať k svojmu základnému konceptu, preto je možnosť absolvovať ďalšie vzdelávacie aktivity,“ vysvetľuje skúsená rehabilitačná špecialistka, ktorá pracuje najmä Bobath konceptom a BPP-konceptom a dopĺňa to aj ďalšími. Zároveň zdôrazňuje, že pri akejkoľvek terapii je najdôležitejší prospech dieťaťa a spolupráca s rodičom. „Je to ako v škole, ak si učiteľ získa žiaka, bude sa učiť dejepis, aj keď ho nemá rád.“  

Vojtova metóda a Bobath koncept

Benefity rehabilitácie

Rehabilitácia nemá význam len pre dané obdobie života dieťaťa, jej benefity siahajú aj do jeho budúcnosti. Preto je dôležité nepodceňovať cvičenie a ani sa neponáhľať s jeho ukončením. „Ak dieťa hýbe nožičkami, ručičkami, usmieva sa, okolie si myslí, že je všetko v poriadku, my ale už vidíme riziká, čo hrozí, ak dosiahne istý vek.

Rodič to spozoruje až neskôr, keď má dieťa napr. 6, 9 mesiacov a stále leží a nepretáča sa. Ale čas ubehol a u malých detí je každý deň dôležitý,“ zdôrazňuje A. Kašpriková. Podľa nej je totiž prvý rok života dieťaťa najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, koľko už nikdy v živote viac, je to základ pre celý život. Preto je „stratený“ mesiac či dva veľa a nemôže sa čakať na rodiča, kým si všimne odchýlku v motorike. Rovnako tak je ďalším problémom to, že rodičia prestávajú cvičiť, alebo cvičia menej, ak už dosiahli nejaký cieľ. To, že sa dieťa postavilo alebo lozí, ešte neznamená, že je všetko v poriadku.

„Väčšinou je dieťa v terapii, až kým nemá samostatnú chôdzu, ale aj tá musí byť správna. Či sa dobre postavilo, či ide správne noha. Ak sa mamička vytrápi rok, treba to ešte pár týždňov, mesiacov potiahnuť,“ upozorňuje terapeutka. 

Aj u dieťaťa, ktoré nemá žiadne diagnózy, je totiž cieľom, aby si prešlo vývojom (poloha na brušku a dvíhanie hlavy, plazenie, šikmý sed, lozenie, postavenie sa, široký sed a samostatná chôdza) a predišlo sa komplikáciám.

Každé dieťa má svoj čas

Preto je zlé, ak aj deti bez diagnóz rodičia či starí rodičia nasilu a skoro posádzajú poobkladané vankúšmi, ťahajú ich a vodia na silu za ruky, či dávajú do rôznych chodítok, ktoré majú za následok vykrivenie chrbtice, špičkovanie a nesprávne zapájanie svalov, taktiež ich pasívne tlačia v autách a bicykloch po ulici. Dieťa má samo objavovať, čo dokáže. 

 

„U každého dieťaťa potrebujeme kvalitné otáčanie, lozenie, aby sa eliminovalo riziko problémov neskôr. Nemá to význam len pre hrubú motoriku, teda telo a trup, ale i pre jemnú motoriku, ako rozprávanie, jedenie, manipulácia ručičkou, zdravé chodidlo a pod.

Keď  dieťa nemá dostatočne pevný  trup, ktorý si vytrénuje práve správnym lozením, keď si zacentruje kĺby, spevní chrbát, len potom to vie využiť v jemnej motorike – napr. sa to prejaví v ľahkom písaní, ruka nevisí pasívne na chrbte a dieťa sa pri písaní rýchlo sa unaví, keďže ruka to tlačí,“ prízvukuje fyzioterapeutka a zároveň dopĺňa, že správny psychomotorický vývoj je dôležitý je aj pre nohu, ktorá môže byť pri „preskočení“ niektorej z fáz plochá, krivá.

Navyše, len pri lození v skríženom vzore, kde sa striedajú ruky a nohy skrížene, sa prepájajú aj hemisféry v mozgu, čím sa predchádza rôznym poruchám ako dyslexia a dysgrafia.

Jej rada znie, aby sa rodičia neponáhľali s chôdzou dieťatka, chodiť bude celý život. Keď dlho a správne lozí, je pevné, bude mať aj peknú chôdzu.

Je to, ako keď postavíme dom, ak má zlé základy, už to nikdy nebude dobrý dom, už ho budeme stále len opravovať. Tak je to aj s telom dieťaťa, ak dostane zlý základ do života v prvom roku, už sa to vždy len bude niekde opravovať.

„Kvalita, ktorú dieťa dostane v prvom roku života, sa prejaví v jeho ďalšom živote – v škole, v dospelosti v práci a pod.,“ dodáva. Taktiež sa prihovára, aby rodičia neporovnávali svoje deti a tzv. „tabuľky“ nechali v ordináciách. Tie totiž slúžia ako pomôcka pre lekárov,  každé dieťa je iné, každé má svoj čas, kedy je pripravené na ďalší stupeň v napredovaní.

„Dôležité je, aby sme nechali dieťaťu priestor byť aktívne, aby samo zdolávalo prekážky, ktoré by pre neho mali byť výzvami. Zdravé dieťa je zvedavé, objavuje, skúma, hrá sa. Je to signál, že ho nič nebrzdí a je v poriadku. A my, dospelí mu len máme vytvárať mantinely, aby si neublížilo,“ znie jej posolstvo na záver.  

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: