Dobré rady pre rodičov: Slovíčko NIE je dôležitý medzník vo vývoji dieťaťa
Bábätká a malé deti sú najroztomilejšie. Smejú sa a (takmer) vo všetkom s nami súhlasia. Opakujú po nás slová i gestá, ponúkané veci vďačne prijímajú. Až kým jedného dňa nezaznie z malých ústočiek: „Nie, nechcem!“ Prečo zrazu na všetko hovorí nie?
Ak deti používajú zaťato slovko „nie“, vie to mnohých rodičov priviesť do bezradnosti, začnú so svojím potomkom bojovať a svoje áno si tvrdo presadzovať. Ukážeme vám však, že detské „nie“ je lepšie a užitočnejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
NIE je dôležitý medzník vo vývoji dieťaťa
„Nie“ znejúce z úst malých detí neveští v očiach dospelých nič dobré. Lebo hneď, ako toto slovíčko drobec objaví, mnohým rodičom nastanú trpké časy. Vytušia, že čoskoro vypukne obdobie vzdoru a budú potrebovať pevné nervy.
Odborníci ale hovoria o slovku „nie“ v pozitívnom zmysle: Naučiť sa povedať „nie“ je podľa nich dôležitý krok v procese utvárania osobnosti –„nie“ znamená dozretie a uvedomenie si seba ako osoby. Okrem toho, kto chce v živote niečo dokázať a byť rešpektovaný, musí sám seba vychovávať k tomu, aby vedel jasne vyjadriť svoje stanovisko. Kto nikdy nemá silu povedať „nie“, tomu hrozí nebezpečenstvo, že bude druhými využívaný a môžu mu ublížiť.
Je vaše dieťa plačlivé či vzdorovité? Príliš veľa stimulov deti preťažuje
NIE a modelové situácie zo života s deťmi:
NIE: Objavenie vlastného JA
Situácia: Bábätko Nina vie už sedieť, ale ešte nehovorí. Jej mama – mysliac na zdravie svojho dieťaťa – ponúka dcére zeleninovú kašičku. Po prvej lyžičke zovrie Ninka pery a pokrúti hlavou.
Čo je za tým:
Krútenie hlavou je predchodcom slovíčka „nie“. A predstavuje dôležitý vývinový medzník: Bábätko po prvýkrát pocíti, že je samostatnou bytosťou a nie súčasťou mamy, otca alebo okolia. Táto forma negativizmu sa najčastejšie objavuje pri jedení, ale aj pri prebaľovaní a obliekaní.
Najvhodnejšia reakcia:
Deťom by ste jedlo nasilu nútiť nemali. V konečnom dôsledku to pri zovretých perách ani nejde. Ninkino neverbálne „nie“ musia rodičia akceptovať, najvhodnejšie je vymeniť druh kaše. Ak ale dieťa myká hlavou a kope nohami pri prebaľovaní, treba mu ukázať, že dospelý je silnejší a prebalí ho aj proti jeho vôli. To isté platí aj pri obliekaní. Ak rodičia jednajú energickejšie, pretože inak sa dieťa obliecť nedá, nejde o žiadne traumatizovanie detskej duše.
Prvé „Nie!“ – dôležitý medzník
Situácia: Dvojročný Paľko najnovšie neustále hovorí „nie“. A to na všetko: na jedlo, na obliekanie, ale aj na prosbu, aby priniesol svoju obľúbenú obrázkovú knihu. Rodičia už pomaly strácajú nervy a sú bezradní, lebo akoby inú odpoveď okrem tejto ani nepoznal. Niekedy sa stáva aj to, že krátko na to, ako na niečo povedal „nie“, to bez problémov urobí.
Čo je za tým:
Na začiatku deti ešte presne nevedia, čo znamená slovíčko „nie“. Skúšajú ho hovoriť stále znova a znova, aby otestovali, ako rodičia zareagujú. Až postupne pochopia, že pomocou „nie“ môžu niečo odmietnuť. A tak ho začnú používať nie na jednu vec, ale na rôzne situácie: na čistenie zubov, opustenie detského ihriska, na ukladanie na spánok, či prosbu o prinesenie obľúbenej knižky...
Najvhodnejšia reakcia:
Netreba brať každé jedno „nie“ úplne vážne – drobec sa nachádza iba v testovacej fáze. Ale aj vtedy, keď ho použije cielene, netreba diskutovať o každej veci, ktorú je treba urobiť. Deti totiž chcú, aby rodičia prevzali vedenie a kontrolu nad nimi, na ne samé by to bolo veľa. Tam ale, kde to možnosti dovoľujú, môžu rodičia detské „nie“ brať z času na čas do úvahy: môžu drobcovi napríklad navrhnúť obliecť si iné tričko, natrieť chlebík niečím iným alebo pustiť iné CD. Ak je deťom dovolené rozhodovať o malých veciach, posilní sa tým ich sebavedomie.
NEbudem, NEchcem, NEchutí mi...
Váhanie medzi ÁNO a NIE
Situácia: Jurkov (2,5) otec sa teší z toho, že si môže po práci vyzdvihnúť svojho syna yo škôlky.Malý sa ale vôbec neteší a nechce za ním ísť. Otecko sa snaží milo sa prihovárať svojmu anjelikovi, no ujde sa mu len nahnevané „Nie! Ja sa chcem ešte pohrať!“
Čo je za tým:
Túto situáciu možno vysvetliť pomocou teórie pripútania sa: Jurko už má vytvorené k otcovi silné puto. Ale momentálne je jeho pripútanie sa k hre oveľa silnejšie. Musí sa od hry najskôr odtrhnúť a odpútať, až potom začne opäť fungovať puto k ockovi – a to môže istý čas trvať.
Najvhodnejšia reakcia:
Jurko sa vie v určitom čase pripútať len k jednej veci, preorientovanie sa z jednej veci na druhú mu ešte robí ťažkosti. Ocko si preto musí urobiť čas a chvíľku počkať. Čas si vyžadujú aj iné situácie, kde sa musí dieťa preladiť na inú vlnu: ranné vstávanie alebo vyrazenie z domu na nákup či odchod z detského ihriska.
Nie, s tebou sa nerozdelím!
Situácia: Leonard (4) sa pýta svojho o dva roky staršieho brata: „Môžem si požičať tvoje nákladné auto?“ Ostrú odpoveď „NIE!“ ešte zosilní Danko nahnevaným výrazom tváre.
Čo je za tým:
Za normálnych okolností nemá Danko problém podeliť sa o svoje hračky, napríklad so svojím najlepším kamarátom. Ale pri malom bratovi je jeho zmysel pre férovosť prevalcovaná silnejším pocitom: žiarlivosťou. Podľa Dankovho pocitu už malý brat aj tak dostáva toho viac ako on sám, napríklad pozornosť mamy a otca. Preto podľa neho nepotrebuje ešte aj jeho nákladné auto.
Najvhodnejšia reakcia:
Je úplne jedno, akou mierou rozdeľujú rodičia svoju lásku – žiarlivosť sa objaví tak či tak. A nútiť súrodencov podeliť sa, tento vnútorný pocit ešte zosilňuje, v dohľadnej chvíli sa bez pochýb objaví ďalšia agresia. Preto toto „NIE!“ je najvhodnejšie akceptovať. Napokon i mladší súrodenec si musí zvyknúť, že mu je nie vždy vyhovené.
TIPY pre rodičov: Ako získať spolupracujúce deti?
Najskôr sa treba naučiť „nie“, potom „áno“
Situácia: „Kristínka, donesieš mi, prosím ťa, mlieko z chladničky? Ja nemôžem, lebo mám ruky od cesta!“ „Nie, teraz si akurát kreslím!“ – ozve sa späť ľahostajným tónom.
Čo je za tým:
Aj keď to niekedy vyzerá inak – deti odmietajú veci zriedkavejšie, ako si my, dospelí, myslíme. Väčšinu času totiž drobci s nami kooperujú: prídu, keď ich voláme, idú do škôlky, hoci sú ešte unavení a chcú spať, alebo nasypú psovi do misky granule, ak ich k tomu vyzveme. Jednoducho povedané – jednotlivé situácie prijímajú tak, že neodporujú. To je však možné len vtedy, ak k tomu môžu občas povedať aj „nie! – inak by to bolo len zlomenie sa a vykonanie činnosti pod tlakom.
Najvhodnejšia reakcia:
Aby sa dieťa naučilo povedať „áno“, musíme niekedy zniesť aj jeho „nie“, aj keď nám to nemusí byť vždy pochuti a vhod, ako v spomínanom prípade. To posilní jeho schopnosť povedať „nie“ a odmietnuť prípadné nevhodné návrhy cudzích ľudí, lebo vie, že slovko „nie“, nie je voči dospelému človeku žiadnym tabu. Namiesto toho, aby mama vyčítala Kristínke, že jej nešla pomôcť, bolo by vhodnejšie jej „nie“ na prosbu (ktorá bola formulovaná formou otázky) akceptovať. Možno Kristínka pomôže nabudúce, keď bude môcť sama miesiť cesto.
Slovíčko „áno“ si vyžaduje čas
Situácia: Martin (3) je podľa svojich rodičov poslušné dieťa. Len keď má ísť občas na jeden deň k svojim starým rodičom, vzprieči sa a kričí: „Nie, nechcem ostať u babky a dedka!“
Čo je za tým:
Martinko je ešte veľmi citlivý na odlúčenie, ani na detských oslavách alebo na cvičení pre deti nechce ostávať sám. U babky a dedka to okrem toho vonia inak, nábytok je smiešny, starí rodičia robia všetko inak ako mama a pre vnuka aj platia iné pravidlá ako doma.
Najvhodnejšia reakcia:
Nie je nutné vynútiť si pri každom „nie“ okamžité riešenie. Navyše v tomto prípade treba chlapcovo odmietanie chápať a nenútiť ho. Rokmi sa bude vedieť Martin odpútať od svojich rodičov oveľa ľahšie, možno sa dokonca bude na starých rodičov a ich „inakosti“ tešiť. Aj voči nezvyklému prostrediu bude tolerantnejší. Tento vývin však nemožno urýchliť, každé dieťa má totiž svoje vlastné tempo.