Metóda stručných pokynov: takto bude dieťa počúvať!

Metóda stručných pokynov: takto bude dieťa počúvať!

13.9.2017 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Marika Koscelníková foto: iStock.com

Skúste používať krátke a stručné pokyny, ak dieťa nepočúva. Uvidíte tú zmenu.

20 užitočných rád, ako zo svojho dieťaťa dostať to najlepšie

Komunikovať s dieťaťom si občas vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a umenia. V bežnom rozhovore o veciach života nás naša ratolesť vie pobaviť aj dojať.

Iné je ak potrebujeme, aby dieťa urobilo to, o čo ho žiadame. Vysvetľovanie, dohováranie, prosby, aj hrozby – rodičia skúšajú všetko, aby dosiahli to, o čo žiadajú.

Máme pre vás tip vyskúšajte krátke pokyny, zhrnuté do dvoch slov. Ako na to?

Dieťa potrebuje jasný a stručný pokyn, aby vedelo, čo sa od neho očakáva

Metódu stručných pokynov môžete využiť v situáciách, ktoré sú už prežité, a v ktorých je jasné, o čo ide. Vie Peťko, že ruky si musí umývať vždy, keď príde z ihriska domov, lebo ste mu to už dostatočne vysvetlili?

Pozná dôvody, prečo si ich musí umyť a predsa na to stále zabúda? Toto je situácia, ktorú obaja prežívate denno-denne a v tomto prípade stačí úplne stručný a jasný pokyn – Peťko, ruky!

Metóda „dvoch slov“ šetrí čas a patrí k najefektívnejším komunikačným zručnostiam. Dôležité je, aby boli slová, ktoré zvolíte presné a zrozumiteľné

Tým prvým slovom by malo byť oslovenie – teda najlepšie meno dieťaťa – oslovením zmiernime rozkazovačný tón. Sme partnermi v komunikácii. Stručným pripomenutím toho, čo je nutné urobiť, sa nevyvyšujeme, nekarháme, ani nič nevyčítame.

Vidíš Lucinka, aký máš v izbe neporiadok? Sto krát som ti vravela, že veci majú byť na svojom mieste a ty stále nedokážeš po sebe upratať? Minule si si neupratala a stúpila si na kocku z lega, bolela ťa nožička. Tak si uprac tú izbičku konečne...

Prečítajte si: Ako vychovať dieťa k samostatnosti?

Zdĺhavé vysvetľovanie nemá účinok

Namiesto zdĺhavého vysvetľovania postačí pokyn Lucinka, hračky!  Ten dáva dieťaťu jasnú správu, čo od neho chceme. Vecne upozorňujeme na to, čo je potrebné urobiť. Nie je zmätené z výčitiek a nestratí zmysel našich slov.

Deti zvyknú svoje nevhodné správanie (akciu) kontrolovať reakciou, pokiaľ je rodič nablízku. Pri „malých zlobách“ stihnú okom sledovať, či ich rodič vidí a zareagujú aj na nesúhlas rodiča.

Ten nemusí byť vyjadrený slovami, niekedy postačí gesto, či pohľad. Reakcia rodiča má byť jasne čitateľná, deti ju očakávajú.

Sú situácie, v ktorých je pre ne naša reakcia pomocnou barličkou v ich konaní a správaní. Ak dôjde k nevhodnému správaniu na verejnosti, šetrime hodnotiacimi slovami typu „si neposlušný a zlý, Lucka je zlaté dievča, lebo sa nebije“ a podobne. Je to pre neho nepríjemné a naše slová nezmenia jeho konanie.

Pomôže jasné kategorické odmietnutie správania, ktoré sa nám nepáči a je nevhodné. „Žiadna bitka. Žiadne nadávky.“ Trváme na tom, čo hovoríme.

Vyhýbame sa pritom hodnoteniu osoby  - „ty si zlý, keď nadávaš“. V prípade, že sa dieťa na ihrisku dostane do situácie, ktorú nedokáže spracovať – bije sa o hračku, ubližuje inému dieťaťu, prípadne ho prepadne zúfalý plač – zoberte ho nabok, alebo preč z ihriska.

Počkajte, kým ho afekt prejde, dieťa sa upokojí a potom môžete situáciu rozobrať. Nemá zmysel vysvetľovať mu, prečo jeho správanie nebolo akceptovateľné, kým plače a je frustrované.

Ako majú rodičia ukázať deťom hranice?

Stručný pokyn a chvíľa času pre dieťa

Buďme veľkorysí rodičia a dajme dieťaťu chvíľu čas, kým spracuje to, čo mu hovoríme. Netrvajme na tom, aby naša požiadavka bola vybavená okamžite.

Je v zápale hry a my od neho požadujeme, aby si okamžite upratal topánky na chodbe? Dajme mu možnosť dohrať začaté: „Mirko, topánky! Teraz sa hrám. Doskladáš si túto vežu a potom si ich pôjdeš uložiť“.

Po chvíli požiadavku zopakujeme, lebo dieťa na ňu naozaj mohlo zabudnúť. Snažme sa vyhýbať príliš príkremu a rozkazovačnému tónu.

Komunikujme požiadavku tónom: „viem, že si počul, asi si len zabudol, tak ti to pripomínam“. Rodičia často zabúdajú na to, že deti vnímajú čas a jeho plynutie inak ako dospelí. To, čo je pre nás dlho, z ich pohľadu trvá krátko (veď veža z kociek ešte nestojí) a naopak.

V zúfalej situácii, keď si s dieťaťom nevieme poradiť – keď nás jeho vzdor, hnev, plač, trucovitosť ľahko vtiahnu do neovládateľnej zúrivosti – pomáha nadhľad a humor. Toto je už vysoký stupeň rodičovskej zrelosti, o ktorý sa môžeme aspoň pokúsiť. Mama, úsmev.

Stanovte deťom vo výchove hranice

Komentáre