otázka

Vaša dcérka sa na vás zrejme hnevá, že ste priniesli domov to druhé dieťa a nevenujete jej všetku svoju pozornosť ako do narodenia brata. Bolo by veľmi vhodné, aby ste si delili pozornosť medzi obe deti, aby bol jeden s dcérkou a druhý z vás so synom. Je to trochu náročné, lebo si nemôžete príliš vydýchnuť, no nejaký čas je dobré sa na to zamerať. Neznamená to, že dcérka zostane zo dňa na deň ako vymenená, no postupne sa jej bude ľahšie s vami komunikovať, lebo si uvedomí, že má svoje miesto vo vašej rodine.

Napr. "Žiaľ, nemôžem to pred tatinom tajiť." alebo "Ja mu to nepoviem, lebo chcem, aby si mu to povedal/a ty sám/sama."

Je ale tiež dôležité primerane veku s dieťaťom pohovoriť aj o tom, prečo to nechcete zatajovať. Či už je to otázka dôvery, otvorenosti vo vzťahoch, preberania zodpovednosti za svoje správanie...

Keďže sa pýtate, ako máte svojmu synovi povedať, že jeho otec si vzal život sám a neviete, či by to pochopil, možno by bolo vhodné, keby ste na tom popracovali najprv vy. Čo tým myslím: vy niekde máte strach, že ak poviete synovi, čo sa stalo, ako jeho otec odišiel z tohto sveta, a syn to nepochopí, niečo bude nasledovať, nejako sa to bude ďalej vyvíjať, bude to mať nejaké dôsledky alebo dopad. Čo presnejšie to znamená, že by to nepochopil? Čo najhoršie by sa mohlo stať, keby ste synovi povedali, ako to bolo? Aké "scenáre" vás napadajú?
Druhá oblasť by potom bola: v akom veku by to bolo podľa vás vhodnejšie? Čo by mu vo vyššom veku pomohlo, aby danú skutočnosť vedel lepšie uchopiť, aby to pochopil?
Uvedomujem si, že v sebe vnímam silnú tendenciu napísať vám, že by bolo vhodné sa stretnúť so psychológom a podrobnejšie preskúmať vaše vlastné obavy a to, čo s nimi súvisí a zaoberať sa tiež tým, čo vám bráni hovoriť o tom teraz a prečo a aký vek by teda bol vhodný a prečo. (Tá vaša otázka vyzerá na pohľad jednoducho, no odpoveď na ňu je oveľa komplexnejšia a je dôležité, aby ste ju našla vy v sebe, napríklad aj za pomoci psychológa. V prvom rade vy musíte cítiť, vnímať v sebe, že to je dôležité povedať synovi a že to je vhodné povedať teraz alebo o x rokov, napríklad vtedy, keď to budete vnímať ako vhodný čas, vhodnú príležitosť atď.)

Hľadanie útočiska a podpory u dospelého/iného človeka je jeden zo spôsobov, ako si v ťažkých situáciách pomáhame. Je to prirodzené a normálne, často aj prospešné.
Riešiť konflikty sa dieťa učí od malého malička, najprv s rodičmi a súrodencami či ľuďmi, s ktorými prichádza bežne do kontaktu. Jednak sa učí tým, že vidí, ako iní ľudia riešia konflikty a aj naberá vlastné skúsenosti.
Závisí teda od povahy dieťaťa a aj od výchovného prístupu rodičov či od vzťahov medzi rodičmi, ako dieťa s konfliktmi zaobchádza.
Samozrejme, vy mu môžete ukazovať, ako zaobchádzať s útočníkom. No môžete synovi tiež navrhovať, čo by mohol skúsiť urobiť a sprevádzať ho pri jeho pokusoch, našepkávať mu, stáť mu za chrbtom ako morálna opora... Prečo ho neučiť? Možno ani tak nie to, ako vrátiť útok, hoci aj to sa niekedy môže hodiť, no hlavne to, ako povedať, že sa mi to nepáči, ak ma udrieš, ako utiecť, ako povedať, že sa ťa bojím, keď tak kričíš, učiť ho zvýšiť hlas tiež...

Dieťa má právo na oboch rodičov a je to veľmi pozitívne, ak sa o dieťa dokážu bez väčších ťažkostí postarať obaja, hoci spolu nežijú. Samozrejme, nová partnerka či partner rozídených rodičov situáciu "komplikujú", teda stávajú sa súčasťou života dieťaťa a teda cez dieťa aj súčasťou života toho druhého rodiča (teda partnerka vášho ex sa cez vášho syna stáva súčasťou aj vášho života). No v zásade na tom nie je nič zlé, ak má s dieťaťom dobrý vzťah, je to veľká výhoda. Je to ale ťažšie pre toho druhého, v tomto prípade pre vás, lebo je to istým spôsobom zraňujúce, ak tej druhej žene hovorí mama, ak k nej má dobrý vzťah a podobne.
Ak ako tak vychádzate s vaším ex, asi by mohlo situáciu viac zamotať ako uľahčiť, ak by ste žiadali o výlučnú starostlivosť. Váš syn otca potrebuje rovnako ako vás. A je fajn, že otec chce so synom tráviť čas, že nie je všetka starostlivosť len na vás, že si môžete oddýchnuť, keď je syn u otca a načerpať sily a venovať sa sebe a potom si viac užívať chvíle so synom.

Ak máte možnosť výberu, v tomto veku je asi vhodnejšie, aby chlapci bývali spolu. Budú mať tak priestor na budovanie vzájomného vzťahu, budú sa učiť zdieľať jeden priestor, výjsť v ústrety druhému, vyjednať si pre seba, čo potrebujem, dohodnúť sa, byť si oporou, ohovárať rodičov atď. Postupne, ako budú dospievať, im môžete izbu rozdeliť alebo im dať každému jednu izbu, ak o to budú stáť, aby mali viac súkromia...

S cudzím jazykom je to tak, že ak vnímate, že dieťa má záujem sa jazyk učiť a nerobí mu to ťažkosti, môže sa začať učiť už teraz alebo ako pôjde do školy. Vždy to závisí aj od schopností dieťaťa poradiť si s ďalším cudzím jazykom.