rešpekt

Dobrý den pani doktorka.Moj 3. ročny syn v poslednom čase nechce počuvať.Možem aj 5 krat povedat uprac, nebehaj, nedrgaj sa no on ako by nepočul, nevnimal.Musim nakonec skričať a ked ani vtedy nechce tak sa vyhražam s varechou s ktorou bohužial par krat dostal na zadok lebo napomenutie nevnimal a uz som nevedela ako docieliť aby ma počuvol.No nechcela by som ho stale nahanat s varechou a už vobec mi nie je prijemne ked mu musim nou dat na zadok.Ako sa zachovať ak na moju vyzvu, prozbu , aby počuvol nereaguje a ešte naschval to spravy aby on mal posledne slovo, aby to aj tak bolo len po jeho.Najhoršie je že jeho 2.ročna sestra po nom všetko opakuje.Najviac ma trapi ze ak sa mu niečo nepači čo spravi jeho sestra či bratranec ,napr.ked sa hraje a mu niečo zoberu hlavne ak je niečim velmi zaujaty tak hned drga a ide udrieť.A to mu zakaždym vysvetlujem ze sa nema drgať a byť lebo može velmi ubližiť a može isť sestrička do nemocnice alebo mu vravim aby mi prišiel povedať ak mu niekto robi zle alebo sa mu niečo nepači ale nech sa nebije.No on aj tok to porieši po svojom, drgne capne.No a poto sa stale iba kriči na neho.Prečo si to spravil, prečo si škaredy,prečo sa nepodeliš.Nechapem jeho spravaniu.Potrebuje stale uputavať pozornosť? ziarli?či iba prechadza obdobim vzdoru?Je velmi živy všetko s čim sa začne hrať je na 5.minut a už ide niečo ine robiť.Samozrejme predchadzajucu činosť necha tak a ide robiť inu.Ešte aj rozpravky pozera tak že robi stojky, vyklada si nohy.Od 2 rokoch cez den nespi a nechce spať ani v školke čiže je prenho asi aj dosť ťažke obležať na lehatku2.hodiny.No ani mu ten spanok nechyba večer už o 20.30 spi.Neviem či to všetko nejak suvisi no počuvne len ken sa nan nakriči alebo dostane po zadku.Poradte ako na neho aby som niečo nepokazila.Za odpoved pekne dakujem.

Dobrý deň,
Máme 5 ročného syna (5r+4m). Malý bol do veku 4 rokov veľmi dobré kludné dieťa, nevravím že nemal svoje zlé chvilky ale určite nie taketo. Rychlo sa učil,v 2,5 roku vedel všetky základné farby + dalšie ako fialova, ružová, oranžova, šeda a postupne pribudali aj kriklave farby. Začali ho fascinovat autobusy (MHD) keďže sme s nimi neustale chodili, v 4r uz poznal čisla do 15-20. V jeho 4r sa nam narodila dcera a vtedy sa mu správanie začalo zhoršovať + školka, pripisovali sme to aj školke, kde sa naučí aj tie horšie veci + nový člen do rodiny. Bolo to na neho trošku viac a museli sme sa s tým popasovať všetci a zvyknuť si. Snažila som sa mu venovať ako najviac to išlo a nie len ja ale aj moj muž.
Pred jeho 5. narodeninami začal mať spravanie ešte horšie a teraz keď ma 2 mesačné prazdniny tak každým dňom sa desim čo prinesie ten ďalši deň. Znášať keď mu niečo poviem že teraz nie lebo idem na wc, popripade keď prebalim sestričku, dám jej papať tak mu spravim/ pomožem, urobime ... vždy mu to odôvodnim keď náhodou nemôžem a vtedy mi povie že mu nič nedovolíme, poprípade mi začne hovoriť že som zlá, hnusná, škaredá mama ktorú nelúbi a minule ma dokonca udrel, zahaňa sa a začína sa takto spravať aj k môjmu mužovi, pri ktorom mal vždy rešpekt, ale určite to nie je až také ako na mňa.
Vačšinou je takýto poobede, lebo síce dávam ho oddychovať koli malej aby mi ju nebudil ale po 1- 1,5 hodine pridem za nim a keď nespi tak mu poviem že sa može hrať. V tomto je skvelý lebo vie sa pekne prehrať sám keď vidí že niečo robím, Stále ho bavi veľmi kresliť hlavne autobusy, robí si tabulky a píše si tam čísla (už vie všetky čísla a abecedu napísať sám, dokonca vie aj povedať kolko je napriklad 592), odpisuje si text z knižky a veľmi rád si vystrihuje a lepí. Takže vždy prídem ked sa prezlečie z pyžama a keď mi povie že chce robit to a to tak mi povie aby som si išla niečo robiť že on mi zatial nakresli autobus,alebo nejaky obrazok. V tomto je fakt užasný a keď chce aby som pri nom ostala popripade mi nic netreba doma porobit čo pri malej nemôžem tak som s nim a hrame sa/ blaznime ... Poobede keď ideme von tak prvá zástavka je na konečnú kde stoja autobusy a pozerá ake tam prišli autobusy, potom ideme na dvor medzi jeho kamaratov .... on je rad že je s nimi a ja musím behať zase za malou takže tiež sa nenudím :p
K malej chodí, dava jej aj zo svojho jedla, občas ju chová čo sa im obidvom páči keď ma dobrú náladu, večerné zaspavanie bez pusiniek na dobrú noc malej ani nemôže byť
No keď som sa pýtala v školke že aky je tak mi vždy vraveli že je veľmi dobrý, pomáha odkladať hračky, že sa rychlo prezlečie, že ani nevedia že ho tam majú a to isté mi vravela aj moja mamina keď u nej bol.
Ešte som chcela keď mal dni že bol zlý a chcel isť do cirkusu alebo niekde inde tak sme spravili tabulku a ked bol dobry tak si dal sam kružok a keď mal nejaky stanovený počet dobrých bodiek tak sme tam mohli isť. Vtedy mu to vydržalo, ale ako nahle prišiel ďalší deň a on docielil že už v cirkuse bo tak zase začal hlavne mne papulovat, zaháňať sa.
Ešte som chcela že maly je strašne tvrdohlavý a už mi to povedali viacerí (logoped, mamina, svokra ...), keď on sám nechce tak proste môžem urobiť čokolvek. Musí sám chcieť, inak nemame šancu
Ďalším takým mojim je ... že keďže jeho bavia tie čísla, počítanie, autobusy, tak neviem či si mysli že všetkym jeho kamaratov to bavi. Keď im povie že poďme kukať na autobusy ake ide číslo tak oni idú preč a on ostane sám alebo keď sú na dvore z MŠ 2-3 tak sa spolu hrajú, no akonahle maju ďalších kamaratov tak na neho sa "vykašlú" a už ho posielajú preč a minule do neho take baby aj strkali. On je taky bojko, proste zakrije si hlavu a budú do neho buchať, popripade sa zmôže na kričanie a nie branenie.

Je toto len všetko v jeho povahe, alebo je taký zo žiarlivosti, alebo prečo sa takto sprava???

Snáď som vám to napísala zrozumiteľne
ĎAKUJEM za odpoveď

M.

Dobrý deň,
máme doma 5 ročného syna, presnejšie, 4,5 ročného zatiaľ jedináčika. Približne pol roka sa u neho prejavuje agresivita a vzdor. Pokiaľ sa nerobí všetko tak ako on chce spustí sa do zúrivého záchvatu a vrieska, ničím sa nedá upokojiť. Vzdoruje pri obliekaní sa, nechce sa sám obliekať, upratať si po sebe hračky...skrátka nič..., všetko sa musí robiť pre jeho pohodlie a spokojnosť. Pri výbuchoch hnevu sa stavia aj do bitky, buchne ma do brucha .... keď sa ho snažím upokojiť nakoniec sa rozplače a sľubuje že to už nespraví. Všímam si u neho, že asi už tri mesiace si olupuje nechtíky, nehryzie, ale s nechtami a palčekami si olupuje ostatné...na ruky už nepotrebujeme nožničky. Ďalšou vecou je jeho pomočovanie sa v noci, môžem zhodnotiť že pretrváva dlhodobo už asi rok. Neviem či je to v jeho veku ešte normálne.
Pre upresnenie doplním, že sme sa v čase jeho života sťahovali už 4 krát a menili sme škôlku 3 krát. Naposledy po novom roku, kedy sme sa vrátili domov bývať k mojim rodičom, pričom si v tej istej dedine staviame domček, kde by sme sa v maji tohto roku mali nasťahovať. Dôležitým ukazovateľom pre mňa v tomto smere je aj to, že čo sa týka manžela a syna, tak v tomto vzťahu manžel nemá problém, syn ho poslúcha na slovo a má pred otcom rešpekt. Prosím poraďte mi ako postupovať ďalej.
Ďakujem

pani doktorka, potrebujem poradit. nasa rodinna situacia je taka ze svokrovci byvaju snami v jednom dome, domacnosti mame oddelene. Moj problem je,ze ked maly ide k babke tak ta sa na neho vyskiera , co sa mamlemu strasne paci, ale je to strasne neprirodzene a preafektovane, vsetko mu dovoli a robi vsetko tak ako chce on. Tiez ked poviem ze nieco nesmie tak ona pouzije vetu ze tam nejdeme alebo toto nesmies lebo maminka sa bude hnevat. Ked ju na to upozornim ze to nesmie , tak on povie ze on je este malicky a ze tomu nerozumie. V poslednych tyzdnoch mam problem s malym ze ho chytaju nervy ked mu nieco nedovolim alebo nespravimako on chce, ked ho beriem od babky tak reve a mna odmieta, tiez ked babku co i len zahliadne a vidi ze nejdeme knej tak spusti rev. Ked som babku na to upozornila ze treba k nemu zmenit pristup tak sa urazila a ked sme to preberali s manzelom tak dal vinu mne ze nechcem babke dopriat vnuka a rozkazujem im este aj to ako sa spravat. zaujimave je ze u druhej babky toto nerobi, tam ho tiez rozmaznavaju ale ma tam stanovene hranice a nema vsetko dovolene, vtedy nereve ked ho beriem a nerobi cirkus. Maly bude ma rok a dva mesiace a nechcem aby toto prerastlo do vacsieho problemu. Prosim poradte ako dalej, uz somna pochybach ci nerobym chybu ja. dakujem

Dobry den,

vopred velmi pekne dakujem za Vas cas a odpoved. Moja dcerka zacala tento rok v septembri navstevovat skolku. V tom istom case dovrsila 3 roky. Je to bezne mile dievcatko, este pred pol rokom bola az zazracne pokojna a velmi mila na vsetkych, velmi spolocenska a hrava, nikdy nemala zachvaty placu, problemy so zaspavanim, jedenim obliekanim, odchodom z nastev, NIKDY neboli. Posledne tyzdne sa rapidne zmenila. Myslim, ze hlavnou pricinou je vobec obdobie samo " ako sa hovori obdobie vzdoru", a tiez nastup do skolky, novy rezim, nove prostredie, novi kamarati, nove autority. Vludne som jej hovorievala, ako tam budu deticky, pani ucitelky, zdala sa, ze postupne vstrebavala tieto informacie a prve dni klasicky prezila pekne nemala problem, druhy tyzden bol mierne kriticky, teraz sa uz len kazdy vecer pred spanim milion krat uistuje ci si pre nu poobede pridem, ale ked pridem nezda sa ze je tam nerada, neplace ani nic.Ale pocas dna resp. poobedia ked sa vraciame zo skolky domov zacina horor. Nikdy neviem kedy pride, ani neviem konkretnu pricinu, ani neviem kedy skonci. Priemerne tento "horor":-) trva tak 30-45min. aj 2-3x za poobedie. cez vikend castejsie. Z nicoho nic mi povie, ze nema rada nejaku kamaratku a zacne o tom hovorit sama len tak na otazky preco neodpoveda, alebo mi povie ze dnes nepojdeme von, pritom som to este ani nevyslovila ze by sme mali ist, alebo nechce nastupit do auta, ze ona chce ist pesi, pociem ze ideme k babicke, vsetko je ok, sme na prvom schodku v baraku, tam si sadne a zacne rev a krik a sacanie a buchanie ze nikam neide, a to je jedno kam, mame ist alebo nemame, kriky pri zaspavani, jedeni vsetko je teda vzdy zasadne naopak, a vzdy je to sprevadzane kricanim, plakanim sacanim, buchnatovanim, uz som jej dala aj po zadku riadne, bez absolutneho respektu alebo zlepsenia, tak to uzu robit nebudem, lebo som sa tomu vzdy chcela vyvarovat, atk ju vacsinou ignorujem ked sa to da....ale vacsinou sa ukludni az ked sa pokusim jo objat a moj pokus je uspesny tak vtedy to postupne ustupuje a zrazu z nicoho nic ako keby utal, akoby zly duch:-) z nej vysiel a ona nahodi uuuplne ale uplne odveci temu a je nesmierne pokorna a mila / je to v tej situacii velmi srandovne/ a vtedy sa snazim jej dohovorit, ze to co robila je skarede a ze ju moc lubim ... ale ona rozprava uplne o inom a absolutne nereaguje na to co jej hovorim, tak to potom vzdam a zacnem sa teda bavit na jej temu:-)...prosim Vas poradte mi ako mam v tychto situaciach reagovat je to pre mna velmi nove, myslim v jej pripade, / starala som sa o sestrine deti, tiez mali vybuchy no myslim ze nie tak intenzivne/, ale mojmu manzelovi musim velmi vysvetlovat hram sa na detsku psychologicku, lebo ten pri tomto straca nervy.

este raz dakujem
a.

Pekny den prajem,
mam 2 deti. Mladsia dcerka, ktora ma teraz 22 mesiacov zrejme preziva obdobie vzdoru. Podla predoslych clankov, ktore sa tykaju podobneho problemu som vsak nemohla najst odpoved na moj problem. Preto by som sa chcela spytat: Ako sa mam spravat ak dcerka dostane zachvat, zacne plakat, hadzat sa o zem, kopat, bit ma, ci bratceka? Ako mam tieto situacie riesit? Niekedy ich viem uz dopredu utlmit, ale ak uz dostane zachvat som zufala? Raz som dokonca pouzila studenu sprchu, ale len trochu na tvaricku - potom sa upokojila, utisila som ju a zaspinkala - vtedy ale asi hodinu vrieskala a uz bola unavena a asi ani nevedela ako sa upokojit. Mam ju nechat vyplakat, mam zostat s nou alebo odist? Vcera mi urobila scenu v plnej cakarni u doktorky, snazila som ju izolovat a zobrala som ju na chodbu, ale vobec sa nechcela utisit, vyskusala som vsetko, jej pozornost nic neuputalo a po tristvrte hodiny sme museli odist domov. Ako reagovat na tieto situacie takto na verejnosti, v obchode a pod.? Doma je to to iste, ak dostane zachvat, tak nic nepomaha, tak ju necham vyzlostit sa, ak sa upokoji pride so slzickami a chce sa tulkat. Ako mam reagovat? Samozrejme vacsinou si ju potulkam, utisim. Je to vsak spravne?, uz sa bojim ak bude vascia a bude si uvedomovat viac veci, nechcem aby si takto vynucovala svoje - v tomto som razna, ak jej nieco nedovolim, samozrejme si to odplace. Je to v jej povahe, uz odmalicka je totiz takto tvrdohlava a teraz akoby sa to zhorsovalo. Skusala som aj objatia, silne som ju drzala, ale potvorka bila ma, skriabala, stipala, ja som drzala, asi polhodinu a bez vysledku, neutisila sa, tak som ju nechala. Chyba? mala som vydrzat?
Ak by ste sa pytali na priciny kedy tieto zachvaty vznikaju, tak samozrejme vzdy su to hluposti, ak jej nieco nedovolim, lebo je to nebezpecne, alebo nieco vidi v obchode a chce to, prave chce hracku, ktoru ma niekto iny a pod....Obom detom davame vela lasky, nesnazim sa ani jednoho uprednostnovat, chvalime, ale aj vyhresime, vsetko podla mojho nazoru standardne, nie sme dokonali, samozrejme robime aj chyby.
Nuz, prosim, poradte ako to zvladat dalej? ako sa mame k nej spravat? Verim, ze mi poradite, dakujem pekne.