Prosím o radu.

Pokúšajte sa naučiť ho vyjadrovať hnev a zúrivosť inými spôsobmi a keď to na neho príde, ihneď mu ten iný spôsob ponúknite. Učte ho kričať, dupať, vrčať, udierať do vankúšov a vysvetľujte mu - stručne a jasne, že to je vhodné a hryzenie ľudí je zakázané Je dôležité povedať dieťaťu, čo od neho očakávame, nie to, čo NEočakávame, lebo dieťa tomu rozumie bez toho nie alebo ne-. Čiže povedzte, čo je zakázané, dovolené, no formulujte to bez predpony ne-. Napríklad: prestaň hrýzť! prestaň pľuť! namiesto nehryz ma! nepľuj na deti!
Taktiež mu kúpte hryzadlo pre deti, ktorým idú zuby a núkajte mu ho, nech hryzie do neho a nie do vás.
Ak by jeho správanie pretrvávalo, pokojne vyhľadajte detskú psychoterapeutku alebo psychoterapeuta, nech vám s tým pomôžu.

Dieťa potrebuje, aby sme boli svedkami aj ich hnevu, nielen tých prejavov, ktoré sa nám páčia a sú nám príjemné. Je vhodné dieťaťu povedať, že vnímate, že sa hnevá a že vám to je ľúto, ale že mu napr. tú danú vec dať nemôžte. Môžete mu ponúknuť, že sa môže pritúliť alebo tam len stojte či si sadnite a buďte s ním, hoci sa hnevá. Potrebuje cítiť, že ho ľúbite, aj keď reve, vreští, škrieka...

Niekedy dieťa lepšie reaguje na príkazy alebo na také vyjadrenia, ktoré hovoria o tom, čo robiť môže. Zákazy totiž na mnohé deti fungujú ako rozkazy či príkazy. Dieťa akoby nepočulo to ne- a nie, ktoré vo vete je a reaguje akoby iba na to ostatné. Teda namiesto "neotváraj dvere" akoby počulo "otváraj dvere"... Preto je dobré začať formulovať tak, aby vo vete dieťa počulo to, čo urobiť má alebo môže, napríklad zatvor dvere, nechaj dvere zatvorené, poď od dverí ku mne...
Druhá vec je, že dvere sa dajú zamknúť a kľúče odložiť mimo dosahu dieťaťa, takže sa dá pomerne ľahko zabrániť tomu, aby ich dieťa otváralo.
Dospelí, matky, otcovia, ktorí sa o nejaké dieťa starajú, musia predvídať, myslieť dopredu a vnímať svet aspoň trochu očami dieťaťa a hlavne dôsledkov. Tak ako vieme, že ak necháme nôž na kraji stola a dieťa už dočiahne na toto miesto, a vieme tiež, že nôž je v rukách dieťaťa nebezpečný, že si s ním môže ublížiť, budeme zrejme dávať nôž na miesto, kde ho dieťa nevie dočiahnuť. Ak robíme niečo s vodou a vedrom, tiež je dobré myslieť na to, čo mohlo nasledovať.
Niektoré deti sú náročné na našu pozornosť, vyžadujú od nás, aby sme rátali so všelijakými možnosťami, niekedy aj takými, ktoré by nás ani vo sne nenapadli.
A ak nejde ku stolu, keď je čas, treba jedlo zobrať preč, keď vy dojete a dať dieťaťu až nasledujúce - teda napr. olovrant, ak odmietlo prísť v stanovený čas k obedu. Povedzte mu ale, že keď vy dojete, jedlo už nebude, obed skončí. No potom to musíte aj dodržať.
A ak o sebe viete, že ste výbušná, bolo by možno dobré uvažovať o psychologickom poradenstve alebo psychoterapii. A možno aj o tom, aby ste si mali čas aspoň v nejakej malej miere, ale viac ako doteraz, oddýchnuť, vypadnúť z domu, môcť ísť cvičiť, pokecať s kamarátkou...

Búchanie si hlavy netreba ignorovať, treba sa postarať o jej bezpečnosť, aby si nespôsobila zranenie - podložte jej podušku alebo aspoň dlaň (medzi jej hlavičku a predmet, o ktorý sa udiera) alebo niečo podobné.
Krik je jej prejavom nesúhlasu, ako sama píšete - prečo by nemohla kričať, keď s niečím nesúhlasí? Ako inak by mala vyjadrovať svoje nie? Je vo veku, kedy dieťa jednoducho vyjadrí to, čo cíti a prejaví to, ako vie. Postupne sa ale učí, ako to robiť prijateľnejším spôsobom. Ak ju za kričanie a vyjadrovanie nesúhlasu zatvárate do ohrádky, čo jej tým dávate najavo, čo ju vlastne učíte? Zisťuje, že keď nesúhlasí, príde trest. Ak ju v tom budete ďalej podporovať (že nesúhlas=trest), ako vyjadrí v budúcnosti svoj nesúhlas v situáciách, keď to bude na mieste - napríklad keď budú kamaráti pre ňu dôležití a ona nebude schopná odmietnuť ich nápady, ktoré budú nevhodné? Dôležité je učiť ju prijateľnejším spôsobom odmietania a nesúhlasu, no netreba očakávať, že v 15-tich mesiacoch sa bude správať ako prvá dáma ovládajúca protokol...

Myslím, že v tomto veku je ťažké hovoriť ešte o hyperaktivite. Deti majú veľmi rôznu potrebu pohybu a minimálne do šiestich rokov sa mnohé deti potrebujú veľa hýbať. A niektoré viac ako veľa. jasné, že to môžu byť deti, ktoré neskôr budú vnímané ako hyperaktívne, no sú to aj deti, ktoré sú nadmieru zvedavé a potrebujú veľa podnetov a aktivity, aby boli uspokojené ich potreby objavovať svet.
Postupom času, ako vyzrieva nervová sústava, sa dieťa upokojuje, dlhší čas "obsedí", lepše sa vie sústrediť atď.
Váš syn sa možno nechce hrať, pokiaľ ho hra naozaj nezaujme... U veľmi zvedavých a rýchlejšie sa vyvíjajúcich detí by mali rodičia dbať najmä na primerané uspokojovanie tejto často nesmiernej zvedavosti a často musia hlavne držať tempo, ktorým deti nové poznatky do seba nasávajú. Je to niekedy náročné a majú sa čo obracať, no zvyčajne nájdu oblasti, ktoré dieťa dokážu zaujať.
A možno by vám dobre padlo, keby ste aspoň na ten jeden deň mohli vypnúť a oddýchnuť si, aby ste tých ďalších šesť stačili svojmu neposedkovi.

Je to náročné obdobie. Dieťa sa učí používať svoju silu a robí to, ako vie. Postupne sa to bude meniť a zlepšovať (veď všetci sme tým prešli a nie všetci nezvládame svoje emócie, svoju silu...). Takže to je tá dobrá stránka mince.
Tá druhá je, že sa zachádza. Niekedy dieťa z afektu dostane nečakaný podnet, ktorý je dosť silný, aby prehlušil krik dieťaťa alebo prichádza iným spôsobom, nie zvukom. Niekedy je vhodné predchádzať záchvatu tým, že dieťa tesne pred zvyčajne "záchvatovou" situáciou zaujmeme niečím, robíme niečo, čo dieťa zaujme a upúta, čo má rado - spievame si, začneme žartovať... Niekedy, napríklad pri prebaľovaní sa môžeme akože zápasiť, merať si sily (tak ty sa nechceš prebaľovať, no počkaj, kto má viac sily?). Dôležité je ale robiť to s citom a trebárs nechať raz dieťa vyhrať a druhý raz ho prebaliť... Hravou formou zvyčajne dosiahneme aspoň niečo a uľaví sa aj nám, nemusíme byť v takom napätí a aj dieťa zistí, že to nie je vždy katastrofa, keď nespolupracuje.
Konzultujte tiež z neurológom (alebo s lekárom, ktorý robil vyšetrenie, na ktorého výsledky čakáte), čo by situácii pomohlo.