Vobec nepocuva zakazy

Niekedy dieťa lepšie reaguje na príkazy alebo na také vyjadrenia, ktoré hovoria o tom, čo robiť môže. Zákazy totiž na mnohé deti fungujú ako rozkazy či príkazy. Dieťa akoby nepočulo to ne- a nie, ktoré vo vete je a reaguje akoby iba na to ostatné. Teda namiesto "neotváraj dvere" akoby počulo "otváraj dvere"... Preto je dobré začať formulovať tak, aby vo vete dieťa počulo to, čo urobiť má alebo môže, napríklad zatvor dvere, nechaj dvere zatvorené, poď od dverí ku mne...
Druhá vec je, že dvere sa dajú zamknúť a kľúče odložiť mimo dosahu dieťaťa, takže sa dá pomerne ľahko zabrániť tomu, aby ich dieťa otváralo.
Dospelí, matky, otcovia, ktorí sa o nejaké dieťa starajú, musia predvídať, myslieť dopredu a vnímať svet aspoň trochu očami dieťaťa a hlavne dôsledkov. Tak ako vieme, že ak necháme nôž na kraji stola a dieťa už dočiahne na toto miesto, a vieme tiež, že nôž je v rukách dieťaťa nebezpečný, že si s ním môže ublížiť, budeme zrejme dávať nôž na miesto, kde ho dieťa nevie dočiahnuť. Ak robíme niečo s vodou a vedrom, tiež je dobré myslieť na to, čo mohlo nasledovať.
Niektoré deti sú náročné na našu pozornosť, vyžadujú od nás, aby sme rátali so všelijakými možnosťami, niekedy aj takými, ktoré by nás ani vo sne nenapadli.
A ak nejde ku stolu, keď je čas, treba jedlo zobrať preč, keď vy dojete a dať dieťaťu až nasledujúce - teda napr. olovrant, ak odmietlo prísť v stanovený čas k obedu. Povedzte mu ale, že keď vy dojete, jedlo už nebude, obed skončí. No potom to musíte aj dodržať.
A ak o sebe viete, že ste výbušná, bolo by možno dobré uvažovať o psychologickom poradenstve alebo psychoterapii. A možno aj o tom, aby ste si mali čas aspoň v nejakej malej miere, ale viac ako doteraz, oddýchnuť, vypadnúť z domu, môcť ísť cvičiť, pokecať s kamarátkou...