zvedavosť

Dobrý deň, mam 3-ročnú v podstate bezproblémovú dcérku. Len už som zúfalá z jej správania. Je "nadpriemerne" zvedavá. Nič jej nesmie uniknúť, všetko chce vedieť do najmenšich detailov. Chce vedieť i také podrobnosti, o ktoré sa zvyčajne deti v jej veku až tak nezaujímajú. Pozerá dvd a zároveň počúva o čom sa s manželom na chodbe rozprávame. Ak niečo robím, samozrejme musí byť pri mne a o všetkom musí mať prehľad. Každú činnosť jej musím podrobne komentovať. Do všetkého sa chce zapájať, všetko chce robiť Na jednej strane ma jej záujem teší no na druhej je to pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Začínam pozorovať, že i blízkym ľuďom/babka, teta../začína toto správanie liezť na nervy. Takáto zvedavá je už od malička a mam trošu obavy, aby to nebolo čím ďalej tým horšie. Na jednu vec sa pýta i trikrát za sebou, pritom odpovedi rozumie. Ak jej niečo nechcem povoliť, zvičajne jej reakcia je "mami vieš čo, dohodneme sa tak....."a už začne sypať svoje argumenty a zastaví ju len môj zvýšený hlas. Snažim sa byť trpezlivá, no už ma čim ďalej tým viac vytáča. Inak je šikovná, bystrá. Od septembra má ísť do škôlky a nechcem aby sa o nej rozprávalo aká je protivná. Ako to jej správanie zvládnuť? Ďakujem za odpoveď

dobry den mame takyto problem. mam syna ktory ma 2 roky a 9 mesiacov. je velmi poslusny a nemame snim vacsie problemy okrem obcasnych vybuchov zlosti. ale mam dojem ze je az privelmi samostatny kym ine deti sa drzia pri mame za ruky moj maly ma za ruku drzi vynimocne a dokonca ide bezomna. ide kus po predu napriklad na prechadzke ani sa neotoci ci som za nim. a pre nedavnom nam zacal utekat najskor v obchode na chvilku som sa otocila a uz ho nebolo. hral sa medzi regalmi s oblecenim, kym ja som cela bez seba dala skoro zburcovat cely obchod, a tyzden do zadu sme sa chystali na autobus kym som stihlôa zamknut dvere maly zmizol, myslela som ze je na dvore a nebol Ani v zahrade, proste nikde tych 15 minut bolo najhorsich v mojom zivote. nakoniec ho nasla suseda na ceste k autobusovej zastavke. proste vedel ze ideme na autobus a isiel tam sam lebo sa mu nechcelo cakat na mna. uz neviem co si pocat bojim sa na sekundu otocit, brat ho so sebou na nakupi neviem ako mu to vysvetlit nic nepomaha. bojim sa prosim poradte mi.

Dobry vecer. Pani psychologicka, prosila by som Vas o radu. Mam trojrocnu dceru, ktora si "od narodenia" cmula palcek na ruke. Odpozorovala som, ze je to hlavne pri zaspavani a ked sa nudi - uz jej z toho idu aj zubky dopredu, tak sme sa ju roznymi sposobmi snazili od toho odnaucit, ale bez vysledku. Ked mala dva roky aj tri mesiace, tak k nej pribudol bracek. Nemam pocit, zeby na neho nejak ziarlila, ba do konca ho chodila hladkat, bozkavala ho a so zvedavostou na neho chodila pozerat. Ako zacal ale stvornozkovat a dostane sa aj ku hrackam, tak mu ich nechce pozicat a sem tam ho odtisne, alebo mu aj jemne capne po hlavicke. Kedze pozornosti ma uz samozrejme menej (ale snazim sa ju do vsetkeho zapajat a z nicoho nevynechat), tak sa zacina aj viac nudiť a k tomu pribudlo este intenzivnejsie cmulanie palca a intenzivnejsie napominanie, oblepovanie leukoplastom, vyhrazanim sa strasidlami, kricanim a pod. A hlavny problem, kt. ma znepokojuje nastal, ked to cmulanie cez den teda vymenila za "nezmyselny zlovyk", kedy si zobere do ruk dve hracky a priblizuje ich k sebea a oddialuje od seba vo velmi tesnej blizkosti oci. Je to absolutne "nezmyselna hra", ktora ma znervoznuje a taktiez znepokojuje. Uz sme boli aj u ocneho a vsetko ma v poriadku. Vezme si napr. dva koniky s ktorymi to takto dookola robi a ked ju napomeniem, ze tak sa s nimi nehra, tak s nimi cvala chvilku po zemi (to mi akoze ukaze ako sa s nimi ma hrat), ale v zapäti sa dostane do toho isteho cyklu. Alebo jej tie koniky zoberem a ona si zobere za chvilku dalsie dve hracky a robi to s nimi. Niekedy sa mi zda, ze je uz z toho aj unavena, resp. nervozna. Uz je v tom tak zacyklena, ze to robi naozaj nevedome. Ked ju od toho odputam, tak sa aj tak k tomu neskor vrati. Kedze bracek zacina chodit za ruky, tak naozaj nie je toho casu tolko, aby som jej stale vymyslala cinnosti (so mnou sa vie zahrat bez tohto zlozvyku) a sama sa zabaviť konštruktívnou hrou nevie, resp. málokedy. Ako ju od tohto teda odpútat? Zacina to robit asi najskor z nudy, ale ja naozaj nemozem byt len s nou. Ako ju naucit, aby sa zahrala aj sama nejaku hru, kt. ma aj logiku? Spolu sa starame o babiky, varime v detskej kuchynke, pereme v detskej pracke, zehlime, staviame a preco sa tak nevie zahrat aj sama? Je to zlozvyk, alebo to moze byt aj nejaka detska neuroza? Dakujem Vam za odpoved a za Vas cas. Sona

Dobrý deň, chcela by som sa p. doktorka opýtať, ako sa mám s 9 mes. synom hrávať. Má hrazdičku, kocky (klasické aj tie, ktoré sa vkladajú do vedierka cez rozličné otvory), reporelá, kocky, na ktorých sa točia rôzne vrtule, lopty, pískacie gumené rybyčky. Každé ho baví tak 5-10 min., potom sa pustí do hračiek nášho psa, do nábytku a pod. :-) Niekde som čítala, že v takom veku ich treba nechať hrať sa aj samých. Nechcem mu určovať, s čím sa má hrať, skôr sa zapojiť do jeho hry, ale je to dosť obtiažne. Chcem byť nielen "pri ňom" ale aj "s ním". Naučil sa loziť po štyroch a asi len to ho baví do nekonečna. Lenže potom si robí zálusk na zástrčky,šuflíky a pod. Je pri tom samozrejme pod dohľadom. Môžem teda urobiť niečo, aby sa rozvíjal? Alebo to všetko, čo som opisovala je práve ten rozvoj (či už motorický alebo psychický)? Ďakujem za Váš čas.

Dobry den, mame 2 rocne dievcatko, ktore je velmi uplakane. Ked k nam pride navsteva, ci uz rodina, alebo nasi znami, stale place, az sa zadusa a nemozem sa od nej vzdialit ani na chvilu. Vsetci mi hovoria, ze je rozmaznana, ale neviem si predstavit ako moze by take male dieta rozmaznane. Na ihrisku medzi detmi nezvykne plakat, skor naopak, neboji sa ani v obchodoch a na ulici, prihovori sa aj cudzim ludom. Ked ideme na navstevu my, chvilu jej trva, kym sa odo mna odtrhne a niekedy si aj pomrnci, ale potom jej uz zvedavost neda. Poradte mi, prosim, neviem, ci je to normalne, alebo ci robime niekde chybu v pristupe. Je pravda, ze sme vacsinou cele dni samy dve, tato chodi domov vecer, ale medzi deti na ihrisko chodime pravidelne. Dakujem velmi pekne za odpoved

Milá pani doktorka,obraciam sa na Vás,lebo si neviem rady s mojim prváčikom.Adamko sa narodil na čas s 41OO g.Ako malé bábätko bol veľmi pohyblivý.Mal necelé 3 mesiace,keď sa otočil bez pomoci na brucho.Nemal ani 11 mesiacov,keď začal sám chodiť.A keď mal rok,mal 12 zúbkov.Ako jeden a pol ročný vedel rozlíšiť viac farieb a 2 a pol ročný spoznal všetky písmená.Ja som ho nenútila.On javil o to záujem.Keď som ho odmietla,že on to ešte nepotrebuje vedieť,tak zúril a zahodil vystrihnuté písmenká.Takže ako 4 a pol ročný čítal vety.Dojčila som ho 3 roky a 3 mesiace.Je veľmi citlivý,má ma veľmi rád,ale neváži si ma.Neposlúcha ma,pritom ja mám nervy zo železa.Takže nedvíham hneď hlas.Nemá rád školu,hovorí o nej s hnusom,nemá rád spolužiakov. Učí sa dobre,ale je nepozorný.Musí vedieť o všetkom,čo sa cez hodinu deje a na každé šuchnutie sa otáča.Keď sa mu niečo nepodarí,je veľmi nervózny až agresívny.Keď ho po 1OO upomenutiach a prosbách vyhreším hlasnejšie,agresívne kopne do niečoho,hodí niečo na zem a až po veľmi hlasnom kriku konečne urobí čo má,ale pritom sa rozplače a hovorí že som zlá k nemu.Nechce sa učiť,nepamätá si,čo mal na obed v škole pred dvoma hodinami.Alebo skôr mám pocit,že nechce komunikovať.Nikdy ho nezbijem.Ani vtedy,keď náročky zničí voľačo.Veľmi rád pomáha doma,aj pri varení,rád vysáva,utiera prach,umyje riad,urobí mi jednoduchšiu večeru,vraj aby som sa neunavila,rád zabáva 11 mesačnú sestru.Chodili sme psychologičke,ale veľmi zriedkavé termíny nám dávala.Nič sa nezmenilo,ani nepozornosť,ani agresivita.Tento rok tam ani nemusíme viac ísť.Ona hovorila,že je všetko v poriadku.Ale ja tomu neverím,pretože deti sa takto nesprávajú.U nej bol úple iný.Porozprával jej o rodinke,o škole,pekne sa tam vykecal takpovediac,a doma išlo všetko po starom.Veľa mu dovolím,veľa vecí dostane mimo sviatkov,má bohatú desiatu,pekné šaty,vlastnú izbu,pekne zariadenú,viem byť tolerantná voči nemu ohľadom voľnosti.Ale neviem kde robím chybu.Prečo je agresívny,inokedy ma objíma,hladká.Prečo tak nenávidí školu,v družine je pomerne rád.Neposlúcha ma, ale má ma rád.Veľmi často ho chválim,poprosím ho o pomoc a aj pomôže.Ale niekedy sa bojím,lebo vie strašne protivne pozerať.Bojím sa,aby v budúcnosti nebol z neho taký človek,akého si spoločnosť nepraje.Čo mám robiť,sama riešiť?Ale ako.Z trestu si nič nerobí,ani z vyhrážok,ani zákazov..Podľa môjho názoru ma psychologička nebrala vážne.Narodením jeho sestričky sa všetko zhoršilo.Ale veľmi ju má rád.Stará sa o ňu.Poraďte mi prosím.Inak je veľmi živý,má rád futbal,rozprávky.Nepozerá divé rozprávky a o pol ôsmej je vždy v posteli.Ďakujem.