co s tym

Väčšina rodičov sníva o tom, že ich deti sa budú mať bezvýhradne rady, že sa nebudú hádať, škriepiť, biť, že budú pekne spolupracovať a dohodnú sa bez väčších problémov, veď sú súrodenci. Realita je však niekedy aspoň na prechodné obdobie iná a hádky a nezhody našich detí nás privádzajú do zúfalstva, zdá sa nám, že niekde robíme chybu, že by sme mali niečo urobiť, aby hádky skončili a aby sme nastolili mier a súlad.
Rodina je však veľmi dobrým a vhodným prostredím na nácvik rôznych sociálnych zručností, medzi ktoré patrí aj riešenie konfliktov, vyjadrovanie svojich potrieb, vyjednávanie a deti sa v tom hľadajú, používajú "zbrane rôzneho kalibru", rôzne aj drsné spôsoby na presadenie si svojich záujmov a niekedy sú vo svojej snahe veľmi vytrvalé a vynaliezavé.

Jednou z našich dôležitých úloh pri výchove je učiť deti riešiť konflikty - učiť ich vyjadrovať svoje potreby, počúvať druhú stranu, spoločne hľadať možnosti, ako situáciu riešiť, vyjednávať, niekedy im robiť mediátora, človeka, ktorý pomáha konflikt riešiť, ponúkať im rôzne spôsoby prístupu... Niekedy samozrejme treba využiť svoju autoritu a zasiahnuť, no často ich treba hlavne usmerňovať a dávať im návody, ako majú konflikt riešiť, čo môžu kedy urobiť, ako reagovať, aby uspokojili svoje potreby a nechali aj druhú stranu, aby bola spokojná, kedy ustúpiť, kedy urobiť druhej strane láskavosť a ako a kedy si vybrať tento "dlh".

Rodič môže byť v mnohých situáciách nezaujatým pozorovateľom a poradcom oboch strán, nemusí byť on tým, kto situáciu rozrieši. To je samozrejme ťažké, ak nemá rád konflikty (veď kto už len má konflikty v láske?!), snaží sa im vyhýbať, ak ich vníma ako niečo, čo by nemalo byť, ako niečo, čo je nezdravé. Vtedy treba pracovať na tom, prečo sú pre mňa konflikty také "zlé", neprijateľné, čoho konkrétne sa bojím, obávam, aký by mal svet byť, keby bol podľa mňa ideálny, aký by mohol byť zmysel konfliktov, keďže existujú bez ohľadu na to, či si to my želáme alebo nie...
Niekedy je tiež fajn ujasniť si, ktoré rozbroje môžem a som schopná nechať na deti, ktoré patria do skupiny, že treba deti pritom usmerňovať a do ktorých sa treba výrazne "zamontovať".

A netreba tiež zabúdať na pochvalu a oceniť ich v každej situácii, ktorú dievčence zvládnu a vyriešia konflikt alebo sa aspoň o to budú snažiť, či už s vaším vedením alebo časom aj samé.

Je to ťažká situácia aj pre vás, aj pre deti. A zrejme aj pre ich otca. Nepriateľstvo totiž zvyčajne súvisí so strachom, ktorý v človeku je, so zranením a bolesťou... A namiesto toho, aby človek ukázal zranenie, bráni sa, útočí, bojuje.
Keďže ste obaja rodičmi vašich detí, ste obaja rovnako dôležití. Vaše dieťa teda musí samo spracovať to, čo mu jednotlivý rodič hovorí, musí to porovnať s realitou, s tým, čo rodič robí, nielen brať do úvahy, čo hovorí. No je to zvyčajne zložitejšie, ako sa vysporadúvame s realitou a s našimi vnútornými prianiami a potrebami, ako nevnímame niektoré veci, lebo nám nepasujú do nášho nazerania na veci.
Pre vás je dôležité s prepáčením nekydať na otca, no na druhej strane nepritakávať tomu, čo o vás hovorí deťom. Prípadne povedať dieťaťu, že sa vám nepáči, že otec s nimi tak rozpráva. Prípadne sa rozprávajte spolu o tom, ako sa cítia, keď toto počujú, aké to pre ne je...a že vy ste tu s nimi, môžete si ich pritúliť atď.
Ak sa dá, hovorte s otcom detí, ako sa vám to javí, ako to pôsobí na deti... Ak s ním hovoriť neviete, lebo má veľkú prevahu, choďte do terapie a učte sa to, pracujte na tom, aby ste sa mu vedeli postaviť bezpečným spôsobom a aby ste to mohli učiť aj deti.

Vaše dieťa pravdepodobne vôbec nevie, čo povedať. Samo zrejme ešte nemá v tomto veku prístup k takýmto odpovediam (to často nemáme ani my, dospelí). To znamená, že vaše otázky ho môžu skôr stresovať, než mu pomáhať.
Uprednostnila by som skôr len prejavy porozumenia resp. súcitu či spolucítenia - niečo v tom duchu, že "síce nechápem, prečo plačeš, no som tu s tebou, som tu teraz pre teba." A zároveň niečo také, že "mi je ľúto, že plačeš, ničo je zrejme pre teba ťažké na tom ísť do jaslí a ja som tu s tebou a zároveň tam treba ísť. Verím, že to tam zvládneš..."
Dávať mu dostatok podpory a zároveň ho viesť tým smerom, ktorým treba ísť.
Na zváženie je isté obmedzenie návštev v jasliach v prípade, ak vaše dieťa okrem ranného plaču prejavuje aj iné príznaky toho, že je to nadmerne náročné - napr. plače takmer celý deň, je smutné, pocikáva sa, pokakáva sa, je menej, odmieta jesť, má poruchy spánku atď.

Pokúste sa ju viesť k tomu, aby radšej dupala alebo vhodnejším spôsobom vyjadrila svoj hnev, nie útokmi na seba. Ak by to nešlo, nedala by sa usmerniť, vezmite ju do náručia, ruky jej chyťte (jemne ale pevne) a povedzte jej, že viete, že sa hnevá,, no nesmie si ubližovať.

Možno vaša dcéra vie, že neodoláte jej plaču a vezmete ju. Možno zistila, že plač jej zaistí ihneď, bez váhania to, po čom túži. Možno je vaša náruč pre ňu to najdôležitejšie na svete. Je v takom veku, kedy je to pochopiteľné a zrozumiteľné, nejako to patrí k tomuto obdobiu.
Na druhej strane by som vám položila otázka: čo cítite, keď vaša dcéra plače a vy potrebujete ísť na záchod? Čo vám bráni ju nechať 2-3 minúty nariekať, kým sa vy vycikáte? Čo vám bráni nechať ju plakať v náručí otca (ktoré je dosť bezpečné) a urobiť to, čo potrebujete urobiť? Sú nejaké situácie, aktivity..., ktoré vedia vašu dcérku aspoň na chvíľku zaujať a nepotrebuje vás pri nich (aspoň pár minút)?
Materstvo je v prvej fáze hlavne o poskytovaní bezpečia, starostlivosti, bezvýhradnej láske..., no postupom času je dôležité v znesiteľných dávkach dieťa aj vyzývať, aby sa rozvíjalo aj v oblastiach, ktoré sú preň menej atraktívne, príťažlivé, do ktorých sa mu až tak nechce.
A možno by ste mohli vyhľadať psychologičku, ktorá by s vami a vašou dcérkou, prípadne celou rodinou mohla pracovať.

Chlapca je vhodné viesť k väčšej samostatnosti, no nie za cenu neustáleho stresu a hádok okolo obliekania a toho ostatného, čo sa mu až tak dobre nedarí. Môžete mu pomáhať, asistovať, no len toľko, aby aj on urobil časť "práce" sám a trénoval si svoje pohybové schopnosti a koordináciu pohybov. Možno je to trošku aj dôsledok skoršieho narodenia a jeho dôsledkov, že mu niektoré pohyby idú ťažšie, preto ich treba rozvíjať a precvičovať. Možno by ste sa mohli poradiť aj s nejakou detskou fyzioterapeutkou alebo rehabilitačnou lekárkou, ako na to.
Nočné cikanie do gatí môžete riešiť plienkou, ktorú dieťaťu na noc dáte a zároveň ho v určitý čas v noci dáte cikať, ako to máte zaužívané. To je niekedy potrebné robiť aj niekoľko rokov, kým nervová sústava dieťaťa vyzrie natoľko, že je schopné sa na močenie zobudiť samé alebo vydržať celú noc bez cikania.