stale na rukach

Dobry den.Mam dcerku,ktora bude mat v maji 2roky.Od narodenia bola uplakana,stale nosena na rukach,zakladne biolog.potreby som vykonavala s nou na rukach.Akonahle som ju polozila,plakala,pokial som si ju nevzala spat.Teraz bude mat 2 roky a situacia je taka ista.Ked varim,alebo umyvam riad,place mi pri nohach,splha sa po mne,ked sedim na WC,vylezie na mna,ked ju posadim do nakupneho vozika,hned z neho vylezie na mna,jednoducho vzd chce byt na rukach.Ja nedokazem pri nej spravit ani zakkladne domace prace,o konickoch ani nehovoriac.Skusala som vsetko,co ste radili inym mamickam,ale nic nezabera,stale place.Nezaujimaju ju hracky,marne sa snazi ju starsia dcera alebo manzel odlakat odo mna.Jej staci moja naruc a prsniky,kojenie tiez vyzaduje pri kazdej prilezitosti.Niekedy je to unavne,stresujuce,ved musim zabezpecit chod domacnosti,tak isto sa musim a samozrejme chcem venovat aj starsej dcerke,ci manzelovi.O bolestiach chrbta a ruk ani nehovorim.Prosim,poradte mi co s tym,nakolko zijeme v meste bez rodiny,nama mi kto pomoct ci uz s malou alebo s domacnostou.Dakujem

Dobrý deň. Neviem, či sa dá na takúto otázku odpovedať nejako univerzálne, ale uvítam každú radu odborníka. Ako vychovať dieťa, aby malo zdravé sebavedomie a bolo šťastné? Čítala som všeličo, chodila som aj psychologičke kvôli nízkemu sebavedomiu. Preto viem, aké je to v živote nepríjemné mať tento problém, a preto chcem aby sa môj syn mal lepšie. Momentálne má rok a odstavujem ho od kojenia. Bola som rozhodnutá, že budem kojiť do roka, ale nie presne, potiahla by som aj dlhšie. Lenže už som si pripadala ako dudlík a dokonca som chvílami to dojčenie už nenávidela. Synček sa budil v noci aj každú hodinu, ráno dokázal byť na mne aj pol aj celú hodinu. Pritom sa vrtel raz sa pricucol potom zase odtiahol a tak dokola aj niekoľkokrát, takže spať sa pri tom už moc nedalo. Cez deň som ho kojila už len raz poobede, ale inak celú noc. Jeden deň, keď sme chodili po návštevách sa mi podarilo "zabudnúť" na poobedné kojenie, tak som sa rozhodla, že už mu viac nedám. Je to tri dni a tri noci, čo som ho odstavila, ale je to pre neho ťažké. V noci je hore často, druhú noc som ho mala na rukách 16x, tú prvú som spala tri hodiny. Problém je v tom, že jemu nikdy nestačilo pohladkať ho, alebo mu spievať, či dať si ho k sebe do postele. On začal vtedy zúriť, teda dosť sa hnevať, jediné čo chcel bolo cuckať, alebo byť na rukách. Teraz mi ostáva to nosenie na rukách. Lenže on niekedy vôbec nevie spať, akonáhle ho položím, plače alebo vydrží tak 10 minút. Denný spánok je tiež zlý, spí tak pol hodinku a plače, keď ho zoberiem na ruky, tak hneď zaspí, ale do 10 min. zase plače. Nosiť ho však nemôžem stále. Uspávame ho v klokanke. Keď bol menší uspávala som ho na rukách alebo pri kojení. Neviem ako to zvládať, aby som sa z toho nezbláznila, keď už ho beriem niekoľkýkrát na ruky, alebo zase plače, tak potom zúrim aj ja. Nemám moc silné nervy, aj po ňom potom kričím,alebo mu dohováram, že už nevládzem. Aj som ho už capla. Všetko ma to potom strašne mrzí. Takisto som čítala na internete všade aké je kojenie dôležité a že treba čo najdlhšie a tak. Tak ma teraz mrzí, že som mu zobrala takú dôležitú vec, a hlavne niečo čo mal tak strašne rád. Keď bol maličký, tak som ho kojila skoro stále, on nič iné nechcel, takže to bolo pre neho dôležité. Ale už som sa chcela konečne vyspať a dúfam, že on sa vyspí tiež lepšie. Odstavovať ho musím sama, manžel to nezvláda, stávať k nemu v noci. On by ho nechal aj vyplakať, ale to ja nechcem. Nikdy som to neurobila, aj keď som odišla z izby, že už mám toho plné zuby, o 2 minutky som sa vrátila, lebo mi bolo malého ľúto. Aby som sa vlastne dostala k tomu čo chcem vedieť. Strašne sa bojím, že som urobila alebo robím niečo zle, keď je synček taký nespokojný. (Aj keď inak je cez deň spokojný a šikovný). Bojím sa, že som robila niektoré veci zle, to že som napr. pri ňom bola zúrivá, a že tie tri roky sú na základ sebavedomia a základom budovania vzťahov a že ja som niečo zanedbala alebo zle urobila. Strašne sa snažím, napr. aj tým, že ho mám v noci stále na rukách, aby si nemyslel, že naňho kašlem, ale niekedy už nevládzem s nervami a potom som na neho zlá. Tak neviem, ako to robiť správne. Na jednej strane mám pocit, že sa snažím robiť maximum,ale na druhej, som potom z toho na nervy a som zlá. Taký začarovaný kruh. Niekam odísť alebo si oddýchnuť nemôžem a ani nechcem. Manžel mi cez deň zase pomáha. Takže ako správne vychovať dieťa a nezblázniť sa? Urobila som zle , že som syna odstavila od kojenia? Mala som to robiť pomalšie? Ako ho naučiť spať v postielke, nie na rukách? Mne by nevadilo, keby spal so mnou, ani ho uspávať, hladkať, spievať mu čokoľvek, len aby som ho nemusela mať xkrát za noc na rukách. Nevadí, že ho uspávame v klokanke? Aj tá mu je už pomaly nepohodlná, tak neviem ako ho uspať potom, keď sa do nej nezmestí. Ešte jedna otázka na záver. Do akej miery môžu rodičia ovplyvniť, či bude dieťa sebavedomé a šťastné a do akej miery je to záležitosť povahy? Syn sa mi zdá aj dosť precitlivelý a nechcem aby na to v živote doplatil. Niekedy si myslím, že rodičia môžu robiť čokoľvek a aj tak si nepomôžu. Tiež som si myslela, že moji rodičia robili niekde chybu, keď mám ten svoj problém so sebavedomím, aj viem o niektorých, ale od kedy mám dieťa, viem, že je to veľmi ťažké a viem, že mama robila, čo mohla a vedela. Ja som totiž tiež bola problémová, čo sa týka spania.
Prepáčte mi že som to napísala tak obšírne, len chcem aby ste vedeli toho čo najviac, aby sa vám dalo čo najlepšie odpovedať. A ďakujem vopred, určite mi pomôžete.