sneh

Dobry den,poprosim vas o radu lebo uz si neviem dat rady syn ma 3 roky a uz od malicka odmieta chodit po snehu,nepamatam si ze by mal nejaky zly zazizok so snehom,vzdy ho musime nosit na rukach vobec neprejde,ked ho nechcem zobrat zacne plakat a teda je aj dost tvrdohlavy takze hodne dlho vydrzi,nakolko uz chodi do skolky musime ho niest lebo neprejde,uz som skusala vsetko mozne aj mu ukazovat ze sneh mu nic nespravi aj s lopatkou sme sa hrali,proste nic nezabera a nechce ist ani von,je to o to horsie ze nerozprava takze mi ani nemoze povedat preco sa boji,v skolke som sa pytala ked idu von tiez nechce chodit ale zoberu ho za ruku a ze pomalicky ide,len pri nas to nejde ani za tu ruku,vobec neviem akot o mam riesit ved ho nemozem stale nosit,spominala som to logopedicke ktoru navstevujeme kvoli reci a povedala ze ztoho vyrastie ale kedy,ze to je jak ked sa dieta boji vody tak on sa moze bat snehu,naposledy som ho nechala ked sme isli zo skolky a stal tam 15 minut a nechcel ist tak som ho nakoniec zobrala on je tam schopny stat aj hodinu.

Dobrý deň,
bola by som nesmierne rada a vďačná ak by ste mi poradili ohľadom môjho 7. ročného syna. Je prvák, v učení je šikovný, čítať vie dobre, písať vie, matematika je tiež v poriadku, chodí na angličtinu, aj tá mu ide, takže som s jeho učebnými výsledkami v celku spokojná. Náš problém spočíva v inom a síce, že je na chlapca priveľmi citlivý a odmieta mi chodiť do školy, v škole často plače, či už na vyučovaní, alebo v družine, ráno pred odchodom do školy je mu stále zle, na vracanie, plače, nemôže sa od nás odlúčiť, no pre mňa ako matku je to hotové "peklo" a nechávam ho v škole s ťažkým srdcom, pretože sa mi veľmi zle pozerá na to, ako moje dieťa trpí. Aj keď viem, že v skutočnosti mu nič nie, je zdravý, to som zistila, keď som ho takto raz nechala doma, z dôvodu, že veľmi plakal, lebo mu je veľmi zle, bolí ho bruško, bude vracať, tak som ho pre istotu nechala doma, lebo som sa o neho bála, no keď som už odišla do práce, manžel, ktorý s ním doma ostal, mi potom povedal, že hneď syn vyzdravel, už bol hneď aj hladný, kludný, jednoducho ma oklamal. AJ keď som mu pritom hovorila, že ak mi klame o tom, že mu je zle, budem sa neho hnevať a nebude "kamaráti". Takže teraz ho do školy už odvediem, aj keď stále plače, že mu je ráno zle.
Pýtala som sa učiteľky aj jeho "družinárky", ako sa tam správa. Hovoria, že je poslušný, len veľmi utiahnutý, často býva nesústredený a plače, lebo mu je smutno za nami, do kolektívu sa veľmi nezapája, aj keď deti ho medzi seba volajú. Pritom doma je ukecaný "až príliš", je v pohode, veselý, s mladším bratom sa hrá, sem tam sa pobijú, tak ako každé iné deti.
Takže ja už neviem čo mám robiť, len viem, že nerozumiem vlastnému dieťaťu a neviem čo s ním.

Prosím vás o radu ohľadom môjho 4,5 ročného syna. Narodil sa s rázštepom pery a podnebia a v nemocnici sme boli už 7krát. Do škôlky začal chodiť v 2,5roku veku. Vždy sa bez problémov po pobyte v nemocnici vrátil do škôlkarskeho kolektívu, ale od posledného sa akosi zmenil. V novembri 2008 sme boli v nemocnici na Kramároch na 3 dni, potom v januári 2009 na 14 dní v Ružinove. Doma sme boli prakticky už od Vianoc a do škôlky sa vrátil až 24.2. Celý čas som bola s ním - doma aj v nemocnici. Vždy, keď ide do škôlky so mnou (čo nebýva často, pretože mám zamestnanie, ktoré mi to nedovoľuje), tak plače už večer, že on do škôlky nejde. Ale keď ide s tatinkom alebo svokrou, tak bez problémov odíde do škôlky. Dnes (26.2.) som ho niesla ja a nasilu som ho na rukách musela dotiahnuť, s veľkým plačom bil všetko okolo. Ale akonáhle sa za mnou zatvoria dvere škôlky, plakať prestane. Nechcel ísť pozrieť Mikuláša do kultúrneho domu, nechcel ísť do cirkusu - pred dverami spustí plač, že on nikam nejde. Nechce chodiť von, najradšej sa doma hrá so svojimi hračkami. Moja mama mi vyčíta, že je veľmi na mňa naviazaný, vraj by som ho mala menej bozkávať a túliť, aby z neho nebola ,,baba". Ale ja sa k nemu tak správam od jeho narodenia. Nedá mi, aby som ho nepoľúbila, neprivinula si ho. Je pravda, že to robím často, ale kto iný ho tak poľúbi, ako mama? Náš syn dokonca stále spí s nami na posteli, pritom svoju izbičku má dávno krásne zariadenú. Možno je to tým, že sme boli tak dlho spolu. Ako sa mám k synovi správať, ako ho správne nasmerovať k priebojnosti a zároveň empatie a citlivosti? Bojím sa, že si nenájde kamarátov. Tvrdí, že v škôlke jedného má. Aj keď stretneme nejaké deti zo škôlky na ulici, tak ho všetky poznajú, zdravia, ale on sa odzraví veľmi tichučko, bojazlivo. Deti by sa s ním aj hrali, ale mám pocit, že je dosť nesmelý a radšej sa hrá sám. Alebo to chce len čas, aby si zvykol po takom dlhom čase doma? Neviem si poradiť. Možno je moja prosba trošku zdĺhavá, ale prosím vás pomôžte mi. Ďakujem.
Janiela V.