Túžba po dieťati: Posadnuto som nás vážila...
... lebo veď telesný tuk je zabijakom plodnosti. Šialené obdobie.
Keď som prvýkrát otehotnela, myslela som už len to, aký kočík kúpim bábätku a kto bude krstnou mamou. No na tieto myšlienky bol ešte čas... veľa času.
Som tehotná, budú zásnuby
S priateľom sme sa poznali necelý rok, keď mi tehotenský test ukázal dve čiarky. Nemôžem povedať, že som skákala po strop od šťastia, predsa len, neboli sme svoji a ani reč o tom nebola. No partner prijal túto správu viac ako dobre, dokonca sa tešil a o týždeň ma prekvapil snubným prsteňom. Až vtedy som pocítila šťastie. Že sa vlastne dobre stalo a budeme rodičia. Myslela som už len to, aký kočík kúpim bábätku a kto bude krstnou mamou.
Dieťatko sa s nami rozlúčilo v 11 tt. Prestalo mu biť srdiečko. Overovali to traja lekári, ešte aj tesne pred zákrokom. Musela som na kyret. Po zákroku ma sestričky povzbudzovali, že som mladá a že takéto veci sa stávajú. Proste to príroda tak zariadila. Celkom mi to pomohlo, uveriť, že dieťa by nebolo v poriadku, keď sa rozhodlo odísť. No preplakala som týždeň.
Svadba už bez dieťatka
O štyri mesiace sme sa zobrali. Priznám sa, skrsla mi v hlave myšlienka, že ak teraz už nie som tehotná, čo sa stane s našim vzťahom, veď v podstate ho tehotenstvo urýchlilo až k zásnubám. Partner bol však pri mne a toto nešťastie nás ešte viac zblížilo. Svadba bola pekná, ale ešte aj pred oltárom som si poplakala, lebo som si predstavila, že som mohla mať už aj pekné bruško...
Rok po svadbe, keď sa nám nedarilo opäť otehotnieť som si dala urobiť kompletné vyšetrenia aj na odporúčanie gynekologičky, ja som bola ok a manžel mal trochu pomalšie spermie. Nasadili mu vitamín E a zinok a snažilkovanie sme smerovali podľa ovulácie, aby sme zvýšili šancu na otehotnenie. Po pol roku bol manžel na opätovnom vyšetrení a spermie v poriadku, len dieťatko nikde...
Trochu som šalela
Ja som bola tá, ktorá kvôli tomu robila doma vždy dusno, tlaky na sex, na stravu, posadnuto som nás vážila, lebo veď telesný tuk je zabijakom plodnosti... Šialené obdobie, z ktorého ma vytrhla až moja svokra, ktorá ma upozornila na fakt, že jej syn je u nej čoraz častejšie, že či mu nedávam najesť. "Nedáváááám," zafňukala som a akoby mi dala facku, veď si odplaším muža. Ešte aj moja gynekologička ma stále upokojovala, že príliš sa snažím a riešim, pritom sme obaja mladí, nech tomu dám čas.
Dala som. Hlava mi nebrala ten fakt, že kvôli pozitívnemu tehotenskému testu sme sa zasnúbili a teraz, tri roky od toho času, dieťa nikde. Čo nám chcel tým osud naznačiť? Vyskúšať nás z pevnosti vzťahu?
Ak áno, môj muž to ustál, ja som hysterčila síce chvíľu, lebo obrázok, ako sa prechádzam s kočíkom po meste a šťastne sa usmievam na malú hlavičku, ma úplne opantal. Chcete vedieť pointu? Ešte som musela dlhé roky premýšľať a analyzovať a oddať sa a prijať. My obaja.
Dieťa? Áno, ale nie za cenu straty zdravia a manželstva...
Po rokoch som opäť otehotnela
Mám 35 rokov a ročnú Sárku. Celý ten čas sme si prešli všetkými fázami od posadnutosti cez rezignáciu a keď som už trvala tvrdohlavo na umelom oplodnení, na prvom konzultačnom stretnutí v centre, keď mi zobrali krv mi zistili, že som tehotná. Ešte sa smiali, že to bola extra rýchla intervencia. Sme konečne rodičia úžasnej dcérky. Sára je vytúžené dieťatko, ale kočiarik som kupovala deň pred pôrodom. Toľko strachu vo mne bolo, ale zároveň obrovského šťastia, že môžem porodiť dieťa.
Nech tento pocit zažijú všetky, ktoré po ňom túžia!
Ivanka