Skutočný príbeh: Štyri tehotenstvá a jedno bábo

Skutočný príbeh: Štyri tehotenstvá a jedno bábo

25.3.2017 v kategórii Snažilky, autor čiateľka Elena, foto: istockphoto.com

Nebudeme nič plánovať, ale ani sa brániť... Povedali sme si s manželom asi rok po svadbe. Keď som do mesiaca ostala tehotná, vyrazilo mi to dych.

Prvýkrát som otehotnela rýchlo

Malo to však rýchly spád. V 6. týždni som krvácala a bol koniec. Vlastne tým, že som si to nestihla uvedomiť, prebolelo to pomerne rýchlo.

O 4 mesiace som bola tehotná znovu. Siedmy týždeň prešiel a ja som sa tešila, že „kritický“ čas je za mnou. Pred Vianocami som bola na kontrolnom vyšetrení. Všetko bolo v poriadku a tak sme mali pekné sviatky. Avšak o pár dní to tu bolo znova. Išli sme do nemocnice, kde zasa potvrdili potrat.

Tretie tehotenstvo sme veľmi zvažovali

O treťom tehotenstve sme uvažovali inak. Ísť do toho, či nie, ako to zvládneme, čo budeme robiť? Doktorka ma však poslala na genetické vyšetrenie, kde mi zistili vyváženú translokáciu, čo v skratke znamená, že môžem byť tehotná koľkokrát chcem, no dieťa môže byť postihnuté.

Závisí to od toho, ktorý z génov po mne zdedí. Manžel bol v poriadku. Aj po tomto vyšetrení som sa potrebovala spamätať. Rozmýšľala som nad tým, čo s tým, či sa to nejako zariadi samo, alebo čo urobíme.

Popri tom som zistila, že som znovu tehotná... Teraz som sa z toho už tak netešila, moje myšlienky boli plné obáv a strachu. Pre zmenu nám teraz vyšiel termín pôrodu na MOJE narodeniny (predtým na manželove, preto dodnes neradi oslavujeme narodeniny).

Všetko sa zdalo byť v poriadku, prišiel 18. týždeň a ja som šla na amniocentézu, z toho dôvodu, že ak dieťa aj prežije, môže mať rôzne syndrómy a lepšie bude ísť na potrat. Bolo to ako v zlom sne. 
Prečítajte si: Amniocentéza: všetko, čo chcete (a mali by ste) vedieť o amniocentéze

Verili sme, že tretie tehotenstvo dopadne dobre

Na genetike mi povedali, že ak zavolajú, tak to bude zlé, ak nezavolajú, tak pošlú už iba dobré výsledky poštou. Nevolali a ja som už v kútiku duše dúfala, že sa to do tretice podarí. Nedalo mi to však, a tak som tam predsa zavolala.

Sestrička mi s prekvapením povedala: „A doktorka vám ešte nevolala?“ V tej chvíli sa mi roztriasol hlas. Vzápätí sa mi cez mobil ozvala doktorka. Pozvala nás na ďalší deň do Martina. Cesta bola nekonečná a plná sĺz. Bol to šok.

Doktorka nám povedala, že dieťatko vôbec nezdedilo žiadne z mojich „zlých“ génov, ale došlo k takej „náhode“, za ktorú nemôžem ani ja, ani manžel, a bábo predsa len bude postihnuté. Je len na nás, či si ho necháme alebo nie.

Táto správa vo mne zlomila poslednú štipku nádeje a s manželom sme išli bez akýchkoľvek rečí domov. Tam som vybrala prázdnu škatuľu a začala do nej baliť tých pár vecičiek pre bábätko, ktorými som sa vytešila.

Po víkende som šla na potrat. Rozhodli sme sa tak sami, my najlepšie vieme, či by sme si postihnuté dieťatko mohli alebo nemohli nechať a či by sme to vôbec zvládli.

O štvrtom tehotenstve sme nechceli ani počuť

Ani sami sme nevedeli, či do toho ísť, či ostať bez detičiek dlhšie alebo dokonca úplne. Jednoducho sme nevedeli. Aj sex už bol taký umelý, buď sme sa báli, aby som neotehotnela, alebo sme chceli, aby sa tak stalo.

Nakoniec som si povedala, že na to musím prestať myslieť, a tak nebudem ovplyvňovať ani manžela a možno sa niečo podarí. Zhruba o trištvrte roka sa veru aj podarilo.

Moje štvrté tehotenstvo.

Zmenila som gynekologičku a absolvovala nespočetné množstvo vyšetrení, väčšinou len preventívne. Moja lekárka síce amniocentézu neodporúčala, hovorila, že všetko vyzerá v úplnom poriadku a amniocentéza môže všetko pokaziť, ale my sme sa rozhodli inak a amniocentézu som absolvovala.

Tie tri týždne čakania boli nekonečné, ale oplatilo sa. Z genetiky mi prišla správa, že je to dievčatko a zdravé, resp. zdedilo po mne zlé gény, ale v dobrej kombinácii, čiže bude len nositeľom génov, ktoré jej spôsobia ťažkosti v tehotenstve. 

Naša dcérka má už osem mesiacov a práve kričí zo spálne, že sa už zobudila. Ľúbim ju, ľúbim aj manžela, že ma podržal v ťažkých chvíľach nad vodou. Prajem všetkým mamičkám s podobnou diagnózou veľa sily a aby to dotiahli do úspešného konca. My by sme veru ešte radi sestričku alebo bračeka.

Komentáre