Nesúďte ma: Potrat, alebo si nechať si dieťa, ktoré vraj nebude v poriadku?
Najťažšie rozhodnutie.
Keď som minulý rok zistila, že som tehotná, dosť ma to zaskočilo. Bolo to už moje tretie tehotenstvo v poradí za sebou. Pretože sme ďalšie dieťa „plánovali“ neskôr, boli sme veľmi prekvapení. Trápilo ma to najmä kvôli tomu, že moja dcéra mala len 4 mesiace, syn 23 mesiacov a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s troma malými deťmi.
Neužívala som žiadnu antikoncepciu, bolo to proti môjmu presvedčeniu. Nemala som záujem dávkovať sa hormónami navyše. Odradilo ma aj množstvo nežiadúcich účinkov v príbalovom letáku. Ďalším z dôvodov je skutočnosť, že môže pôsobiť potratovo, čo vám zvyčajne gynekológ preferujúci antikoncepciu nepovie, čo je tiež dosť neférové.
Očami mamy: Zdravé dieťa je dar. Nie, KAŽDÉ DIEŤA JE DAR
Tri deti sme plánovali, ale nie tak skoro
Keď sme sa už s manželom zmierili s touto situáciou, prišli výsledky AFP, HCG. Bola som na klasickej prehliadke u gynekologičky. Najprv ma prezrela a keď som už oproti nej sedela na stoličke, nejako dlho pozerala do výsledkov krvných testov. Trocha som znervóznela a pýtala sa, či sa niečo deje. Po chvíli ma upovedomila, že výsledky nevychádzajú dobre. To už mi viac ani nebolo treba, nervozita sa stupňovala. Začala sa ma pýtať, či máme nejaké závažné choroby v rodine.
Po krátkom pohovore mi lekárka odporučila, že bude potrebné navštíviť lekársku genetiku, len tak pre istotu. Ak mi vraj navrhnú amniocentézu, nemám ju odmietnuť. Neskôr sme si dohodli termín na genetické vyšetrenie, kde nám spravili rodokmeň, a zapísali rodinnú anamnézu. Nakoniec nám ponúkli možnosť amniocentézy, a my sme sa rozhodli, že ju podstúpim, aj keď je tam malé riziko potratu /cca 0,5-1%/.
Dotyčná lekárka nám vypísala výmenný lístok do nemocnice. Keďže som už predtým rodila v Ružinove, rozhodla som sa dať spraviť amniocentézu v tejto nemocnici. Zavolala som a dohodli sme termín o týždeň /lehota na potrat podľa zákona je do 24. týždňa tehotenstva/, vtedy som bola asi v 18. týždni tehotenstva a moje brucho už bolo dosť veľké.
Bude moje dieťa zdravé? A čo ak nie, podstúpim potrat?
Veľmi som sa bála, lebo moje prvé myšlienky po otehotnení smerovali k myšlienke „aby bolo dieťa zdravé“. Odber plodovej vody prebehol v poriadku. Bolo to nepríjemné, ale bezproblémové. Od tohto času som začala cítiť pohyby dieťaťa. Čakanie na výsledky bolo rozpačité. Dúfala som, že všetko bude v poriadku.
Keď mi ale z lekárskej genetiky zavolali namiesto štvrtka o 3 dni skôr /v pondelok/, vedela som, že sa naskytol problém. Naznačili mi, že to treba prediskutovať osobne. Dohodli sme sa na poobedie. Keď sme sa blížili k nemocnici, manžel ma začal utešovať, že keď sa to nepodarí, „spravíme si druhé dieťa“. Ale ja som bola v rozpakoch, nechcela som nič počuť, a s plačom som vstupovala do budovy. O chvíľu som bola kľudná, čakanie bolo nekonečné.
Odporučili mi potrat
Konečne nás zavolali do ambulancie a vysvetlili nám, že pri delení buniek nastala chyba, že je to náhoda, nie zdedené a naše dieťa bude mať mozaikovú formu Downovho syndrómu. V prvom momente som ani nevedela, čo hovorí. Neskôr mi začalo „svitat“. Bolo mi divne, ale stále som sa držala v jednom kŕči. Pohotová sestrička, ktorá mala už skúsenosť, mi dala do plastového pohára vodu. Potrebovala som to spláchnuť. Lekárka mi vysvetlila, čo to znamená.
Ukázala mi aj časopis s deťmi postihnutými týmto syndrómom a sucho informovala aj o spoločnosti zaoberajúcej sa týmito deťmi a že to nebudem mať ľahké, ak si ho nechám. Samozrejme, že mi doporučila aj potrat, ale musela som sa do týždňa rozhodnúť.
Naše ďalšie kroky smerovali ku gynekologičke. Po preštudovaní lekárskej správy sa ma opýtala, čo plánujeme urobiť. S manželom sme sa nezhodli v názore, preto som tvrdila, že ho radšej donosím a dám do domova, ako ho mám zabiť. Lekárka zostala rozhorčená a nahnevaná, a že to v živote nepočula, aby sa dávalo dieťa do domova. Chcela, aby som išla na potrat, a celý náš rozhovor pokračoval zvýšeným hlasom. Nevedela som sa nijako brániť, pretože som sa sama cítila bezmocná.
Očami mamy: O dievčatku s Downovým syndrómom
ŠOK!
Chcela mi zabezpečiť tím lekárov a psychológov, ktorí by sa o mňa po potrate postarali. Ja som však už potom nemala ani slov. Nakoniec mi dala priestor na otázky, tak som sa opýtala, ako prebieha potrat. Vyvolá sa umelý pôrod a žena musí dieťa sama porodiť. Potom počkajú kým umrie, ak neumrie samotným pôrodom. Odchádzala som odtiaľ úplne nahnevaná a s odhodlaním, že nechcem viac navštevovať takúto „lekárku“, a tak sa aj stalo!
Na ďalšiu poradňu som k nej neprišla, našla som si iného lekára v rámci polikliniky, ktorú som navštevovala. Dohodli sme sa, že budeme pokračovať spolu, ale aj tak som mala nepríjemný pocit, tak som hľadala ďalej. Brat mi poradil Fórum života, preto som sa informovala, či mi vedia nejako poradiť. Odporučili mi dobrého lekára, chápajúceho človeka, ktorý chráni ľudský život ale sa snaží aj pomôcť. Dodal mi silu, ktorú som potrebovala.
.jpg)
Medzičasom sme s manželom zvádzali boj o život či smrť. Vedela som, že sa nebráni potratom a on vedel, že som proti.
V manželstve sme mali krízu kvôli nenarodenému dieťaťu
Preto bolo toto obdobie pre naše manželstvo veľmi krízové. Ja som tvrdila „nie“, on „áno“ potrat. Bol to neskutočne dlhý čas rozhovorov, hádok, riešení aj strastí. Mali sme na to asi týždeň, aby sme sa „rozhodli správne“. Už ani neviem, ako presne som ho presviedčala o tom, že nám to neprospeje dávať dieťa preč.
Neustále som hľadala a nachádzala, ale aj tak som mala pocit, že to stále nestačí. Hľadala som na internete informácie, ktoré by mi povedali viac, povedala som to viacerým ľuďom, ktorí ma držali nad vodou. Boli to moji rodičia, známi, ale aj cudzí ľudia.
Stretli sme sa s lekárkou, ktorá už roky pracuje s deťmi s Downovym syndrómom. Takisto sa nás snažila povzbudiť, aby sme si dieťa nechali. Navštívili sme rodinu s podobným osudom, aby sme videli, čo to pre nás do budúcnosti znamená, čo môžeme čakať, ako nás to ovplyvní a milión ďalších otázok, ktoré nás trápili. Ale aj tak to bolo málo, nestačilo to ako argument. Už ani neviem, koľko sĺz som vyplakala. Argumentovala som aj myšlienkou, čo ak bude dieťa zdravé. Modlila som sa, aby mi dal Boh silu a slová, ktoré by ho naozaj presvedčili, a nebolo ich málo.
Píše mama dieťaťa s Downovým syndrómom: VIDÍM ŤA...
Chlapčeka som porodila
Nakoniec som sa aj tak rozhodla sama. A spravila som veľmi dobre. Narodil sa nám zdravý chlapec, úplne v poriadku, bez žiadnych známok postihnutia. Genetické testy síce potvrdili 16% mozaiku (jedna z foriem Downovho syndrómu, pozn. red.), ale mne to nevadí, ja vidím len zdravého, schopného, šikovného chlapca. Manžel je tiež šťastný, že máme krásneho syna a myslím si, že by ho určite nechcel vymeniť za iného. Viem, že sa bál budúcnosti ale aj tak by som mu chcela poďakovať, že to vydržal.
Za život sa oplatí bojovať
Preto by som chcela touto cestou odkázať všetkým ženám, aby sa nebáli prijať svoje deti, aj keď majú byť, zdravé, choré, iné.
Muži, prosím Vás, dajte ženám šancu, aby mohli prijať Vaše spoločné stvorenie – to krásne dieťa. Iba žena vie, aký je to pocit prísť o dieťa, či už chcene alebo náhodou. Určite by trpela celý život pocitom viny, ale aj výčitkami voči Vám.
Ďakujem všetkým, ktorý mi v tejto situácii pomohli povzbudením, modlitbami, informáciami, dobrou radou, ale aj Pánu Bohu, bez ktorého by som to asi nevydržala.