Očami mamy: Zdravé dieťa je dar. Nie, KAŽDÉ DIEŤA JE DAR
Aj to, ktorému osud nadelil zdravia o kúsok menej. Svoje o tom vie aj Ivana, mama 3-ročnej Ivanky, ktorá má Downov syndróm.
Narodila sa nám po niekoľkých rokoch „snaženia“, je doslova vymodlená
Keď som ju čakala, bolo to krásne obdobie. Mala som bezproblémové tehotenstvo, všetky vyšetrenia, až na jedno, ktoré ukázalo zvýšené riziko Downovho syndrómu, boli v poriadku. Lekár, aj genetička ma posielali na amniocentézu, predsa len, mala som vtedy už 41 rokov. Plus strašiakom bolo to zvýšené riziko, ktoré sa zistilo, no ja som odmietla. Nechcela som zbytočne riskovať a aj tak, naše rozhodnutie nechať si bábätko by to nezmenilo.
Píše mama dieťaťa s Downovým syndrómom: VIDÍM ŤA...
Absolvovali sme morfologické sono
Pán doktor bábätko popozeral od hlavy po päty, pomeral a povedal nám, že čakáme dievčatko a všetko je v poriadku, on tam nevidí žiadne znaky spomínaného syndrómu. A nám to stačilo. Boli sme presvedčení o tom, že čakáme zdravé dievčatko. Tehotenstvo sme si užívali a tešili sme sa na maličkú.
Ivanka sa narodila pár dní pred termínom. Pôrod prebehol hladko, bez komplikácií. Maličkú mi ukázali, bola krásna. Pôrodník sa ma spýtal, či mám už deti. Ja som mu povedala, že áno. Sestrička dcérku zobrala, mňa nechali na sále, tak ako je zvykom. Bola som šťastná, že je Ivanka už na svete a čakala som, kedy ma odvezú na izbu.
Žiaden lekár za mnou po pôrode neprišiel a nepovedal mi, že sa im niečo nezdá
Keď ma previezli na izbu, pýtala som sa sestričky, kedy mi donesú malú. Upokojila ma, nech sa nebojím, donesú mi ju, ale teraz nech oddychujem a pospím si. Ale ja som nechcela spať, bola som plná emócií, chcela som si maličkú privinúť, pohladiť...
Keď som počula, že po chodbe vezú nejaké bábätko, hneď som sa posadila a čakala som, že sa otvoria dvere a donesú mi moju Ivanku. Doniesli mi ju po niekoľkých hodinách, na chvíľku... Pozerala som sa na ňu a rozmýšľala som, na koho sa podobá. Jej očká sa mi zdali zvláštne, hneď mi napadlo, že má Downov syndróm. Ale vzápätí som si povedala, že určite nie, veď by mi to už povedali.
Keď ju sestrička došla zobrať, spýtala som sa jej, či je všetko v poriadku a ona na to: „Pani doktorka vám povie.“ Aj mi povedala. Mladá pani doktorka, sympatická, došla za mnou a povedala mi: „Vaša dcérka má stigmy Downovho syndrómu.“ V tej chvíli sa mi zrútil svet. Lekárka rozprávala ďalej, ale ja som na ňu iba pozerala, asi nechápavo, lebo sa ma spýtala, či rozumiem tomu, čo mi rozpráva.
Bola to pre mňa v tej chvíli najhoršia správa v mojom živote
Ešte sme museli počkať na výsledky z genetiky, aby to bolo potvrdené na 100 %. Ja som do poslednej chvíle verila, že to nie je pravda, že sa pomýlili. Ale nepomýlili sa.
No a ešte, ako to poviem manželovi? On sa na Ivanku veľmi tešil. Po pôrode ju videl, fotil ju. Keď som mu to povedala a spýtala som sa ho, čo teraz, čo budeme robiť, povedal mi tú najkrajšiu vetu: „Nič, budeme ju ľúbiť.“ A tak to aj je.
Očami mamy: O dievčatku s Downovým syndrómom
Prvé týždne neboli ľahké
Museli sme si zvyknúť na novú, neočakávanú situáciu, vyrovnať sa s ňou. Predsa len, čakali sme zdravé dievčatko. Bolo nám jasné, že nič iné nám nezostáva a „musíme hrať s takými kartami, aké sme od života dostali“.
Veľa sme študovali na internete, čítali sme knihy, získavali sme informácie všade, kde to bolo možné. Ivanka bola krásne bábätko, spokojné, papala, spala, veľa sme chodili na prechádzky. Bežné detské choroby ju obchádzali, nemala problém s bruškom, kolikami. Keď mala 3 mesiace, začali sme chodiť na rehabilitácie, cvičili sme s ňou Vojtovou metódou, neskôr sme prešli na Bobatha. Krásne všetko zvládala. Keď mala 5 mesiacov, začali sme s ňou chodiť na plávanie, potom aj na jazdiť na koníky.
Manžel ma opustil. Nezniesol narodenie postihnutého syna
Ivanke zistili chybu na srdiečku
Berie lieky, momentálne ale nie je nutná operácia. Má poruchu štítnej žľazy, ale ináč je to úžasné šikovné dievčatko, životaschopné, zvedavé, nezbedné, dokáže veľa vecí, tak ako jej rovesníci. Pláva, cvičí, chodí niekoľkokrát do týždňa na štyri hodiny do denného stacionára, kde ostáva bezo mňa, je smelá. Medzi detičkami je obľúbená. Jej „postihnutie“ ju zatiaľ v ničom neobmedzuje, ani nás ako rodičov, rodinu.
Mala len 8 mesiacov a my sme už zavítali aj do ordinácie logopedičky. Pre bežné deti by to bolo skoro, ale deti s Downovým syndrómom majú problém s rozprávaním, takže, čím skôr sa začne spolupracovať s logopédom, tým lepšie. Všetky tieto aktivity ju posúvali a posúvajú vpred, ale nič by to neznamenalo, keby sme jej nedávali tú lásku, ktorú jej dávame, pretože deti s Downovým syndrómom – tak ako všetky deti – treba ľúbiť také, aké sú, a ony tú lásku opätujú krásnym a čistým spôsobom. Sú to slniečka...
Každý deň ďakujem za to, že ju máme. Ona robí náš život krajším, zaujímavejším. Neviem, aké to bude neskôr, keď vyrastie, keď bude dospievať. Viem len jedno, že urobíme s manželom všetko, čo bude v našich silách, aby bola šťastná a spokojná.
Ivana
Máte aj svoj príbeh? Chcete sa vyrozprávať, poradiť, či inšpirovať ostatné ženy? Napíšte nám. story@orbisin.sk
